„Poď ku mne, Abisag.“

„Čo si môj kráľ želá? Nápoj či jedlo, alebo prinesiem môjmu pánovi niečo na prikrytie?“

„Prines mi prikrývku, Abisag, je mi stále zima.“

 

Kráľ Dávid je starec. Leží na lôžku. Obsluhuje ho krásne panenské dievča, mladá žena, Sunamitka Abisag.

Abisag – Dávidova manželka, mala zahriať staré kráľove kosti. No Dávidovo telo už nič nezahreje, ani krásny úsmev jeho mladučkej ženy. Poslednej z jeho veľkého háremu. Ženy, ktorej sa nikdy ako muž nedotkol. Ženy, ktorá mu bola viac milovanou dcérou a priateľkou, než manželkou. Ženy, ktorá zohrievala iba jeho srdce.

„Pane, prišla tvoja manželka Betsabe. Je veľmi rozrušená.“

„Nech vstúpi,“ pokynul Dávid rukou.

Betsabe prišla rezkým krokom a tvárou je trhal potláčaný hnev. Nechcela sa rozhorčiť pred kráľom, hoci bola jednou z jeho kráľovských manželiek. Betsabe bola tá, ktorá mu porodila Šalamúna. Tá, pre ktorú sa prehrešil proti Bohu, keď jej manžela poslal do boja na istú smrť. Tá, ktorá počala v hriechu a za hriech zaplatila smrťou prvého syna. Tá, pre ktorú sa Dávid toľko kajal. Tá, ktorú najviac miloval.

Poklonila sa až po zem.

„Môj pane, dovolíš svojej služobnici spýtať sa?“ osmelila sa Betsabe.

„Prisahal si na Pána, svojho Boha, že tvoj syn Šalamún bude po tebe kraľovať. Prečo sa teda stal kráľom Adoniáš? Pozval svojich bratov a Júdovcov. Obetovali ovce, dobytok a teľce.

Kňaz Abiatar ho pomazal pri Hadej skale za kráľa. Tvoj vojvodca Joab je na jeho strane.“

Vravela takmer jedným dychom a tvár mala purpurovú od hnevu.

Abisag znovu vošla do dverí, z ktorých len pred chvíľou vyšla a pokojne, s jemným úsmevom na perách, prezrádzajúcim obdiv voči Dávidovi, povedala:

„Môj pane, prišiel aj prorok Nátan.“

Nátan sa vrhol tvárou na zem a s neskrývaným rozrušením človeka zvyknutého povedať pravdu bez okolkov – priamo do tváre kráľovi povedal:

„Kráľovský pane, ty si prikázal, aby sa Adoniáš, syn tvojej manželky Hagity, stal tvojím následníkom? Lebo kňaz Abiatar, tvoj vojvodca Joab a tvoji synovia sa teraz veselia a volajú mu na slávu. Mňa, ani kňaza Sadoka, Bananiáša a ani tvojho syna Šalamúna nepozval. Ak pochádza táto vec od môjho kráľovského Pána, prečo svojmu sluhovi nedal vedieť, kto zaujme ako nástupca trón môjho kráľovského pána?!“

Kráľa rozrušenie viditeľne unavovalo. Zjavne nevedel nič o sprisahaní vlastného syna, čo odmietol otcovi poslušnosť a chcel sa stať kráľom bez otcovho vedomia.

Dávid, úbohý otec, zasa má trpieť pre svoje spurné deti, ktoré voči nemu popudili ich vládychtivé matky?

„Ako žije Pán, čo vyslobodil môj život z každej úzkosti, ako som sa ti, Betsabe,“ pozrel sa na ňu a jemne sa uklonil, „na Pána, Izraelovho Boha zaprisahal, že tvoj syn Šalamún bude kraľovať, tak to dnes urobím.“

Povedal to rozhodne a s dôrazom v hlase, ako sa na kráľa patrí, no v očiach sa mu zablyskla jemná, sotva poznateľná inovať slzy.

Miloval všetkých svojich synov. Aj spurného Adoniáša. Má ho stratiť ako stratil Absolóna? Má oň prísť, ako prišiel o dieťa svojho hriechu, prvého syna Betsabe?

Úbohý kráľ. Aké ťažké je spojiť otcovské srdce plné lásky, so srdcom kráľa, plným zodpovednosti za celý národ.

Betsabe sa znova poklonila až po zem.

„Nech žije môj kráľovský pán, Dávid, naveky.“

Dôverovala Dávidovi. No vedela, že starnúci nevládny kráľ to bude mať veľmi ťažké. Nie všetky jeho manželky ho milovali tak ako ona. Niektoré bažili len po sláve a moci svojich synov, ochotné obetovať všetko – aj utrpenie či smrť Dávida. Boli ako svorka vlčíc, čo túžia po tom, aby ich vĺča viedlo svorku.

Dávid vedel, že teraz musí byť rozhodný. Že jeho otcovská láska mu nesmie zastrieť oči a rozum. Adoniáš by nebol dobrý kráľ. Bažil po moci a tá mu zastierala myseľ a múdrosť srdca. Pokynul rukou na Nátana a dal mu jasné a dôrazné inštrukcie.

Musí konať. Musí konať rýchlo. Rýchlejšie než tí, čo sa proti nemu spriahli.

Nátan podľa želania Dávida zavolal kňaza Sadoka a Jojadovho syna Bananiáša a keď prišli prikázal im:

„Zoberte sluhov a môjho syna Šalamúna, posaďte ho na kráľovskú mulicu a veďte ho dolu ku Gihonu! Tam ho pomažte za kráľa nad Izraelom.

Trúbte a volajte: ‚Nech žije kráľ Šalamún!‘

Potom príďte. Nech sa Šalamún posadí na trón. Bude kraľovať namiesto mňa. Určil som ho, aby bol kniežaťom nad celým Izraelom a Júdom!“

Nátan si vydýchol. Kráľ našiel v neriešiteľnej situácii riešenie hodné svojho majestátu.

Bananiáš, Jojadov syn mu akoby čítal z duše:

„Nech to splní Pán, Boh môjho kráľovského pána!

Ako bol Pán s mojím kráľovským pánom, tak nech je so Šalamúnom a nech väčšmi vyvýši jeho trón ako trón môjho kráľovského pána, Dávida,“ povedal a všetci sa ponáhľali splniť kráľov príkaz.

Dávid ležal na lôžku a čakal. Čakal dobrú zvesť. Už sa mu zdalo, že počuje zvuky fláut, bubienkov, jasot ľudu.

Zvuky sa približovali. Teraz už počul jasne. Je to ale Šalamún, komu volajú na slávu? Ruky aj nohy mu stŕpajú napätím a strachom.

Smie sa kráľ báť? Smie zmierať strachom? Ešteže má blízko Boha. Ešteže sa vie modliť a prosiť, ďakovať a chváliť. Inak by umrel od strachu o život svojho milovaného Šalamúna. Iste by Adoniáš nevlastného brata neušetril, keby sa stal kráľom.

„Nech žije kráľ Šalamún! Nech žije kráľ Šalamún!“

Dávidovi sa uľavilo. Šalamún je kráľom. Už sa nemá čoho báť.

Jeho najmilovanejší syn, múdry Šalamún, si o chvíľu sadne na trón a kráľovo srdce si oddýchne.

Aj krajina si oddýchne – od všetkých vojen a krvi-prelievaní. Šalamún je synom pokoja.

 

Dávid je šťastný. Na tvári sa mu rozlial úsmev. Obrátil hlavu k jemnej Abisag a požiadal ju:

„Abisag, počuť jasot. Šalamún už prišiel? Zavolaj mi ho, prosím.“

Abisag sedela pri jeho hlave a hladkala ho po strieborných vlasoch. Len čo Dávid vyslovil prosbu, ako vánok sa zdvihla a pohla sa za zvukom jasajúceho ľudu.

„Áno, môj kráľovský pane, tvoj syn Šalamún je už na ceste k tebe.“

„Nech tvoj Boh urobí meno Šalamúna ešte zvučnejším ako tvoje meno a jeho trón nech vyvýši väčšmi ako tvoj trón,“ oznámili mu sluhovia a poklonili sa.

Dávid už nepremohol slzy šťastia. Nahlas ďakoval Bohu:

„Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý dal, aby som dnes na vlastné oči videl svojho následníka, čo tróni na mojom tróne!“

Šalamún vošiel natešene a oči mu svietili splnenou túžbou, no aj strachom zo zodpovednosti, ktorá ho onedlho pritlačí až k zemi.

Len čo uvidel otca, hlboko sa poklonil a z úcty sa neodvážil narovnať chrbát. Zostal sklonený.

„Môj milovaný otče. Tu som.“

Dávid hovoril pomaly a ťažko. Rozrušenie ho priveľmi unavilo, chcel však svojmu synovi povedať všetko, čo mal na srdci, preto potlačil hlboké dojatie a vážil každé slovo, ktoré v tejto veľkej chvíli chcel povedať svojmu synovi.

Záležalo mu na tom, aby si všetko, čo povie, Šalamún zapamätal na celý život:

„Šalamún, ja idem cestou, ktorou ide celý svet; buď silný a vzmuž sa! Zachovávaj, čo žiada Pán, tvoj Boh. Kráčaj jeho cestami, zachovávaj jeho zákony, príkazy, práva a nariadenia, ako je napísané v Mojžišovom zákone. Potom budeš mať úspech vo všetkom, čo podnikneš, a všade, kde sa obrátiš. Buď spravodlivý. Konaj múdro.

Môj vojvodca Joab, syn mojej sestry Sarvie, čo zabil Abnera a Amasa, nie je tvojím priateľom. V čase mieru prelieval nevinnú krv ako za vojny. Nevinnou krvou poškvrnil opasok, ktorý mám na páse a obuv, ktorú mám na nohách. Urob podľa svojho uváženia, ale nedopusť, aby jeho šediny zostúpili pokojne do podsvetia!“

Otec dal Šalamúnovi ešte mnoho rád. Chcel, aby bol obozretný k svojim nepriateľom a láskavý k dobrodincom.

Dávid mnoho bojoval, prelial primnoho krvi v bojoch, preto chcel, aby Šalamún nevíťazil nad nepriateľmi mečom, ale múdrosťou.

Z bohatstva, ktoré Dávid získal, mal Šalamún postaviť Pánovi príbytok v Jeruzaleme.

Napokon sa Dávid odmlčal a očami sa usiloval dovidieť až na dno Šalamúnovho srdca. Vkladal doň všetku svoju vieru, nádej, a tiež lásku.

 

Šalamún dobre poznal tento otcov pohľad. Často sa takto naňho upriamil pohľadom. Chápal ho a cítil ho ako ťarchu, no aj radosť.

Cítil sa v tomto pohľade priveľmi malý na také veľké diela, aké od neho otec očakával. Otec na ňom staval základy svojich nádejí už od jeho detstva. Pripravoval ho na túto chvíľu celý jeho život.

Teraz tá chvíľa prišla.

Znenazdania. Náhle.

Bez veľkolepých príprav – ako každé veľké dielo, čo vyžaduje iba jedno – rozhodnúť sa.

Teraz. Ihneď.

Veľké rozhodnutia sú vecou viery. Viery v dokonalé Božie plány.

V Božiu pomoc.

V poslanie.

Súhlasiť alebo odmietnuť to, čo žiada Pán.

Šalamúna mrazila táto chvíľa prijatia Božieho a otcovho vyvolenia a v tomto okamihu mu nedovoľovala ani premýšľať.

Prevalcovala ho.

Cítil len mrazenie, okorenené horúčkovitým tlkotom srdca.

Cítil ho vo všetkých svojich cievach.

„Môj otec, si múdry muž.

Štyridsať rokov si vládol nad Izraelom. V Hebrone si kraľoval sedem rokov a v Jeruzaleme tridsaťtri. To je dlhý čas. Celý jeden život.

Budem Boha, nášho Pána, z celého srdca prosiť, aby mi dal múdrosť a rozvahu, s akou si vládol ty, môj kráľovský pane.

Nech tvoju slávu znásobím svojím životom.

Otec, ty vieš, že múdrosť milujem nadovšetko. Nič okrem múdrosti si od Pána ani nežiadam. Ani bohatstvo, ani dlhý život.

Stačí mi, keď mi dá schopnosť rozoznať dobro od zla.“

Dávid pokyvkal hlavou.

Pre to, čo práve povedal, si vybral práve Šalamúna.

Hoci bol múdry, neprestával o múdrosť prosiť. Neprestával za ňu pokorne ďakovať. Neprestával hľadať pravdu. Neutápal sa vo vlastnej sláve a moci. Cítil sa stále malý a nehodný svojej moci, ktorú si v tejto chvíli ani neuvedomoval.

Aký rozdielny bol Šalamún od svojho brata, ktorý bol pre svoju moc rozhodnutý zrádzať vlastného otca.

Adoniáš sa chcel vo svojej moci kúpať ako v zlatej rieke. V rieke kropenej krvou tých, čo sa vzoprú.

„To, čo si od Pána žiadaš, Šalamún, je to najdôležitejšie a najcennejšie, čo Pán dáva tým, ktorí ho prosia.

Si múdry a rozvážny už teraz. No tvoja múdrosť bude vzrastať, len keď o ňu budeš neustále prosiť. Nech ti dá Pán popri múdrosti aj pokoru, lebo bez pokory je múdrosť pýchou.“

Dávid pokynul rukou, aby mu Abisag podala zvitok. Dal naň napísať to, čo chcel, aby si Šalamún zapamätal ako skúsenosť svojho otca kráľa.

Šalamún zvitok rozvinul a pomaly, úctivo čítal otcove posledné rady:

[1] „Nerozhorčuj sa nad ničomníkmi

a nežiarli na tých, čo pášu neprávosť.

Veď oni uschnú rýchlo ako tráva

a zvädnú ako zelená bylina.

 

Ale spoľahni sa na Pána a dobre rob

a budeš bývať vo svojej krajine a tešiť sa z bezpečia.

Hľadaj radosť v Pánovi

a dá ti, za čím túži tvoje srdce.

 

Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj,

on sa už postará.

Tvoju spravodlivosť vyvedie na povrch ako svetlo

a tvoje právo ako poludňajší jas.

Odovzdaj sa Pánovi a dúfaj v neho;

nepretekaj sa s tým, čo kráča

od úspechu k úspechu,

a s človekom, čo strojí úklady.

 

Prestaň sa hnevať a zanechaj zlosť,

nerozčuľuj sa, to vedie len k zlému.

Všetci ničomníci budú zničení,

lež tí, čo dúfajú v Pána, stanú sa dedičmi zeme.

 

Ešte chvíľku a už nebude hriešnika;

budeš hľadať jeho miesto, a nenájdeš.

Tichí však zdedia zem

a budú žiť v šťastí a pokoji.

 

Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému

a škrípe proti nemu zubami.

Ale Pán sa mu smeje,

lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.

 

Hriešnici tasia meč

a napínajú luk,

chcú zraziť bedára i chudáka

a zavraždiť tých, čo kráčajú po správnej ceste.

Lenže ten meč vnikne do ich vlastného srdca

a ten luk sa im doláme.

 

Lepšie to málo, čo má spravodlivý,

než veľké bohatstvá hriešnikov.

Veď ramená hriešnikov budú polámané,

no spravodlivých posilňuje Pán.

 

O život bezúhonných sa stará Pán

a ich dedičstvo trvá naveky.

V nešťastí zahanbení nebudú

a v čase hladu budú nasýtení.

 

Ale hriešnici, tí zahynú,

nepriatelia Pána, tí sa pominú ako nádhera lúk

a stratia sa ako dym.

Hriešnik si požičiava, a nevracia,

lež spravodlivý má súcit a rozdáva.

 

Tí, ktorým žehná Pán, budú dedičmi zeme

a tí, ktorým zlorečí, zahynú.

Pán upevňuje kroky človeka

a sprevádza ho na ceste.

Ak padne, neostane ležať,

veď Pán ho drží za ruku.

 

Bol som mladík, teraz som starec,

a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený,

ani jeho deti žobrať o chlieb.

Pretože sa ustavične zľutúva a požičiava,

na jeho potomstve požehnanie spočinie.

 

Vyhýbaj zlu a dobre rob

a budeš mať domov naveky.

Lebo Pán miluje spravodlivosť

a neopúšťa svojich svätých.

Nespravodlivci navždy vyhynú

a pokolenie bezbožných bude zničené.

Lež spravodliví zdedia zem

budú ju obývať na veky vekov.

Z úst spravodlivého zaznieva múdrosť

a jeho jazyk hovorí, čo je správne.

V jeho srdci je zákon Boží

a jeho kroky nezakolíšu.

Hriešnik striehne na spravodlivého

a usiluje sa ho usmrtiť;

lenže Pán mu ho v rukách nenechá,

nedá ho odsúdiť, keď bude súdený.

 

Očakávaj Pána a jeho cesty sa pridŕžaj;

on ťa povýši za dediča zeme

a dožiješ sa záhuby hriešnikov.

Videl som bezbožného, ako sa vyťahoval

a vypínal sťa céder košatý;

no sotva som prešiel, už ho tam nebolo,

aj som ho hľadal, ale nenašiel.

 

Všímaj si nevinného a pozoruj spravodlivého,

lebo budúcnosť patrí pokojamilovným.

Ale nespravodlivci všetci vyhynú

a potomstvo bezbožných bude vyhubené.

Spása spravodlivých prichádza od Pána,

on je ich ochrancom v čase súženia.

Pán im pomôže a oslobodí ich,

vytrhne ich z rúk hriešnikov a zachráni ich,

lebo sa spoliehajú na neho.“

Šalamún dočítal a bol dojatý a vďačný. V tom zvitku bola skúsenosť kráľa, bojovníka, otca. Bol to otcov testament.

„Šalamún, prines národu pokoj a spravodlivosť. Ja som primnoho bojoval. Primnoho krvi prelial v boji s Filištíncami. Ty vládni múdrosťou. Nie mečom!

Choď už, syn môj, venuj sa svojmu ľudu. Čaká na teba. Potrebuje tvoje rozvážne rozhodnutia!“

Objali sa.

Táto chvíľa bola veľká. Veľké bolo toto stretnutie otca a syna.

Stretnutie, keď otec všetko, čo mal, rozdal. Odovzdal všetko svoje dedičstvo, dedičstvo múdrosti a lásky, poznania a rady, bázne voči Bohu.

Rozdal aj všetku svoju bolesť, všetko čo prežil, miloval a čo si vážil. V jedinom okamihu.

V jedinej veľkej a nespochybniteľnej nádeji.

Šalamún neukrýval slzy dojatia. Slzy nového kráľa boli pravé a pravdivé.

„Môj kráľovský otče. Urobím, čo si žiadaš. Budem prosiť Pána, aby bol so mnou vo všetkých rozhodnutiach.“

Cez slzami zaliate oči sa stretli pohľady dvoch veľkých kráľov.

Usmiali sa na seba.

Obaja zdvihli hlavu a pohľadom, v ktorom sa miešalo celé srdce, sa pozdravili.

Šalamún sa hlboko uklonil a odišiel. Dávid zostal sám. Bola pri ňom iba jeho verná Abisag.

Chápavo sa mu pozrela do očí. Dávid jej vzal ruky do svojich dlaní a akoby nechcel, aby sa naňho dívala, rýchlo jej dal úlohu, ktorú mala splniť:

„Abisag, prišiel už môj spevák, levita Jedutun?“

Abisag, akoby spoznala úmysly svojho manžela, ticho povedala:

„Ešte nie, môj kráľovský pane. Mám ho dať vyhľadať?“

Dávid sa usmial, že Abisag pozná srdce svojho manžela a odprevadil ju vďačným úsmevom. Chcel zostať v tichu. Celkom sám.

Abisag sa nebude ponáhľať. Jedutun, spevák jeho žalmov, má svoje povinnosti a nebude ho ľahké v tomto čase nájsť. Dávid ho volá neočakávane. Neráta s tým. Bude sa musieť na stretnutie s kráľom pripraviť.

A Dávid si môže premietať celý svoj život pred očami. Môže zaň ďakovať Bohu a odprosovať ho za svoje hriechy, ako už mnoho ráz.

Jedutunovi istý čas trvalo, kým prišiel, pripravený zapísať všetko, čo mu bude Dávid diktovať. Iste má kráľ nové žalmy. Keď vošiel ku kráľovi, Dávid už zasa nadobudol vznešený a pokojný výraz tváre.

„Tu som, môj kráľovský pane,“ povedal namiesto pozdravu Jedutun a hlboko sa poklonil.

Dávid pokynul Judutunovi, aby prišiel bližšie. Nechcel hovoriť hlasno.

„Jedutun, nadiktujem ti žalmy.

Napíš ich a prečítaj mi ich! Tvoj kráľ ťa prosí. Poď, prisadni si ku mne.“

Jedutun rozvinul zvitok a písal, čo mu kráľ diktoval. Potom sa nadýchol a čítal.

Mal krásny hlas, ktorý bol vždy počuť v celom zhromaždení. Často prednášal či spieval Dávidove žalmy. Dávid ho rád počúval. Dodávali jeho žalmom ešte väčšiu vznešenosť a vážnosť.

[2]„Povedal som: ‚Budem dávať pozor na svoje správanie,

aby som nezhrešil jazykom.

 

K svojim ústam postavím stráž,

dokiaľ je hriešnik predo mnou.‘

 

Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený,

bolesť sa mi však znova ozvala.

Srdce sa mi rozpálilo v hrudi

a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.

A môj jazyk preriekol:

‚Daj mi poznať, Pane, môj koniec

i aký je ešte počet mojich dní;

nech si uvedomím, aký je krátky môj život.‘

 

Hľa, na pár piadí si mi dní nameral

a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.

Veru, len zdaním je bytie človeka,

každý sa mihne ako vidina.

Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí,

poklady zháňa, hoc’ nevie, kto ich zoberie.

 

A teraz, Pane, ešte čo mám čakať?

Ty si moja nádej.

Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď

a nevystav ma hlupákovi na posmech.

Onemel som, neotvorím ústa,

lebo si to ty urobil.

 

Odním odo mňa svoje tresty,

bo hyniem pod úderom tvojej ruky.

Trestami za hriechy naprávaš človeka.

Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie;

veru, každý človek je len márna vidina.

 

Pane, vyslyš moju modlitbu,

nakloň sluch k môjmu volaniu.

Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom;

veď u teba som iba hosť,

len pútnik, ako všetci moji otcovia.

Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial,

skôr, než odídem a než ma viac nebude.“

 

Jedutun sa na chvíľu odmlčal. Dávid otvoril oči a na spýtavý pohľad mu Judutun povedal:

„Krásne, môj kráľovský pane. Krásne a múdre. Sám Boh sa prihovára ústami môjho kráľa.“

 

Dávidovi sa v očiach zaleskla naliehavá žiadosť. Žiadosť, ktorá sa neodmieta. Nebol to príkaz. Bola to túžba:

„Jedutun, keď odídem k otcom, rozpovedz môjmu ľudu všetko, čím ma Boh obdaril za môj dlhý život. Nech je im môj život na poučenie, povzbudenie a posilu. Pán bol mojou silou vo všetkom, čo som vykonal.

Rozpovedz aj o mojich hriechoch. A tiež o ich následkoch. Nech vedia, že Pán je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch a milosrdný k tým, čo sú pokorní.“

Jedutun cítil vážnosť prísľubu, ktorý mal dať kráľovi. Bola to možno posledná pocta veľkému Dávidovi, ktorého mal veľmi rád. Poznal tie príbehy. Príbehy, ktoré môže napísať len život.

„Áno, môj kráľovský pane, rozpoviem im o všetkom. Pripomeniem tvojmu ľudu všetko, čo si mi vyrozprával a opísal vo svojich piesňach. Všetko, čo si prežil od tvojej mladosti.

Mám všetky tvoje piesne, čo si napísal a som pripravený rozprávať o všetkom, čím ťa Pán obdaril.“

Dávid spokojne pokýval hlavou. Vedel, že ho Jedutun nesklame. Ľudský život je studňou poznania a treba do nej načierať, na poučenie potomkov. O čo hlbšia je studňa, ktorú naplnil vodou života sám kráľ.

„Buď pochválený, Jedutun, za túto tvoju veľkú službu. Povedz im všetko, nech ťa všetci počujú!“

Jedutun sa usmial. Poklonil sa a kým odišiel, zdvihol hlavu a so všetkou vďakou, ktorú vedel v tej chvíli vyjadriť, sa pozrel na Dávida.

„Áno, môj kráľovský pane, rozpoviem.“

Dávid načiahol rukou, aby zacítil horúcu dlaň Abisag, ktorá sa od svojho kráľa vzdialila len vtedy, keď ju o to požiadal.

„Prikry ma lepšie Abisag! Stále mi je zima, nemôžem sa zohriať. Ani tvoja krása, žena mojej staroby, nemôže prehriať moje kosti. Už nie som ani manželom, ani bojovníkom. Nevládzem už nič, Abisag, iba ľutovať svoje hriechy.“

„Môj kráľovský pane. V starobe si rovnako veľký, ako si bol, keď si bol mladý. Stačí mi tvoja dobrota a tvoja láskavosť, môj kráľovský pane.“

Dávid jej bol za túto úctivú lásku vďačný.

Abisag ho pohladila.

„Kráľ môj, si mužom bolesti a milosrdenstva. Moja duša je nasýtená plodmi tvojho ducha.“

Dávidovi opäť zvlhli oči, keď jej zvieral ruku. Pokynul sluhom, aby ho odniesli na slnko.

Abisag ho sprevádzala, keď mu pomáhali sadnúť si pod tamarišku, ktorá mu poskytla tieň od slnečnej páľavy.

Všade bol jasot. Všetci sa veselili z nového kráľa. Dávid sa v tomto jasote kúpal ako v rieke.

Pokyvkal hlavou a zasa sa v očiach starca objavili slzy, ako dnes už mnoho ráz.

Nehanbil sa za ne. Boli to slzy kráľa, čo už odovzdal svoje kráľovstvo. Mohol teda plakať dosýta. Dosýta napĺňať srdce spomienkami a modlitbami.

 

*

 

[3]... a toto sú Dávidove posledné slová:

„Výrok Izaiho syna Dávida,

výrok vysokopostaveného muža,

pomazaného Jakubovým Bohom,

pevca piesní Izraela.

 

Pánov duch cezo mňa hovoril,

jeho reč mal som na jazyku.

Boh Izraela mi povedal,

hovorila Skala Izraela:

‚Kto spravodlivo vládne nad ľuďmi,

kto v Božej bázni vladári,

je ako jas rána, keď slnce vychádza

za rána bezoblačného

a z pôdy vyludzuje trávu po daždi.‘

 

Či nie je taký môj dom s Božou pomocou?

Veď zmluvu večnú so mnou uzavrel,

pevnú, zaistenú vo všetkom.

Všetko moje šťastie, všetko, čo len chcem,

nie iba z neho vyklíči?

Hriešnici však všetci sú jak tŕnie zaviate,

nik ich nevezme do ruky.

 

A ak sa ich niekto dotknúť chce,

ozbrojí sa žezlom a kopijou.

Ohňom ich vypáli na mieste.“