Pojmy enviromentálna uvedomelosť a zodpovené správanie, zaznievajú v médiách čoraz častejšie v súvislosti s klimatickou zmenou, ale i zmenami v sociálom prostredí a veľkými ekonomickými zmenami, ktoré dennodenne zažívame. Všetky spomínané kľúčové slová zahŕňa programUdržateľného rozvoja (presnejší názov „Trvaloudržateľný rozvoj“), tzv. TUR.

V poslednom období odzneli cez Radio Vaticana výzvy, ktoré upriamujú zvýšenú pozornosť na tieto aktuálne problémy:

Franz Fischler, prezident Európskeho ekologicko-sociálneho fóra na tlačovej konferencii v Bruseli na záver stretnutia európskych biskupov na tému: “Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a ochrana stvorenia“ povedal: „Ochrana stvorenia je zodpovednosť, ktorú máme voči chudobným ľuďom i novej generácii - tá súčasná už trpí negatívnymi zmenami podnebia, kým nasledujúca riskuje problémy, ktoré nebude vedieť vyriešiť. V boji proti klimatickým zmenám „potrebujeme ekonomickú a politickú elitu, ktorá efektívne zmení situáciu vážnej nespravodlivosti, ktorá existuje v rôznych svetových oblastiach.[1]

Mons. Noel Treanor, generálny sekretár Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva apeloval: „Musíme zvýšiť zodpovednosť a uvedomelosť. Európa musí vyslať výrazný signál. Záväzok európskych biskupov, ktorý je záväzkom Katolíckej cirkvi v celej Európe, môže byť veľmi účinný.“ [2]

Mons. Noel Treanor, generálny sekretár Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva zdôraznil, že Udržateľný rozvoj je možný, len ak existuje spoločná vízia schopná prekonať individuálne záujmy v prospech kolektívu. Udržateľný rozvoj je jednomyseľná stratégia, ktorá podporuje ochranu životného prostredia, kontrolu klimatických zmien a ekonomický rozvoj. Používanie tzv. „čistých“ technológií je dôležitou súčasťou udržateľného rozvoja. V snahe pomôcť krajinám tretieho sveta, aby sa industrializovali, a vyhnúť sa omylom, ktoré urobili vyspelejšie krajiny, mali by sa bohaté krajiny podeliť s rozvojovými o nové technológie, ktoré boli vyvinuté tak, aby chránili životné prostredie. Trhy musia podporovať „zelenú ekonomiku“ a zriecť sa potreby produktov, ktoré poškodzujú životné prostredie.“ [3]

Mons. Migliore[4] vyzval každého, aby sa stal informovaným a zodpovedným konzumentom, pretože mnohé z produktov, ktoré kupujeme, majú priamy vplyv na životné prostredie.

           Svätá stolica sa 5. mája 2008 oficiálne pripojila k Viedenskej konvencii o ochrane ozónovej vrstvy, k Montrealskému protokolu o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu a jeho štyrom dodatkom (Londýn, Kodaň, Montreal a Peking). Vo vyhlásení, ktoré sprevádza prístupovú listinu, a ktorú predložil stály pozorovateľ Vatikánu pri OSN v New Yorku arcibiskup Celestino Migliore sa uvádza, že pristúpením k dokumentom si Svätá stolica želá povzbudiť medzinárodné spoločenstvo, aby bolo rezolútne pri podpore autentickej spolupráce medzi politikou, vedou a ekonomikou: Takáto spolupráca, ako sa ukázalo v prípade postoja k ozónu, môže dosiahnuť dôležité výsledky, ktoré zároveň umožňujú ochranu stvorenia, podporu integrálneho ľudského rozvoja a záujmu o všeobecné blaho, v duchu zodpovednej solidarity a s hlbokým pozitívnym dopadom pre súčasnú aj budúcu generáciu."[5]

Cirkev a politickí lídri sa na výročnom stretnutí predstaviteľov inštitúcií Európskej únie so zástupcami monoteistických vierovyznaní v Európe zhodli, že je potrebná „ekologická konverzia“ 21 účastníkov hovorilo predovšetkým o potrebe starať sa o planétu. Úradujúci predseda Rady EÚ, slovinský premiér Janez Jansa na zhrnutie stretnutia použil vyjadrenie „ekologická konverzia“, ktoré prvýkrát vyslovil pápež Ján Pavol II. Lídri vyše päťdesiatich národov Latinskej Ameriky, Karibiku a Európy apelujú na boj proti chudobe a klimatickým zmenám vo vyhlásení, ktoré bolo dlho očakávané. Vydali ho na konci samitu hláv štátov 16. mája 2008 a zdôrazňujú v ňom potrebu spolupráce za účelom zredukovania chudoby, zvýšenia integrácie medzi regiónmi, a podpory udržateľného využívania prírodných zdrojov.[6]

            Aktívna je už i internetová stránka Katolíckeho európskeho ekologického fóra. Web stránka je výsledkom šiestich environmentálnych konzultácii, organizovaných práve Radou európskych biskupských konferencii v rokoch 1999 až 2004. Napriek tomu, že stránka je ešte stále vo vývoji, má za cieľ stať sa informačným zdrojom a poskytovateľom správ o aktivitách a dokumentoch Svätej Stolice, biskupských konferencii a európskych organizácii, zaoberajúcich sa teológiou stvorenia, spiritualitou a životným prostredím, bioetikou, klimatickými zmenami, ochranou biodiverzity, znečistením vody a spracovaním odpadu.[7]

 

Definovanie pojmu environmentálne vedomie a povedomie

 

Pojem environmentálne vedomie zahŕňa poznatky a informácie o aktuálnom stave životného prostredia, environmentálnych problémoch, o ekologických a environmentálnych trendoch a o tradíciách týkajúcich sa otázok životného prostredia. Zahŕňa však zároveň schopnosť vedomosti aplikovať v správaní sa a konaní v bežných životných situáciách[8]. Je to vôľa prispievať k čo najväčšej ochrane životného prostredia.[9] Pojem environmentálne vedomie prvýkrát definovala Štokholmská konferencia OSN o životnom prostredí (1972), ktorá považuje za základný prostriedok zvyšovania environmentálneho vedomia - vzdelávanie.

Taktiež Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (Paríž, 1990) v dokumente Charta pre novú Európu sa zaviazala podporovať zvyšovanie environmentálneho povedomia verejnosti a environmentálnu výchovu.

Agenda 21 v kapitole 36 hovorí, že nedostatočné environmentálne uvedomenie plynie z nepresných a nedostatočných informácií vzájomného prepojenia ľudských činností a životného prostredia.

Tokijská deklarácia (1997) z Globálneho partnerského summitu o životnom prostredí považuje uvedomelosť občanov k environmentálne zodpovednej spotrebe a osobné správanie za dôležitú podmienku dosiahnutia trvalo udržateľného rozvoja. K tomu treba výchovu k úcte k prírode, interdisciplinárny prístup integrujúci environmentálne, ekonomické a sociálne otázky, dostatočný prístup k aktuálnym informáciám, prispievajúcim k environmentálnej citlivosti, aktívnemu a pozitívnemu vzťahu občanov k svojmu prostrediu [10]

 

 

Vymedzenie pojmu Trvalo udržateľný rozvoj

 

            Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý zabezpečuje určitú kvalitu života a pritom zohľadňuje a rešpektuje prírodné a kultúrnohistorické podmienky.[11] za všeobecné princípy udržateľného rozvoja pokladajú: optimalizáciu, zmenu rozvoja paradigmy, preferenciu prevencie pred terapiou, preferenciu prístupov a riešení dlhodobých pred krátkodobými, hľadanie a využívanie prírodných i antropicky simulovaných autoregulačných a sebapodporných mechanizmov, redukciu spotreby hodnoty (surovín) a energie, maximalizáciu efektívnosti využitia surovín a energie, minimalizáciu nerecyklovateľných odpadov, integráciu mimo ekonomických aspektov, preferenciu komplexnosti pred parciálnosťou. Najznámejšou a asi najpoužívanejšou je definícia TUR podľa správy „Naša spoločná budúcnosť“: Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich potrieb [12]

Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti je taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov [13]

Trvalo udržateľný rozvoj je cielený, dlhodobý (priebežný), komplexný a synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života (duchovnú, sociálnu, ekonomickú, environmentálnu a inštitucionálnu), odohrávajúci sa na viacerých úrovniach (miestnej, regionálnej, národnej, medzinárodnej) a smerujúci prostredníctvom uplatňovania praktických nástrojov a inštitúcií k takému modelu fungovania spoločnosti, ktorý kvalitne uspokojuje materiálne, duchovné a sociálne potreby a záujmy ľudí, pričom rešpektuje hodnoty prírody a neprekračuje medze únosnej zaťažiteľnosti (kapacity) prírody, resp. krajiny a jej zdrojov [14]

Koncept trvalo udržateľného rozvoja predstavuje environmentálny program rozvoja spoločnosti na prahu 3. tisícročia. Ide o rozvoj zabezpečujúci uspokojenie životných potrieb súčasných generácií bez ohrozenia možnosti uspokojenia potrieb budúcich generácií. Za hlavný prostriedok dosiahnutia tohto cieľa možno považovať ekologizáciu hospodárenia v krajine, ktorej hlavné ciele spočívajú v ochrane prírody, ochrane biodiverzity a stability krajiny, ochrane prírodných a kultúrno-historických zdrojov, ochrane životného prostredia, ochrane ľudského zdravia, zabezpečení dôstojnej kvality ľudského života [15]

 

Výchova k Trvalo udržateľnému rozvoju (TUR)

 

Výchova k TUR si vyžaduje presmerovanie spôsobu výchovy a vzdelávania - od zabezpečenia teoretických vedomostí smerom - k prejednávaniu problémov a hľadaniu možných riešení. Otvorenie možnosti mnohostranného a medzidisciplinárneho skúmania situácií reálneho života. Je to celoživotný proces od ranného detstva až po vzdelávanie dospelých, prekračujúc rámec formálneho vzdelávania, ako proces zahrňujúci všetky životné sféry. Zahŕňa aj odbornú prípravu pedagógov a ďalšie vzdelávanie odborníkov a tiež vzdelávanie riadiacich pracovníkov. Má zohľadňovať rozmanité miestne, národné a regionálne podmienky, globálny kontext a usilovať sa o vyváženosť medzi globálnymi a miestnymi záujmami.

Stratégia EHS OSN pre výchovu k Trvalo udržateľnému rozvoju (TUR) bola prijatá na zasadnutí vysokej úrovne predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse v r. 2005. Z jej záverov vyplývajú kľúčové témy TUR. Zahŕňajú potláčanie chudoby, občianstvo, mier, etiku, zodpovednosť v miestnom a globálnom kontexte, demokraciu a riadenie, spravodlivosť, bezpečnosť, ľudské práva, starostlivosť o zdravie, rovnosť pohlaví, kultúrnu rozmanitosť, rozvoj miest a obcí, hospodárstvo, štruktúru výroby a spotreby, kolektívnu zodpovednosť, ochranu životného prostredia, riadenie prírodných zdrojov, biologickú a krajinnú rozmanitosť. Riešenie takýchto rozmanitých tém v rámci TUR vyžaduje holistický prístup. Pri uskutočňovaní TUR je potrebné zabezpečiť riešenie nasledujúcich oblasti:

·         zdokonaľovanie základného vzdelávania

·         presmerovanie výchovy na TUR

·         zvyšovanie vedomia (informovanosti) občanov

·         podporovanie odbornej prípravy

 

Sociálne učenie sa a vytváranie postojov

 

Život človeka prebieha v úzkom kontexte prírodného a sociálneho prostredia. Zásadný význam pre sociálny rozvoj jedinca majú činnosť, aktivity a vzťahy v ktorých dochádza k interakcii vnútorných a vonkajších podmienok a vlastnej zmene – učeniu, rastu, sociálnemu dozrievaniu.

Premeny vlastností osobnosti a zmeny ich úrovne sú závislé od povahy aktivít jedinca. Činnosti majú formatívny význam. Vplyvom sociálnych skúseností sa utvára postoj. Spoločenské prostredie vytvára podmienky pre formovanie ľudských sociálnych motívov. Sociálne potreby vznikajú ako produkt spôsobu života jedinca a jeho sociálnej skúsenosti. Najdôležitejšie sociálne potreby sú: potreba sociálnej aktivity, štrukturalizácia prostredia, vzťahy a vlastný sociálny život, sociálna a osobná intimita, začlenenie do society, akceptácia a sebarealizácia [16]

Základným priestorom pre sociálne učenie sa je rodina, ktorá po celý život zásadne ovplyvňuje socializáciu osobnosti. Ďalším priestorom pre učenie sa je sociálna skupina. Sociálne skupiny sprostredkovávajú vplyvy zo širšieho sociálneho prostredia a zároveň uľahčujú uspokojovanie základných sociálnych potrieb (spolupatričnosti, akceptácie, oceňovania, sebarealizácie). Každá sociálna skupina má tri základné znaky – interakciu, komunikáciu a organizáciu, ktorá má svoje pravidlá regulujúce priebeh spoločných aktivít a vzťahy. Skupinové normy sa odvíjajú od skupinových cieľov. Skupinová atmosféra sa odvíja od spôsobu jej riadenia a od skupinových noriem.

Socializácia je dej permanentný, nekončiaci. Je to neustále osvojovanie si nových globálnych či epizódnych rolí, do ktorých vstupujeme - zámerne i nezámerne, dobrovoľne i nedobrovoľne. Utvárame si svoj „modus bytia“ – štýl života.

Vnútorný mechanizmus, ktorý umožňuje nadobúdanie, fixovanie i využívanie skúseností je sociálne učenie. Je to osvojovanie si komplexných spôsobov správania sa a konania primeraných určitej sociálnej situácii. Základné formy sociálneho učenia sú: sociálne posilňovanie, imitácia (nápodoba) a identifikácia.

Efektivita socializácie je závislá od úrovne psychosociálnej vyspelosti jedinca, od miery jeho autonómie a autenticity. Závisí tiež na sebapoňatí človeka, jeho rolového správania sa, individuálnych rysoch jeho sociálnych vlastností, úrovni jeho sociálnych schopností a zručností.

 

 

Postoje sa utvárajú v priebehu sociálneho kontaktu na základe sociálneho učenia. Za zdroje postojov považujeme:

·               špecifické skúsenosti (pozitívne interakcie)

·               sociálnu komunikáciu (ako výsledok preberania názorov)

·               modely správania sa (postoje ovplyvnené nápodobou a identifikáciou),

·               inštitucionálne a skupinové faktory (na postoje pôsobia normy a hodnotové systémy inštitúcií a skupín, ktoré uplatňujú na jedinca svoje vplyvy)

 

            Postoje majú určitú štruktúru. Sú tvorené poznávacou, citovou a konatívnou zložkou, ktorá vystupuje ako celok - systém závislý na type osobnosti a situácii. Sú tiež dynamické - prejavujú sa v premenlivosti pomerov jednotlivých zložiek postoja (ich harmónii či disharmónii), v stabilite alebo labilite (nemali by byť strnulé, rigidne, ale tvorivé). Vyznačujú sa rôznou intenzitou. Majú rôznu hĺbku a polaritu. Môžu byť intencionálne - vzťahujúce sa k nejakému konkrétnemu objektu alebo hodnotiace – odrážajú určitú kvalitu objektu, vzhľadom k systému hodnôt subjektu.

            Postoje patria medzi vlastnosti osobnosti a sú prejavom celkovej zameranosti osobnosti. Získavame ich ako výsledok sociálneho učenia sa. Obsahujú anticipáciu - hodnotenie predpokladaného efektu činnosti, ktorá je výsledkom skúsenosti. Bývajú interkonaktívne, to znamená, že postoj k určitému človeku sa odvíja od vzťahov s určitým človekom.

            Postoje patria medzi motivačné charakteristiky osobnosti a sú regulátorom sociálneho správania sa. Môžu vzniknúť na základe: afektívnych asociácií, kde dominuje emocionálna zložka postoja, ale tiež poznáme intelektualizované postoje, kde prevláda racionálna zložka.. Ak sú postoje orientované na konanie, dominuje konatívna zložka. Ideálom sú vyvážené postoje, ktoré rovnomerne zahŕňajú všetky zložky osobnosti - emocionálnu, racionálnu i konatívnu. Poznáme tiež obranné postoje, ktoré sú založené na udržaní a obrane sebapoňatia.

 

Zvyšovanie environmentálneho povedomia prostredníctvom poznatkov zo sociálnej psychológie

 

            Postoje môžeme formovať výchovou. Výchovu k altruistickým a prosociálnym postojom, k úctivému a nekonfliktnému vzťahu medzi ľuďmi navzájom a tiež medzi človekom a jeho životným prostredím môžu podporiť poznatky zo sociálnej psychológie, ktoré Lencz a Krížová (1997) zoradili do desiatych okruhov, ktorými sú:

·         komunikácia

·         dôstojnosť ľudskej osoby a úcta k sebe

·         pozitívne hodnotenie druhých

·         tvorivosť a iniciatíva

·         vyjadrenie a komunikácia citov

·         empatia

·         asertivita

·         reálne a zobrazené vzory

·         spolupráca, pomoc

·         darovanie a delenie sa

 

 Komunikácia

Komunikácia ako nástroj dorozumievania je prostriedkom na vyjadrenie svojich hodnôt, postojov a cieľov. Je jedným z najdôležitejších nástrojov poznávania. Na komunikácii sa podieľa celá štruktúra osobnosti - vlohy, temperament, charakter, vedomosti, zručnosti, rozumová i emočná inteligencia. Deje sa nielen pomocou hovoridiel a sluchu, ale aj pomocou vizuálnych a pocitových vnemov. Nedotýka sa len rozumového poznávania (pojem, súd, úsudok) ale aj zmyslového poznávania (pocit, vnem, predstava). Podieľajú sa na nej všetky zmyslové orgány a to najmä preto, že komunikácia neprebieha iba verbálne, ale podstatne viac a presnejšie neverbálne: mimika gestikulácia, poloha tela, vzdialenosť objektov. Komunikačne pôsobí i farba hlasu, oblečenia, nášho okolia a mnoho iných vecí, ktoré si ani neuvedomujeme. Komunikačne na nás pôsobí i naše životné prostredie. Môžeme ju uplatniť v priamom kontakte s ľuďmi (dialóg, interview, konferencia, oslavy medzinárodných dní súvisiacich s ochranou prírodného a kultúrneho prostredia, projekty realizované priamo v prostredí, ktoré chceme pozitívne ovplyvňovať) ale i v nepriamom kontakte prostredníctvom médií, posterov, letákov, reklám, správ o činnosti, oboznamovaní sa s problémami a legislatívou, oznamov, informovaním o činnosti. Komunikáciou dávame do povedomia obyvateľov nielen svoj postoj a vzťah životnému prostrediu človeka a meníme postoje ľudí. Ku komunikácii neodmysliteľne patrí aktívne počúvanie toho, čo ľudia potrebujú a čo je žiaduce, ale aj poukazovanie na dôsledky negatívneho správania. Veľmi veľkou komunikačnou výpoveďou je aj naše vlastné správanie a postoje.

 

Dôstojnosť ľudskej osoby, úcta k sebe a pozitívne hodnotenie druhých

Ľudia sa stávajú takými, za akých ich považujeme. Obraz o sebe (self-concept) a sebaoceňovanie (self-esteem) majú kľúčový význam pre rozvoj charakteru. Pre správne sebaoceňovanie však musíme mať správne sebapoznanie a sebahodnotenie, ktoré napomáha k rozvoju osobnosti spolu s výchovou a sebavýchovou. Príčinou nízkeho sebaoceňovania môžu byť naše nereálne očakávania, alebo nereálne očakávania nášho okolia. Nízke sebahodnotenie môže byť príčinou rôznych asociálny prejavov (od vandalizmu až po kriminálne činy). Sebaoceňovanie zvyšujeme, ak vyjadrujeme pozitívny vzťah k hodnotenej osobe, bezpodmienečne ju prijímame a pripisujeme jej pozitívne vlastnosti. Z toho istého dôvodu nevyslovujeme globálne súdy o charaktere konkrétnej osoby (ty si zlý), ale poukazujeme na negatívne dôsledky činov (tento tvoj skutok je zlý). Dôležité je oceňovať pozitívne činnosti, čím sa posilňujú pozitívne vlastnosti. V našom hľadaní prostriedkov zvyšovania environmentálneho povedomia to znamená spoznávať slabé aj silné stránky ľudskej činnosti, vypracovávať a zverejňovať pozitívne hodnotenie pozitívnych činností, posilňovať sociálne vzťahy. Dôležitými nástrojmi pre výchovu k etickým a environmentálnym postojom sú okrem pochvaly aj adresnosť, žitie v prítomnosti, spätná väzba, prekonávanie antipatií, odpúšťanie, hodnotenie pozitívnych i negatívnych činov.

 

Vyjadrenie a komunikácia citov

Ďalšou témou etickej výchovy je vyjadrenie a komunikácia citov. Pre rozvoj charakteru je dôležité rozpoznať, identifikovať a usmerňovať svoje city. Emócie ovplyvňujú naše hodnotenia a náš pohľad na svet. Zmena hodnotenia je dôsledkom zmeny citového vzťahu. Podmienkou dobrého citového vzťahu je potreba vlastného kladného prijímania, chránenosti, bezpečnosti, dôvery. Pomôcť ku kladnému citovému ladeniu môže hodnotová orientácia v ktorej prevládajú prosociálne či duchovné hodnoty.

Cieľom takejto výchovy je pomôcť identifikovať a vyjadriť city. V environmentálnej výchove to môže znamenať naučiť sa pocítiť, že príroda nám pomáha, že sme jej súčasťou, pocítiť jej krásu v priamom kontakte s ňou, vnímať problémy ktoré jej spôsobujeme našim správaním. Uvedomenie si previazanosti s prírodou.

 

Empatia

Empatia je schopnosť vcítiť sa, vžiť sa do situácie druhých. Môžeme ju rozdeliť na kognitívnu (schopnosť pochopiť myšlienky a postoje, ktoré ovplyvňujú jednanie druhých) a emocionálnu (schopnosť vcítiť sa do citov iných). Empatia zjednodušuje komunikáciu medzi ľuďmi a umožňuje reagovať na ich potreby. V empatii nám môže pomôcť analýza jednania, korekcia zovšeobecňujúcich výrokov, adresnosť, pozorné počúvanie druhých, snaha o pochopenie potrieb a citov pri riešení konkrétnych problémov.

 

Asertivita

Asertívne správanie je protikladom k agresívnemu, alebo pasívnemu spôsobu správania. Je to jasné a pokojné vyjadrenie myšlienok a požiadaviek, bez toho, aby sme niekoho urazili, ponížili. Snaží sa vyjadriť to, čo človek chce tak, aby to druhí pochopili a rešpektovať pritom ich záujmy. Vyjadruje potrebu ostať sám sebou, zachovať si svoju identitu, trvať na legitímnych právach a nárokoch, ale mať ohľad na legitímne práva iných. Nebáť sa pýtať „prečo“, vedieť povedať nie, vedieť podať návrh, ale netrvať na ňom za každú cenu, kritiku začínať pochvalou, hľadať to, čo je spoločné, vysvetliť svoj názor, požiadať o láskavosť, rokovať. Rokovanie: pozostáva z definície problému, vzájomného pochopenia, hľadania riešení a dosiahnutia riešení.

            Medzi najdôležitejšie asertívne práva patria:

·         právo na vlastný názor

·         právo posúdiť svoje správanie a prevziať zaň zodpovednosť

·         právo posúdiť, do akej miery sa cítime zodpovední za druhých

·         právo zmeniť svoj názor, právo robiť chyby

·         právo niečo nevedieť právo byť nezávislí od vôle ostatných

·         právo nebyť jasnovidcom - nevedieť, čo si druhý myslí chce, cíti, alebo po čo túži

 Asertivita nám pomáha čeliť tlaku a manipulácii skupiny. Pomáha nám pri tom rôzne techniky, napríklad technika pokazenej gramoplatne a technika pootvorených dverí. Technika pokazenej gramoplatne spočíva v pokojnom, neúnavnom a vytrvalom opakovaní požiadavky, alebo odmietnutia, bez snahy polemizovať a zdôvodňovať. Technika pootvorených dverí spočíva v snahe odlíšiť, čo je v kritike pravdivý fakt a čo už len subjektívne hodnotenie útočníka. Je to vlastne pripustenie oprávnenej kritiky. Stručne, bez vysvetľovania. So zachovaním pokoja, ignorovaním urážok a výmyslov, reagujúc len na to, čo je pravdivé.

Medzi asertívne praktiky patrí aj riešenie problémov pri ktorom prejavíme záujem, objasníme a vysvetlíme problém, parafrázujeme počuté a pochopené, reflektujeme porozumenie - vyjadríme pocity druhej strany, zhrnieme problém, pozitívne hodnotíme druhého. K riešeniu konfliktu pomáha aj vytvorenie si pozitívneho vzťahu k inej osobe, ujasnenie pozícií, hľadanie skrytých dôvodov, definovanie predmetu sporu, aktívne počúvanie, hľadanie spoločného záujmu, nadhľad. Cieľom by malo byť vytvorenie spoločného riešenia, prijateľného pre obe strany.

 

Reálne a zobrazené vzory

Model, vzor žiaduceho správania je nesmierne dôležitý na vytváranie postojov. To, či sa niekto stane vzorom ovplyvňujú mnohé faktory napríklad: vlastnosti, vek, sociálne postavenie, prestíž, vplyvom ktorých sa vytvára kognitívno-emotívny obraz vzoru. Následne, alebo po určitom čase napodobňujeme určitý spôsob správania sa. Vzorom býva zvyčajne prosociálny človek, ktorý je optimistický, je oporou inštitúcií, prináša novosti, poskytuje pomoc, prejavuje istotu, ovláda skutočnosti, je empatický, osobne príťažlivý, má zmysel pre humor, má schopnosť odosobniť sa a získať si nasledovníkov. Dnes mnoho vzorov prichádza prostredníctvom médií, najmä televízie a žiaľ sú to i negatívne vzory. Preto sa treba usilovať o kritické nazeranie na vzory a zodpovednosť pri výbere vzoru.

 

 Spolupráca, pomoc, darovanie, delenie sa

Prosociálne správanie je také správanie, keď sme schopní pomáhať iným, pričom si nenárokujeme na odmenu (ale nemusíme ju odmietnuť, ak nám je ponúknutá). Zahŕňa v sebe kooperáciu, pomoc, darovanie a delenie sa. Kooperácia – spolupráca je náročnou formou prosociálneho správania. Predpokladá prekonať nedôveru, ochotu urobiť prvý krok, riskovať sklamanie. Pri spolupráci sa sily násobia. Delenie sa a darovanie vyvoláva tendenciu k reciprocite. Preto je potrebné uplatňovať takéto správania aj voči ľuďom, ktorí sú nám indiferentní, alebo v nás vyvolávajú i negatívne pocity. Prosociálne správanie pretvára ľudí.[17]

Výchova vedomia a svedomia

Cirkev výrazne prispieva k formovaniu vedomia a svedomia svojich členov najmä apeláciou na postoje tzv. čnostného života založeného na rozvážnosti v konaní (prudentia), spravodlivosti (iustitia), mravnej sile (fortitudo) a miernosti (temperantia). Rozvážnosť má viesť k rozoznávaniu toho, čo je skutočným dobrom a voľbe správnych prostriedkov na jeho vykonanie. Spravodlivosť vedie k rešpektovaniu práva každého a vnášanie súladu do ľudských vzťahov, podpore primeraného postoja (aequitas) voči ľuďom i voči spoločnému dobru. Mravná sila vedie k nepoddajnosti v ťažkostiach a vo vytrvalosti v úsilí o dobro. Miernosť - vedie k nadvláde vôle nad pudmi, k triezvemu a spravodlivému životu. Čnosti sú nadobúdané výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí. Cirkev vychováva svojich členov a vedie ich k morálnemu svedomiu -ktoré je vlastne úsudkom rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, koná, alebo už vykonal. Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Výchova správneho svedomia je celoživotná úloha. Morálne dobrý čin je iba ten, ktorý zahŕňa morálne dobrý predmet skutku, morálne dobré okolnosti skutku i morálne dobrý cieľ skutku [18]

 

 

Pápež Benedikt XVI. v Posolstve k Svetovému dňu pokoja na temu
 Rodina, ľudské spoločenstvo a životné prostredie povedal
 

„Rodina potrebuje domov a jej primerané životné prostredie, do ktorého môže votkať svoje vzťahy. Pre ľudskú rodinu je takýmto domovom zem, životné prostredie, ktoré nám dal Boh, Stvoriteľ, aby sme ho obývali tvorivo a zodpovedne. Musíme sa o toto prostredie starať: je zverené ľuďom, aby sa oň v zodpovednej slobode starali a kultivovali ho, pričom sa majú vždy  orientovať na to, čo je dobré pre všetkých. Ľudská bytosť má zo všetkého stvorenia prirodzene najvyššiu hodnotu. Šetriť životné prostredie neznamená, že budeme považovať prírodu alebo živočíšnu ríšu za dôležitejšiu ako sú ľudia. Má to skôr znamenať, že si nemáme egoisticky myslieť, že je nám úplne k dispozícii, pretože aj budúce generácie majú právo mať úžitok zo stvorenia, aby mohli prejaviť tú istú zodpovednú slobodu, ktorú si nárokujeme pre seba my. Nesmieme pritom zabúdať ani na chudobných, ktorí sú mnohokrát vylúčení z užívania dobier stvorenstva určených všetkým. Dnes sa ľudstvo obáva o budúcu ekologickú rovnováhu. Je dobre, že sa hodnotenia a odhady v tomto smere robia rozvážne, v dialógu s odborníkmi a vedcami, bez ideologického urýchľovania vedúceho k unáhleným záverom; predovšetkým sa treba spoločne dohodnúť na prijateľnom modeli udržateľného rozvoja, ktorý pri rešpektovaní ekologickej rovnováhy bude garantovať dobro pre všetkých. Ak ochrana životného prostredia zahŕňa aj výdavky, treba ich spravodlivo rozdeliť, majúc na pamäti rozdiely vo vývoji rôznych krajín a tiež solidaritu s budúcimi generáciami. Rozvážnosť neznamená neprevziať vlastnú zodpovednosť a odložiť rozhodnutia; znamená to skôr prijať záväzok a po zodpovednom zvážení sa spoločne rozhodnúť, akou cestou ísť, aby sa posilnilo spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému na našej ceste smerujeme.“[19]