ENVIRONMENTÁLNE VEDOMIE A EKOLOGICKÁ KONVERZIA (Gabriela Spustová)

V júni 2015 predstavil pápež František novú encykliku
o ekológii s názvom Laudato si (Buď pochválen), s podtitulom O starostlivosti o spoločný dom. Cítime to
všetci, že naše životné prostredie postihli zmeny, za ktoré je svojím spôsobom
života zodpovedný aj človek. Už sa nedá vyhovárať sa na tých druhých. Ak chceme
odovzdať Zem, ktorej sme správcami, ďalším generáciám obývateľnú, musíme
s tým niečo urobiť každý. Pápež František sa obracia na všetkých:
na jednotlivcov, rodiny, miestne pospolitosti, krajiny, medzinárodné
spoločenstvo, a pozýva k "ekologickej konverzii". Čo
by však mohlo pomôcť viesť k tejto konverzii? Čo ovplyvňuje
environmentálne vedomie a povedomie? To nie je vôbec jednoduchá otázka.
Jej riešenie si vyžaduje celostný pohľad na problematiku. Dotýka sa samotnej
podstaty človeka, spôsobu uspokojovania jeho potrieb, nakladania so zdrojmi,
ktoré sú vzácne a mnohé aj neobnoviteľné. Súvisí s ľudskou
nenásytnosťou a plytvaním na jednej strane a chudobou mnohých na
strane druhej. Je to aj otázka čnosti a hriechu voči Zemi, ktorej nie sme
vlastníkmi, ale iba správcami. Je to otázka každodenného rozhodovania sa
a konania.

Pojem environmentálne vedomie zahŕňa poznatky
a informácie o aktuálnom stave životného prostredia,
environmentálnych problémoch, o ekologických a environmentálnych trendoch a o tradíciách týkajúcich sa
otázok životného prostredia. Zahŕňa však zároveň schopnosť vedomosti aplikovať
v správaní sa a konaní v bežných životných situáciách
(Pavlíčková, 2003). Je to vôľa prispievať k čo najväčšej ochrane životného
prostredia (Litting, 1996).

Život človeka prebieha v úzkom kontexte prírodného
a sociálneho prostredia. Zásadný význam pre sociálny rozvoj jedinca majú
činnosť, aktivity a vzťahy, v ktorých dochádza k interakcii
vnútorných a vonkajších podmienok a vlastnej zmene - učeniu, rastu,
sociálnemu dozrievaniu. Premeny vlastností osobnosti a zmeny ich úrovne sú
závislé od povahy aktivít jedinca. Činnosti majú formatívny význam. Vplyvom
sociálnych skúseností sa utvára postoj. Spoločenské prostredie vytvára
podmienky pre formovanie ľudských sociálnych motívov. Sociálne potreby sa
vytvárajú v závislosti od spôsobu života jedinca a jeho sociálnej
skúsenosti. (Řezáč, 1998). Základným priestorom pre sociálne učenie je rodina, ktorá po celý život zásadne ovplyvňuje socializáciu osobnosti.
Ďalším priestorom pre učenie je sociálna skupina. Sociálne skupiny sprostredkovávajú vplyvy zo širšieho sociálneho
prostredia a zároveň uľahčujú uspokojovanie základných sociálnych potrieb
(spolupatričnosti, akceptácie, oceňovania, sebarealizácie). Vnútorný
mechanizmus, ktorý umožňuje nadobúdanie, fixovanie a využívanie skúseností
je sociálne učenie. Je to osvojovanie si komplexných spôsobov správania a konania,
primeraných určitej sociálnej situácii. Základné formy sociálneho učenia sú:
sociálne posilňovanie, imitácia (nápodoba) a identifikácia. Efektivita
socializácie je závislá od úrovne psychosociálnej vyspelosti jedinca, od miery
jeho autonómie a autenticity. Závisí tiež od sebapoňatia človeka, jeho
rolového správania sa, individuálnych rysov jeho sociálnych
vlastností, úrovni jeho sociálnych schopností a zručností. Postoje sa
utvárajú v priebehu sociálneho kontaktu na základe sociálneho učenia. Za
zdroje postojov považujeme: špecifické skúsenosti (pozitívne interakcie);
sociálnu komunikáciu (ako výsledok
preberania názorov); modely správania sa
(postoje ovplyvnené nápodobou a identifikáciou) a inštitucionálne
a skupinové faktory (na postoje pôsobia normy a hodnotové systémy
inštitúcií a skupín, ktoré uplatňujú na jedinca svoje vplyvy). Postoje
patria medzi vlastnosti osobnosti a sú prejavom celkovej zameranosti osobnosti.
Získavame ich ako výsledok sociálneho učenia sa. Bývajú interkonaktívne, to
znamená, že postoj k určitému človeku sa odvíja od vzťahov s určitým
človekom. Postoje patria medzi motivačné charakteristiky osobnosti a sú
regulátorom sociálneho správania sa. Ideálom sú vyvážené postoje, ktoré rovnomerne
zahŕňajú všetky zložky osobnosti - emocionálnu, racionálnu aj konatívnu.
Poznáme tiež obranné postoje, ktoré sú založené na udržaní a obrane
sebapoňatia. (Rezáč, 1998)

Životné prostredie človeka

Základné existenčné otázky človeka (Ružička, Mišovičová, 2006) sú:
existencia a zachovanie ľudskej populácie so zreteľom na vnútrodruhovú
konkurenciu, potravné vzťahy, existencia živých organizmov a zachovanie
genofondu v jeho pestrosti a rôznosti, podmienky pre zachovanie a rozvoj
života, kvalita životného prostredia, racionálne využívanie obnoviteľných
a neobnoviteľných zdrojov, využitie a likvidácia produktov ľudskej
činnosti vrátane odpadov. Človek je bytosťou biologickou, prírodnou,
spoločenskou a mysliacou. Vzišiel z prírody, patrí do nej, no zároveň
sa usiluje prírodu pretvárať vo vlastný prospech aj za cenu
odprírodňovania sa. Vyvoláva zmeny v kolobehu hmoty a energií, v dynamike
atmosféry, pôdy, vody a zemskej kôry, čo sa zákonite odzrkadľuje
v globálnej aj lokálnej kvalite životných podmienok organizmov
a tiež človeka. Mal by sa usilovať lepšie spoznávať prírodné procesy
a zákonitosti, aby ich mohol využívať a konať v súlade
s nimi. Spoločnosť sa na jednej strane usiluje obmedzovať aktivity
nepriaznivé pre život, no na druhej strane zvyšuje kvalitu životných podmienok
človeka aj na úkor znehodnocovania biologického a prírodného
prostredia. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio
do Janeiro sa usilovala odpovedať na tieto zložité otázky. Vo svojich zásadách
hovorí že: "Ľudské bytosti stoja v centre záujmu udržateľného rozvoja.
Majú právo na zdravý a produktívny život, ktorí je v súlade
s prírodou." "Právo na rozvoj musí byť naplánované tak, aby zodpovedalo
rozvojovým a environmentálnym potrebám súčasných a budúcich
generácií." (Ružička, Mišovičová, 2006) Životné prostredie človeka môžeme
rozčleniť na: prírodné (naturálne), pozmenené (antropogenizované), umelé
(technické) a spoločenské (sociálne). V súčasnosti ohrozuje životné prostredie
skupina problémov, ktoré sa dajú usporiadať nasledovným spôsobom: ohrozenie
stability a biodiverzity územia - vznikajú územným stretom ohrozujúcich
javov (stresových faktorov) s prvkami s vysokým stupňom ekologickej
stability (napr. prvky ÚSES, chránené územia, prvky Natura 2000); priestorové
strety ohrozujúcich javov s jednotlivými prírodnými zdrojmi - výsledkom je
ohrozenie a narušenie kvalitatívnych a kvantitatívnych vlastností
jednotlivých prírodných zdrojov; ohrozenie človeka a životného prostredia
pôsobením stresových faktorov na človeka a životné prostredie - výsledkom
je ohrozenie kvality životného prostredia. Globálne zmeny životného prostredia
prebiehajú s čoraz väčšou intenzitou a dynamikou. Na Summite Zeme
v Riu de Janeiro (1992) väčšina deklarácií kladne prijala Rámcový dohovor
OSN o klimatickej zmene. Problémy nastali pri jeho ratifikácii a tiež
pri ratifikácii Kjótskeho protokolu. Úmyselne sa obchádzajú názory vedcov,
využíva sa nedostatočná informovanosť širokej verejnosti, ako aj mienkotvorný
resp. politický vplyv niektorých lobistických skupín. (Lapin, Huba, 2004)

Socioekonomické javy
v krajine a legislatíva na ochranu životného prostredia

Socioekonomické javy môžu vyjadrovať záujmy ochrany prírody, prírodných,
kultúrno-historických a socioekonomických zdrojov, záujmy rozvoja
výrobných odvetví. V záujme ochrany prírody, prírodných, kultúrnohistorických
a socioekonomických zdrojov sú legislatívne opatrenia na ochranu vodných,
pôdnych, lesných zdrojov, vyhlásené chránené územia, ochranné pásma zdrojov
zdravia, rekreácie, zotavenia, kultúrno-historické zóny, kultúrne pamiatky,
pamiatkové rezervácie, objekty a areály kultúrneho dedičstva,
archeologické náleziská, cenné kultúrno-historické štruktúry, napríklad: staré
vinohradnícke oblasti, banské mestá, ochranné zóny hospodársky významných
druhov živočíchov - bažantnice, zverníky, chránené rybie oblasti, poľovné
revíry, ochrana zásob nerastných surovín... Socioekonomické javy majú charakter
priestorovo-ochranných limitov a obmedzení. Záujmy rozvoja výrobných
odvetví z ekologického hľadiska posudzujeme ako negatívne, ohrozujúce. Sú
to pásma hygienickej ochrany v okolí technických prvkov, ochranné pásma
elektrární, dopravných koridorov, produktovodov, charakteru deteriorizačných
faktorov - negatívne sprievodné javy výrobných procesov, charakteru degradácie
- degradácia pôdneho fondu napr. eróziou. Účelom ochrany prírody je
zabezpečenie rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi.

Príroda je legislatívne chránená piatimi stupňami ochrany: Piatym stupňom
ochrany sú chránené prírodné rezervácie, národné prírodné rezervácie, prírodné
pamiatky a národné prírodné pamiatky. Štvrtým stupňom ochrany sú chránené
areály, ochranné pásma prírodnej a národnej prírodnej rezervácie, prírodné
a národné pamiatky. Tretím stupňom ochrany sa chránia národné parky, ochranné
pásma chráneného areálu, ochranné pásma prírodnej, národnej prírodnej
rezervácie, prírodnej a národnej prírodnej pamiatky. Druhým stupňom
ochrany chránime chránené krajinné oblasti a ochranné pásma národných parkov.
Prvým stupňom ochrany je všeobecná ochrana na ostatnom území Slovenska. Priestorovo
môže byť územie chránené ako: Chránená krajinná oblasť a jej ochranné
zóny, Národný park a jeho ochranné zóny, Chránený areál a jeho
ochranné pásmo, Prírodná rezervácia a jej ochranné pásmo, Prírodná pamiatka
a jej ochranné pásmo, Národné prírodné rezervácie, Národné prírodné
pamiatky, Medzinárodne významné územia - biosférické rezervácie MAB UNESCO,
Územie svetového a prírodného dedičstva UNESCO, Chránené mokraďové
ekosystémy zaradené do Ramsarskej konvencie. Nové druhy ochrany územného
systému ekologickej stability ÚSES sú: biocentrá, biokoridory, interakčné prvky
- ekosystémy. Prvky ÚSES sú chránené aj legislatívne. Medzi medzinárodné siete
chránených území patria: NATURA 2000, EMERALD, národné parky, Ramsarské
lokality, biosférické rezervácie, lokality svetového prírodného dedičstva.
Ekologické siete majú niekoľko úrovní: lokálnu, regionálnu, národnú
a medzinárodnú. Európska ekologická sieť EECONET zabezpečuje účinnú
ochranu všetkých celoeurópsky významných území funkčným prepojením pomocou
existujúcich biokoridorov, alebo vytvorením nových biokoridorov.

V roku 2001 schválila vláda SR
Národnú stratégiu udržateľného rozvoja a
v roku 2002 začal platiť nový zákon NR SR 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny. V roku 2003 nasledovalo vypracovanie Koncepcie
ochrany prírody a krajiny, ktoré určuje ciele ochrany prírody
a krajiny na obdobie desiatich rokov.
V roku 2005 bol schválený Akčný program udržateľného rozvoja. Akčný program
k Dekáde OSN v oblasti vzdelávania a výchovy k TUR na roky
2005-2014 zahŕňa aktivity slovenských univerzít, SAV a jej ústavov,
mimovládnych organizácií, miest a obcí. Národná stratégia udržateľného rozvoja je podľa M. Hubu (2007)
progresívna a ambiciózna, ale buď sa ignoruje, alebo plní iba formálne. Za
hlavné príčiny považuje únavu, znechutenie z neúspechov, infláciu
v používaní kľúčových pojmov, nedostatok odhodlania, nedostatok vhodných
mechanizmov (ľudských, inštitucionálnych, finančných) nadradenosť mocenských
záujmov nad celospoločenskými, nie dosť zreteľný morálny imperatív, nedostatok
osobností vzorov, rozmach konzumizmu a iné. (Huba, 2007)

Udržateľný rozvoj a jeho prvoradé princípy

Udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý zabezpečuje určitú kvalitu života
a pritom zohľadňuje a rešpektuje prírodné a kultúrnohistorické
podmienky (Zákon o životnom prostredí č.17/1992 Z. z.). Huba a Ira (1996) za všeobecné princípy
udržateľného rozvoja pokladajú: optimalizáciu, zmenu rozvoja
paradigmy, preferenciu prevencie pred terapiou, preferenciu prístupov
a riešení dlhodobých pred krátkodobými, hľadanie a využívanie prírodných aj antropicky simulovaných
autoregulačných a sebapodporných mechanizmov, redukciu spotreby hodnôt
(surovín) a energie, maximalizáciu efektívnosti využitia surovín
a energie, minimalizáciu nerecyklovateľných odpadov, integráciu mimoekonomických aspektov,
preferenciu komplexnosti pred parciálnosťou. Najznámejšou a asi
najpoužívanejšou je definícia TUR podľa správy "Naša spoločná budúcnosť": "Udržateľný
rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií
bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich
potrieb." (Brundtland, 1987) Podľa zákona o životnom prostredí je
udržateľný rozvoj spoločnosti taký rozvoj, ktorý súčasným aj budúcim generáciám
zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje
rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov (§ 6 zákona č.
17/1992 Zb. o životnom prostredí).

Udržateľný rozvoj je cielený, dlhodobý (priebežný), komplexný a
synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života (duchovnú, sociálnu,
ekonomickú, environmentálnu a inštitucionálnu), odohrávajúci sa na viacerých
úrovniach (miestnej, regionálnej, národnej, medzinárodnej) a smerujúci prostredníctvom
uplatňovania praktických nástrojov a inštitúcií k takému modelu fungovania
spoločnosti, ktorý kvalitne uspokojuje materiálne, duchovné a sociálne potreby
a záujmy ľudí, pričom rešpektuje hodnoty prírody a neprekračuje medze únosnej
zaťažiteľnosti (kapacity) prírody, resp. krajiny a jej zdrojov (Národná
stratégia udržateľného rozvoja Slovenskej republiky, 2000). Za
prvoradý prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa možno považovať ekologizáciu
hospodárenia v krajine. Prvoradé ciele takéhoto hospodárenia spočívajú v
ochrane prírody, ochrane biodiverzity a stability krajiny, ochrane
prírodných a kultúrno-historických zdrojov, ochrane životného prostredia,
ochrane ľudského zdravia, zabezpečení dôstojnej kvality ľudského života
(Izakovičová, Hrnčiarová, Moyzeová a kol, 2001). Výchova k TUR si
vyžaduje presmerovanie spôsobu výchovy a vzdelávania - od zabezpečenia teoretických
vedomostí smerom k prejednávaniu problémov a hľadaniu možných riešení
a k otvoreniu možnosti mnohostranného a medzidisciplinárneho skúmania
situácií reálneho života. Je to celoživotný proces od raného detstva až po
vzdelávanie dospelých, prekračujúci rámec formálneho vzdelávania, ako proces
zahrňujúci všetky životné sféry. Zahŕňa aj odbornú prípravu pedagógov
a ďalšie vzdelávanie odborníkov a tiež vzdelávanie riadiacich
pracovníkov. Má zohľadňovať rozmanité miestne, národné a regionálne
podmienky, globálny kontext a usilovať sa o vyváženosť medzi
globálnymi a miestnymi záujmami. Stratégia EHS OSN pre výchovu
k Trvalo udržateľnému rozvoju (TUR) bola prijatá na zasadnutí vysokej
úrovne predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo
Vilniuse v r. 2005. Z jej záverov vyplývajú kľúčové témy TUR.
Zahŕňajú potláčanie chudoby, občianstvo, mier, etiku, zodpovednosť
v miestnom a globálnom kontexte, demokraciu a riadenie,
spravodlivosť, bezpečnosť, ľudské práva, starostlivosť o zdravie, rovnosť
pohlaví, kultúrnu rozmanitosť, rozvoj miest a obcí, hospodárstvo,
štruktúru výroby a spotreby, kolektívnu zodpovednosť, ochranu životného prostredia,
riadenie prírodných zdrojov, biologickú a krajinnú rozmanitosť. Riešenie
takýchto rozmanitých tém v rámci TUR vyžaduje holistický prístup. Pri
uskutočňovaní TUR je potrebné zabezpečiť riešenie nasledujúcich oblasti: zdokonaľovanie
základného vzdelávania, presmerovanie výchovy na TUR, zvyšovanie vedomia
(informovanosti) občanov, podporovanie odbornej prípravy.

Miestna samospráva a dokumenty podporujúce ekologizáciu              hospodárenia
vo vidieckej krajine

Miestna samospráva je jedným z najvýznamnejších nástrojov na
zvyšovanie environmentálneho povedomia obyvateľov vlastnej obce. Okrem
legislatívnych prostriedkov má možnosť využívať pre zvyšovanie
environmentálneho povedomia svoje internetové stránky, rozhlas, knižnicu.
Disponuje prostriedkami na organizovanie rôznych podujatí, napríklad odborných
prednášok, poradenskej činnosti, kultúrnych podujatí. Má možnosť publikačnou
činnosťou ovplyvňovať pozitívne spôsoby činností a vedomie svojich obyvateľov.
Tiež úzka spolupráca s odbornými inštitúciami, výmena skúseností v mikroregionálnom
združení obcí a spolupráca miestnej samosprávy so záujmovými organizáciami v
obciach môžu prispieť k rastu environmentálneho povedomia
a udržateľnému rozvoju, ako to žiada Agenda 21. Komunikácia medzi miestnou
samosprávou, kľúčovými inštitúciami v obci, obyvateľmi a odbornou
verejnosťou má zásadný vplyv na zvyšovanie povedomia obyvateľov. Na
zvýšenie odbornej komunikácie sú dôležité aj "programy a projekty zamerané
na elimináciu zmien spáchaných v minulosti na poľnohospodárskej krajine."


 

  (Miklošovičová, 2008) Na ciele a závery Agendy 21
nadväzuje vypracovanie Miestnej Agendy 21. Miestna Agenda 21 (MA 21) sa prvýkrát spomína
v kapitole 28 Agendy 21. Agenda 21 žiada, aby všetky miestne orgány
vstúpili do dialógu s občanmi, miestnymi organizáciami, súkromnými
podnikateľmi a prijali MA 21. Miestna Agenda 21 prakticky realizuje
princípy TUR. Rieši také úlohy, ktoré občania vnímajú ako svoje vlastné
problémy. Pri príprave MA 21 sa vyžaduje veľmi dobrá znalosť miestnych pomerov
vrátane sily ľudského kapitálu a záujem verejnosti podieľať sa na
procesoch riadenia verejných vecí, prihliadať na všetky špecifiká konkrétnej
obce alebo mikroregiónu. Otvorená diskusia prispieva k pochopeniu názorov
a postojov, predchádza konfliktom. Zosúlaďovanie MA 21 s požiadavkami
TUR prispieva k zlepšeniu kvality života a životného prostredia. (Kozová,
Mederly, Huba a kol., 2003)

Medzi
inštitucionálne nástroje patria najmä: zákon o ochrane prírody
a krajiny, krajinné plánovanie, manažment riečnych povodí, protipovodňová
ochranu, územné plánovanie (ÚSES, LANDEP), pozemkové úpravy a tiež programy
starostlivosti o lesy.

Územný systém ekologickej stability je celopriestorová štruktúra navzájom
prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov, ktorá zabezpečuje
rozmanitosť podmienok a foriem života v krajine. Základom tohto
systému sú biocentrá - ekosystém, biokoridory, interakčné prvky (určitý
ekosystém, jeho prvok, alebo skupina ekosystémov) nadregionálneho, regionálneho
alebo miestneho významu. Začal sa rozvíjať v 70. rokoch 20. storočia
aplikovaním metodiky LANDEP (krajinnoekologické plánovanie). (Ružička, 2000) Ide
tu o ochranu krajinno-ekologickej diverzity, teda o zachovanie
ekologickej stability. Prvoradými cieľmi ÚSES sú: zabezpečenie uchovania
prirodzeného genofondu flóry a fauny v krajine, zachovanie prírodného
a kultúrneho potenciálu krajiny a udržanie prirodzenej produkčnej
schopnosti krajiny.

Súčasťou
sústavy základných dokumentov podpory regionálneho rozvoja v Slovenskej
republike sú Plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktoré sú
vypracovávané na úrovni štátu, sektorov, samosprávnych krajov, regiónov, obcí
a tiež sú vypracovávané programové dokumenty Európskej únie. Plán
hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce je základný programový dokument
rozvoja daného záujmového územia, ktorého sa plán dotýka. Je vypracovaný
v záujme zabezpečenia udržateľného rozvoja, ktorý vychádza zo zákona
o podpore regionálneho rozvoja. Predstavuje strategický plánovací nástroj
so strednodobým charakterom. Podrobne sa zaoberá rozvojovými ekonomickými,
sociálnymi a environmentálnymi aspektmi územia, pre ktoré bol vypracovaný.
Na základe analýz prírodných a socioekonomických podmienok územia definuje
rozvojový potenciál obce, stanovuje strategické ciele a konkrétne
opatrenia na ich dosiahnutie. Napĺňa princípy regionálnej politiky Európskej
únie a je nevyhnutnou podmienkou zapojenia sa obcí do programov získania
finančnej podpory zo štrukturálnych fondov a ďalších nástrojov Európskej
únie. Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja sa vypracováva v súlade
s dokumentmi: Národným plánom regionálneho rozvoja, Regionálnym operačným
programom, Sektorovým operačným programom, Plánom hospodárskeho rozvoja
a sociálneho rozvoja samosprávneho kraja, Národnou stratégiou trvalo
udržateľného rozvoja, Akčným plánom trvalo udržateľného rozvoja, Koncepciou
územného rozvoja Slovenska, Národným rozvojovým plánom, Rámcom podpory
spoločenstva, Sektorovým operačným programom, Regionálnym operačným programom,
Lisabonskou stratégiou - Národným plánom rozvoja a inými dokumentmi
týkajúcimi sa záujmového územia. Implementácia Programu hospodárskeho
a sociálneho rozvoja je však vždy veľmi zložitý a náročný proces.
(ÚKE SAV a kol., 2008).

Podporou
rozvoja obcí sú aj mikroregionálne združenia obcí. Sú vhodným prostriedkom na
vzájomné posilňovanie environmentálneho povedomia jednotlivých samospráv
a ich obyvateľov. Slúžia tiež na výmenu poznatkov a skúseností medzi
členskými obcami združenia. Je to dobrovoľné združenie obcí a miest,
ktorého cieľom je riešiť spoločné problémy a hľadať spoločné riešenia rozvoja
príslušného územia. Pod mikroregionálnym združením obcí sa dá chápať aj
geograficky ohraničené územie, ktoré má niektoré charakteristiky spoločné
(prírodné, demografické, historické, kultúrne a pod.) a teda môže
nachádzať aj spoločné východiská z problémov, ktoré danú geografickú
oblasť postihujú. Predmetom činnosti takýchto združení je zvyčajne oblasť
sociálnych vecí a starostlivosti o životné prostredie. Spoločne riešia
napríklad - odvoz a spracúvanie komunálneho odpadu, odvádzanie a čistenie
odpadových vôd, miestnu dopravu, oblasť školstva, kultúry a miestny
cestovný ruch. Mikroregionálne združenia napomáhajú rozvoj
vo svojich obciach, pripravujú rozvojové programy a dokumenty - územné
plány, programy hospodársko-sociálneho rozvoja a stratégie udržateľného
rozvoja. Môžu byť príjemcami finančných podpôr z národných zdrojov
(Program obnovy dediny), ale aj európskych zdrojov. Je cielenou spoluprácou
obyvateľov vidieka, podnecuje záujem o spájanie a delenie si kompetencií,
a tiež zdieľanie spoločných problémov a ziskov. (www.sazp.sk/mikroregiony)

Výchova a vzdelávanie
ako nástroj zvyšovania environmentálneho      povedomia

Zmeny
v prírodnom aj sociálnom prostredí, v ekonomických aj kultúrnych
podmienkach vyvolávajú zmeny v poznávacom procese človeka, ovplyvňujú jeho
spôsob myslenia a správania. Vyžadujú sa odpovede na príčiny javov
a interdisciplinárny, systémový a integrovaný prístup, ktorý
podporuje tvorivosť a aktívne myslenie. (Ružička, 2005) Encyklopedicky
zamerané vzdelávanie, odhliadajúce od širších súvislostí vývoja kultúry, začína
v terajšej ekologickej situácii pôsobiť disfunkčne. Preto musíme vo
výchove hodnotovo povyšovať prírodu nad kultúru, odhaľovať rolu hostiteľského
prírodného systému v živote človeka. (Šmajs, 2005) Výchovu
a vzdelávania v Slovenskej republike zmapovali a nasmerovali aj štyri
národné konferencie o environmentálnej výchove a vzdelávaní.
V roku 2004 usporiadalo Ministerstvo školstva SR a Fakulta prírodných
vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre štvrtú národnú konferenciu
s názvom "Environmentálna výchova a vzdelávanie na školách
v Slovenskej republike". Jej cieľom bolo zhodnotiť stav environmentálnej
a ekologickej výchovy a vzdelávania v SR, hľadať nové formy
výchovy a pripraviť systém postupného zvyšovania environmentálneho
povedomia obyvateľstva. (Ciranová, 2005) V záveroch konferencie sa
odporúča aktualizovať učebné osnovy environmentálnej výchovy, ktoré sú zamerané
na globálne problémy s tendenciou katastrofizácie environmentálnej
problematiky, upraviť osnovy tak, aby posilnili kontakt s prírodou
a zamerali sa na reálne problémy životného prostredia, prehodnotiť súčasné
učebnice pre základné a stredné školy, ktoré sú na neaktuálnej odbornej
a aplikačnej úrovni, bez priamej väzby na národnú, regionálnu
a lokálnu krajinu a prírodu, zefektívniť vyučovací proces vytvorením
priestoru na aktivizujúce formy výučby - vychádzky, exkurzie, pobytové programy
v prírode, pestovateľské práce, nové didaktické metódy - projektové,
programové, tematické alebo skupinové vyučovanie, rozvoj alternatívnych škôl.
(Izakovičová, 2005)

Komisia
Európskych spoločenstiev v Bruseli vypracovala v roku 2000 Memorandum
o celoživotnom vzdelávaní. Účelom memoranda bolo dosiahnuť zlepšovanie
vedomostí, zručnosti a spôsobilosti obyvateľov. Celoživotným vzdelávaním
myslíme každú cielenú vzdelávaciu činnosť a podporu aktívneho občianstva. Je to
vzdelávanie uskutočňované počas celého života s cieľom sprístupniť nové
zručnosti pre všetkých, viac investovať do ľudských zdrojov, zavádzať inovácie
vo vyučovaní a vzdelávaní, získať nový prístup k profesijnej
orientácii a poradenstvu a priblížiť vzdelávanie k domovom. Európska
komisia v oznámení pre Európsku radu o implementácii Lisabonskej
stratégie vníma celoživotné vzdelávanie ako koncept zastrešujúci všetky systémy
vzdelávania - formálne, neformálne, informálne a všetky stupne vzdelávania
- predškolské vzdelávanie, vzdelávanie na základnej škole, strednej škole
a vysokej škole a ďalšie vzdelávanie (Rozhodnutie EP a Rady č.
1720/2006/ES). Vláda Slovenskej republiky schválila Stratégiu celoživotného
vzdelávania a celoživotného poradenstva uznesením č. 382/2007 z 25.
apríla 2007. Je v ňom obsiahnutý návrh systému, ciele, analýza a financovanie
(Hilbert, 2007). Hlavným cieľom stratégie je dobudovať systém celoživotného
vzdelávania a systém celoživotného poradenstva tak, aby uľahčil občanom prístup
k opakovanému a pružnému nadobúdaniu nových kvalifikácií prostredníctvom
kvalitného vzdelávania získaného okrem formálneho vzdelávania aj v neformálnom
systéme vzdelávania a v systéme informálneho učenia a tiež služieb poradenstva
počas celého života.

Rozvoj
vzdelania a rast vzdelanosti Cejpek (2005) považuje za nevyhnutné
podmienky dosiahnutia vyššej kvality života. Vzdelanie je však podľa neho viac,
než osvojenie si vedomostí. Je to aktívny, komplexný, hlboko motivovaný
a z hľadiska vývoja jednotlivca nikdy sa nekončiaci proces, zameraný
na vytváranie a dotváranie samostatne mysliacej a konajúcej
osobnosti. Súčasťou tohto procesu je aj utváranie rebríčka hodnôt. Malo by sa
chápať v najširšom zapojení od výchovy v rodine, cez školský systém,
mimoškolské vzdelávanie, cirkev, tlač, rozhlas, televíziu, po celoživotné
sebavzdelávanie. Koncepcia vzdelávania pre 21. storočie predstavuje
uskutočniteľnú víziu znalostnej - učiacej sa spoločnosti v podmienkach
informatizujúcej sa a globalizujúcej sa spoločnosti. Prvá celosvetová
koncepcia vzdelania vznikla v rokoch 1993 - 1996 v Medzinárodnej
komisii UNESCO nazvanej "Vzdelávanie pre 21. storočie". Komisia UNESCO vybrala
šesť okruhov, ktoré majú umožniť analyzovať stav vzdelania vo svete:
vzdelávanie a kultúra, vzdelávanie a občianstvo, vzdelávanie
a sociálna súdržnosť, vzdelávanie, práca a zamestnanie, vzdelávanie
a rozvoj, výskum a veda. V koncepcii boli stanovené tzv. piliere
vzdelávania: učiť sa poznávať, učiť sa jednať, učiť sa žiť spoločne, učiť sa
žiť s ostatnými, učiť sa byť, ktorá má syntetizujúci charakter a je
najviac presiaknutá etikou. (Cejpek, 2005) Iba široko poňaté biofilné vzdelanie
celej populácie môže byť z dlhodobého hľadiska zárukou, že terajšiu
protiprírodnú kultúru dokážeme naturalizovať. Je treba rozvíjať emociálnu bázu
pre úctivé myslenie voči prírode, pre celoživotný pozitívny vzťah človeka
k živým systémom. Rozpoznanie ľudskej viny za úbytok prírodného bytia
predpokladá inú výchovu, vzdelávanie aj spôsob poznávania skutočnosti.
Predpokladá široké poznanie a vnútorný vzťah k prírode, medicínsky
a filozofický prístup k svetu. Človek je utváraný celou štruktúrou
svojho prostredia. Potrebujeme skutočnú biofilnú výchovu. (Šmajs, 2005)

Dobrovoľné zduženia a environmentálne
povedomie

Dôležitým nástrojom na zvyšovanie environmentálneho povedomia sú aj
mimovládne a dobrovoľné organizácie vo vidieckej krajine.

Mimovládne organizácie poskytujú pomoc štátnym orgánom
a organizáciám vo vedeckom výskume prírodných ekosystémov a chránených
druhoch rastlín a živočíchov, monitoringu, organizovaní vedeckých
seminárov, konferencií, publikačnej činnosti a praktickej ochrane prírody.
Mimovládne organizácie s celoslovenskou pôsobnosťou sú napríklad: Daphne -
Inštitút aplikovanej ekológie - zameraný na manažment trávnatých
a mokraďových ekosystémov; Spoločnosť na ochranu vtáctva na Slovensku -
SOVS mapuje a monitoruje vtáčie populácie na Slovensku, obnovuje biotopy,
venuje sa výchove; Slovenská ekologická spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied
- SEKOS - pripravuje pracovné materiály, prednášky, diskusie, hodnotenie stavu
genofondu; Medzinárodná asociácia pre krajinnú ekológiu (IALE) - združuje
vedeckých, odborných, pedagogických pracovníkov a manažérov v oblasti
ekológie aj krajinného a územného plánovania; Lesoochranárske
združenie Vlk - starostlivosť o lesy a dravce; Slovenská botanická
spoločnosť; Slovenská zoologická spoločnosť; Minioptera - Spoločnosť na ochranu
netopierov; Spoločnosť na ochranu dravcov; Asociácia strážcov prírody; Strom
života - metodické príručky, projekty na pomoc školám. Spoločnosť pre Trvalo
udržateľný rozvoj - Society for Sustainable Development (SSD) je spoločnosť,
ktorá sa usiluje dosiahnuť rozvoj integrovaného prístupu k udržateľnému rozvoju
posilňovaním organizácií a zabezpečením služieb podľa zásad subsidiarity.
V oblasti výskumu sa zaoberá analýzou činnosti mimovládnych organizácií,
vykonáva ankety, prieskumy, socio-ekonomické prieskumy, prieskumy potrieb
a priorít, monitorovanie a vyhodnocovanie prieskumov, prípadové štúdie.
Pre tieto účely má spoločnosť kvalifikovaných spolupracovníkov s odbornými
znalosťami v oblasti štatistiky, sociológie, ekonómie, strojárstva a miestnej
samosprávy. (www.ssd-org.sk)

Dobrovoľné združenia obyvateľov a
dobrovoľné organizácie sú v obciach tiež zdrojom výchovy
k uvedomelému vzťahu ku krajine. V spolupráci s miestnou
samosprávou, mimovládnymi organizáciami a odbornou verejnosťou by mohli
významne prispieť k zvyšovaniu environmentálneho vedomia, pretože často
združujú väčší počet členov. V obciach sú v súčasnosti najviac aktívne
napríklad: Slovenský poľovnícky zväz, Slovenský
rybársky zväz, Spolok vinohradníkov a vinárov, Dobrovoľná požiarna ochrana Slovenskej republiky. Pôsobia tu aj rôzne záujmové
organizácie zaoberajúce sa chovateľstvom, spevom, folklórom - udržiavaním
tradícií.

Cirkev v poslaní
zvyšovania environmentálneho povedomia vidieckej krajiny

Cirkev
výrazne prispieva k formovaniu vedomia a svedomia svojich členov,
najmä apeláciou na postoje čnostného života založeného na rozvážnosti
v konaní (prudentia), spravodlivosti (iustitia), mravnej sile (fortitudo)
a miernosti (temperantia). Cirkev vychováva svojich členov a vedie
ich k morálnemu svedomiu, ktoré je vlastne úsudkom rozumu (iudicium
rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá
vykonať, koná, alebo už vykonal. Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť
za vykonané činy. Výchova správneho svedomia je celoživotná úloha. Morálne dobrý
čin je iba ten, ktorý zahŕňa morálne dobrý predmet skutku, morálne dobré
okolnosti skutku aj morálne dobrý cieľ skutku (Katechizmus Katolíckej
Cirkvi, 1998). V roku 2009 vydal pápež Benedikt XVI. encykliku
Caritas in veritate, o integrálnom ľudskom rozvoji v láske
a v pravde. Encyklika obsahuje šesť kapitol zaoberajúcich sa ľudským
rozvojom. V týchto kapitolách sa zaoberá posolstvom encykliky Populorum
progresio, ľudským rozvojom v našich časoch, bratstvom, ekonomickým
rozvojom a občianskou spoločnosťou. V štvrtej kapitole sa zaoberá
rozvojom národov, právami, povinnosťami a životným prostredím
a v ďalších dvoch kapitolách sa zaoberá spoluprácou ľudskej rodiny
a hodnotí rozvoj národov a techniku. V encyklike pápež vyzýva
veriacich k zodpovednosti za stvorenstvo, ochrane človeka a prírody
ako Božieho daru. tzv. humánnej ekológii, zmene životného štýlu, obnove
solidarity a morálky, spolupráci. Encyklika hodnotí ekonomické, sociálne,
ekologické aj morálne previnenia dnešných čias a ponúka veriacim
východiská návratom k evanjeliovým ideálom ochraňujúcim život, jednotlivca
aj spoločnosť. Vedie k skromnosti a striedmosti v užívaní dobier
ale tiež k integrálnemu rozvoju národov a subsidiálnym princípom
vzájomnej pomoci. Encyklika Caritas in Veritate (2009) je dôležitým
socioekonomickým dokumentom.

V júni 2015 predstavil pápež František novú encykliku
o ekológii s názvom Laudato si (Buď
pochválen), s podtitulom O starostlivosti o spoločný dom, v ktorej
píše: "Nikdy sme tak neubližovali a nezneužívali náš spoločný domov, ako sme
to robili za posledných 200 rokov." Varuje, že naša planéta sa v dôsledku
deštruktívneho správania ľudstva začína stále viac podobať obrovskej kope
odpadkov. V súvislosti s klimatickým summitom, ktorý sa má koncom roka
konať v Paríži, vyzval na urgentnú dohodu medzinárodného spoločenstva o
výraznom znížení emisií oxidu uhličitého. Rýchly ekonomický vývoj bohatých
krajín podľa pápeža prebieha na úkor chudobných krajín sveta. V dokumente
píše: "Vieme, aké neudržateľné je správanie tých, ktorí neustále konzumujú a
ničia, zatiaľ čo iní nedokážu ani žiť spôsobom hodným svojej ľudskej
dôstojnosti." Podľa Františka je preto nevyhnutné, aby sa ekonomický rast v
niektorých častiach súčasného sveta spomalil, čo by uvoľnilo zdroje pre zdravý
rast iných oblastí. (https://www.teraz.sk/zahranicie/ekologicka-encyklika-papez-frantisek/141194-clanok.html)

Rádio Vatikán cituje
z encykliky: "Aký typ sveta chceme odovzdať tým, ktorí prídu po nás,
deťom, ktoré vyrastajú?" (160). "Pre aký cieľ sme prišli do tohto života? S
akým cieľom pracujeme a bojujeme? Prečo nás táto zem potrebuje?" "Ak si
nekladieme tieto hĺbkové otázky, neverím, že by naša ekologická angažovanosť
mohla priniesť významné výsledky." Encyklika má svoj názov z modlitbového
zvolania "Buď pochválený, môj Pane" (Laudato si´, mi´ Signore), ktorým sv.
František pripomína, že zem, náš spoločný dom, "je aj ako sestra, s ktorou
sa delíme o existenciu, a ako krásna matka, ktorá nás prijíma do
svojho náručia" . My sami "sme zemou (porov. Gn 2,7). Samotné naše telo
pozostáva z prvkov planéty, jej vzduch je ten, ktorý nám dáva dych
a jej voda nás vyživuje a obnovuje" (2). Pápež František sa obracia
na všetkých: na jednotlivcov, rodiny, miestne pospolitosti, krajiny,
medzinárodné spoločenstvo, a pozýva k "ekologickej konverzii", podľa
vyjadrenia sv. Jána Pavla II., čiže "zmeniť kurz" a zhostiť sa krásnej
a zodpovednej úlohy "starostlivosti o spoločný dom". Zároveň pápež
František konštatuje, že "badať rastúcu citlivosť voči prostrediu
a ochrane prírody, a dozrieva úprimné a bolestne
preciťované znepokojenie nad tým, čo sa deje s našou planétou" (19).
Svätý Otec sa zastáva oprávnenosti pohľadu nádeje, čo sa vyníma v celej
encyklike. Všetkým adresuje jasný odkaz, plný nádeje: "Ľudstvo má ešte
schopnosť spolupracovať na vytvorení nášho spoločného domu" (13). Človek "ešte
dokáže pozitívne zasiahnuť" (58), "nie je všetko stratené, pretože ľudské
bytosti, schopné najhlbšieho úpadku, môžu aj prekonať seba samých,  znovu
si vyvoliť dobro a obnoviť sa" (205). Pápež František sa novým dokumentom
obracia na katolíckych veriacich, nadväzujúc na slová sv. Jána Pavla II.: "kresťania
sú si osobitne vedomí, že ich úlohy v rámci tvorstva, ich povinnosti
voči prírode a voči Stvoriteľovi sú súčasťou ich viery" (64), ale snaží sa
"osobitne vstúpiť do dialógu so všetkými, vzhľadom na náš spoločný dom" (3).
Dialóg, ktorý sa tiahne celým textom, sa v 5. kapitole stáva nástrojom na
riešenie a vyriešenie problémov. Od začiatku pápež František pripomína, že
aj "iné cirkvi a cirkevné spoločenstvá - ako aj iné náboženstvá - dosiahli
vysokú zaangažovanosť a cennú reflexiu" v problematike ekológie (7). Ba čo
viac, priamo čerpá z ich príspevku, počnúc myšlienkami pravoslávneho
ekumenického patriarchu Bartolomeja, rozsiahle citovaných v bodoch 8 - 9.
Na viacerých miestach pápež ďakuje protagonistom tohto úsilia, rovnako
jednotlivcom ako združeniam či inštitúciám, uznávajúc, že «uvažovanie
nespočetných vedcov, filozofov, teológov a spoločenských organizácií
obohatilo myslenie Cirkvi v týchto otázkach" (7) a pozýva všetkých
uznať "bohatstvo, ktoré náboženstvá môžu ponúknuť pre integrálnu ekológiu
a pre plný rozvoj človeka ako takého" (62). Metodický postup encykliky je
súhrnne načrtnutý v 15. bode a premieta sa do šiestich kapitol.
Začína sa v 1. kapitole načúvaním situácii, čerpajúc zo špičkových vedeckých
poznatkov, ktoré sú dnes k dispozícii. Ďalej pokračuje v 2. kapitole
konfrontáciou so Svätým písmom a židovsko-kresťanskou tradíciou
a v 3. kapitole  poukázaním na korene problémov spočívajúce v
technokracii a prílišnej zahľadenosti človeka na seba samého. Štvrtá
kapitola predkladá návrh "integrálnej ekológie, ktorá bude jasne obsahovať
rozmer ľudský a sociálny" (137), ktorý je neodmysliteľne spojený s otázkou
životného prostredia. V tejto perspektíve pápež František v 5.
kapitole navrhuje rozvinúť na každej úrovni spoločenského, ekonomického a
politického života čestný dialóg, ktorý sa prejaví v transparentných
rozhodovacích procesoch. V 6. kapitole pripomína, že nijaký plán nemôže
byť účinný, ak nebude animovaný formovaným a zodpovedným svedomím, pričom
navrhuje podnety pre rast v tejto oblasti na úrovni výchovno-vzdelávacej,
duchovnej, cirkevnej, politickej a teologickej. Text encykliky uzatvárajú
dva modlitbové texty, jeden určený pre spoločnú modlitbu tých, čo veria v "Boha
stvoriteľa a otca" (246) a druhý pre tých, čo vyznávajú vieru
v Ježiša Krista. Ako refrén sa v nej rytmicky opakujú slová "Buď
pochválený" (Laudato si´), ktoré takto tvoria začiatok i koniec encykliky. Encyklikou
sa tiahne niekoľko tematických osí, ktorými sa zaoberá z rozličných
perspektív, čo prispieva k jej jednoliatosti: "vnútorný vzťah medzi chudobnými
a zraniteľnosť planéty; presvedčenie, že celý svet je vnútorne prepojený;
kritika novej paradigmy a foriem moci, ktoré sa odvodzujú z techniky;
pozvanie hľadať iné spôsoby, ako chápať ekonomiku a pokrok; vlastná hodnota
každého stvorenia; ľudský význam ekológie; nevyhnutnosť úprimných
a čestných diskusií; vážna zodpovednosť medzinárodnej a lokálnej
politiky; kultúra odhadzovania a návrh nového životného štýlu" (16). (https://sk.radiovaticana.va/news/2015/06/18)

Literatúra

BRUNDLAND, G. H. (ed.), 1987. Our Common Future. Oxford University
Press, Oxford. 1987.

CEJPEK, J. 2005. Současné vývojové
trendy ve vzdelání. In Životné
prostredie. ISSN 0044-4863, 2005, ročník 38., č.1, p.13-16.

CIRANOVÁ, M. 2005. 4. národná
konferencia o environmentálnej výchove a vzdelávaní. In Životné prostredie. ISSN 0044-4863,
2005, ročník 38, č. 1., s. 3-4.

HILBERT, H. 2007: Implementácia
výchovy a vzdelávania k TUR na národnej úrovni In Enviromagazín, mimoriadne číslo. ISSN
1335-1877, 2007, roč. 12, mimoriadne číslo,s.4-5.

HUBA, M. 2007: Medzníky
starostlivosti o životné prostredie a udržateľný rozvoj na pôde OSN
(s dôrazom na Summit Zeme). In Životné
prostredie. ISSN 0044-4863, 2007, ročník 41., č.4, s. 169.

HUBA, M. - IRA, V. 2006. Stratégia trvalo udržateľného rozvoja vo
vybraných regiónoch. Bratislava : STUŹ/SR, 192 s.

IZAKOVIČOVÁ, Z. 2005. Efektívna forma
environmentálnej výchovy. In Životné
prostredie. ISSN 0044-4863, 2005, ročník 39. č. 1., s. 25-29.

IZAKOVIČOVÁ, Z. - HRNČIAROVÁ, T. -
MOYZEOVÁ, M. 2001: Ekologizácia
hospodárenia v povodí Parnej, Lokálna Agenda 21. Bratislava :
Združenie KRAJINA 21 v spolupráci s Ústavom krajinnej ekológie SAV,
2001. 187 s. ISBN 80 - 968396 -0 - 8.

KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. 1998.
Trnava : Spolok Svätého Vojtecha, 918 s. ISBN 80 - 7162 - 253 - 2.

KOZOVÁ, M. - MEDERLY, P. - HUBA, M.
a kol. 2003: Miestna Agenda 21 - udržateľný rozvoj obcí
a mikroregiónov na Slovensku, REC Slovensko, 2003.

LITTING, B. 1996. Environmentálna
uvedomelosť, environmentálne uvedomelé konanie a environmentálne správanie
v priestore medzi sociálnou psychológiou a racionálnym výberom. IN Acta Environmentalica Universitatic
Comenianae. ISSN 1335-0285, roč. 8, č. 43-45.

MIKLOŠOVIČOVÁ, Z. 2008: Aplikácia
netradičných foriem environmentálnej výchovy. In: Environmentálna výchova v
zmysle koncepcie trvalo udržateľného rozvoja. In Zborník príspevkov zo semináru konaného pri príležitosti Dňa Zeme.
Bratislava : Ústav krajinnej ekológie SAV, 2008, s. 89 - 91.

PAVLÍČKOVÁ, K. 2003. Didaktické
aspekty pri hodnotení zapojenia verejnosti pri riešení environmentálnych
problémov. In Kminiak, M. a kol. 2003. Didaktické
aspekty v environmentálnej a ekologickej výchove. Bratislava :
Univerzita Komenského, 2003, s. 91-104.

REZÁČ, J. 1998. Sociální psychologie. Brno : Paido, 1998. 268 s. ISBN 80 - 89132
-47 -8.

RUŽIČKA, M. 2000. Krajinnoekologické plánovanie - LANDEP. I. Nitra
: Združenie BIOSFÉRA, pre Katedru ekológie a environmentalistiky. 2000.
119 s. ISBN 80-968030-2-6.

RUŽIČKA, M. - MIŠOVIČOVÁ, R. 2006. Krajinná ekológia. Nitra : Združenie
biosféra, 131 s. ISBN 80 - 968030 -7 -7.

RUŽIČKA, M. 2005: 4. národná konferencia
o environmentálnej výchove. In Životné
prostredie, ISSN 0044-4863, 2005, ročník 40. č. 1.

SPUSTOVÁ, G. 2008. Možnosti
zvyšovania environmentálneho povedomia pomocou základných tém etickej výchovy.
In Environmentálna výchova v zmysle
koncepcie trvalo udržateľného rozvoja. Zborník príspevkov zo semináru konaného
pri príležitosti Dňa Zeme. Bratislava : Ústav krajinnej ekológie SAV, 2008.
s. 32 - 36.

SPUSTOVÁ, G. 2008. Zvyšovanie environmentálneho povedomia
prostredníctvom kľúčových inštitúcií v obci. Vzdelávanie a výchova
v oblasti trvalo udržateľného rozvoja. In Smolenická výzva IV. Zborník príspevkov. Bratislava : Ústav
krajinnej ekológie, 2008. s. 136.

ŠMAJS, J. 2005. Sedemkrát
o nezbytnosti prestavby výchovy a vzdelání. In Životné prostredie, ISSN 0044-4863, 2005, ročník 40. č. 1., s.
10-12.

ŠTEFUNKOVÁ, D. - Izakovičová, Z.
2005. Zvyšovanie ekologického povedomia obyvateľov vidieckeho sídla cez
realizáciu prvkov ÚSES: In Acta
environmentalica Universitatis Comenianae. ISSN 1335-0285, roč. 13, č. 1,
s.119-128.

TISOVIČ, F. 2009. Trvalo udržateľný rozvoj sa dostáva do
povedomia ľudí. [online]. [cit. 2010.04.10] Dostupné na internete:
https://www.sav.sk/?lang=sk&charset=&doc=services-news&news_no=2730

WELLMAN, B. - LEIGHTON, B, 1979.
Networks. Neighbourhoods and Community. Approaches to the Study of the
Community Question. In Urban Affairs
Quarterly, 14, 1979, 3, s.363 - 390.

Vatikán predstavil novú
ekologickú encykliku pápeža Františka. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/zahranicie/ekologicka-encyklika-papez-frantisek/141194-clanok.html.

Vyšla nová encyklika pápeža
Františka "Laudato si', o starostlivosti o spoločný dom". Vatikánsky rozhlas.
Dostupné na internete:
https://sk.radiovaticana.va/news/2015/06/18/vy%C5%A1la_nov%C3%A1_encyklika_p%C3%A1pe%C5%BEa_franti%C5%A1ka_%E2%80%9Elaudato_si%E2%80%99/1152372

Mgr. Gabriela Spustová, PhD. pracuje ako redaktorka v Dobrej
knihe. Ako doktorandka Ústavu krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied
obhájila svoj doktorát dizertačnou prácou Environmentálne povedomie obyvateľov
vidieckej krajiny. Päť rokov vyučovala environmentálnu výchovu.