ENVIRONMENTÁLNE VEDOMIE (Mgr. Gabriela Spustová, PhD.)

ENVIRONMENTÁLNE VEDOMIE

Pojem environmentálne vedomie zahŕňa poznatky a informácie o aktuálnom stave životného prostredia, environmentálnych problémoch, o ekologických a environmentálnych trendoch a o tradíciách týkajúcich sa otázok životného prostredia. Zahŕňa však zároveň schopnosť vedomosti aplikovať v správaní sa a konaní v bežných životných situáciách (Pavlíčková, 2003). Je to vôľa prispievať k čo najväčšej ochrane životného prostredia (Litting, 1996). Pojem environmentálne vedomie prvýkrát definovala Štokholmská konferencia OSN o životnom prostredí (1972), ktorá považuje za základný prostriedok zvyšovania environmentálneho vedomia vzdelávanie. Medzinárodná konferencia o environmentálnej výchove a vzdelávaní v Tbilisi (1977) tiež podporila názor, že dôležitou súčasťou environmentálneho uvedomenia je vzdelávanie a výchova. Taktiež Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (Paríž, 1990) v dokumente Charta pre novú Európu sa zaviazala podporovať zvyšovanie environmentálneho povedomia verejnosti a environmentálnu výchovu. Agenda 21 v kapitole 36 hovorí, že nedostatočné environmentálne uvedomenie plynie z nepresných a nedostatočných informácií vzájomného prepojenia ľudských činností a životného prostredia. Tokijská deklarácia (1997) z Globálneho partnerského summitu o životnom prostredí považuje uvedomelosť občanov k environmentálne zodpovednej spotrebe a osobné správanie za dôležitú podmienku dosiahnutia trvalo udržateľného rozvoja. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebná výchova k úcte k prírode, interdisciplinárny prístup integrujúci environmentálne, ekonomické a sociálne otázky, dostatočný prístup k aktuálnym informáciám, prispievajúcim k environmentálnej citlivosti, aktívnemu a pozitívnemu vzťahu občanov k svojmu prostrediu (Pavlíčková, 2003, Kminiak, 2003).

Životné prostredie človeka

Základné existenčné otázky človeka (Ružička, Mišovičová, 2006) sú: existencia a zachovanie ľudskej populácie so zreteľom na vnútrodruhovú konkurenciu, potravné vzťahy, existencia živých organizmov a zachovanie genofondu v jeho pestrosti a rôznosti, podmienky pre zachovanie a rozvoj života, kvalita životného prostredia, racionálne využívanie obnoviteľných a neobnoviteľných zdrojov, využitie a likvidácia produktov ľudskej činnosti vrátane odpadov. Človek je bytosťou biologickou, prírodnou, spoločenskou a mysliacou. Vzišiel z prírody, patrí do nej, no zároveň sa usiluje prírodu pretvárať vo vlastný prospech aj za cenu odprírodňovania sa. Vyvoláva zmeny v kolobehu hmoty a energií, dynamike atmosféry, pôdy, vody a zemskej kôry, čo sa zákonite odzrkadľuje v globálnej aj lokálnej kvalite životných podmienok organizmov a tiež človeka. Mal by sa usilovať lepšie spoznávať prírodné procesy a zákonitosti, aby ich mohol využívať a konať v súlade s nimi. Spoločnosť sa na jednej strane usiluje obmedzovať aktivity nepriaznivé pre život, no na druhej strane zvyšuje kvalitu životných podmienok človeka aj na úkor znehodnocovania biologického a prírodného prostredia. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio do Janeiro sa usilovala odpovedať na tieto zložité otázky. Vo svojich zásadách hovorí že: „Ľudské bytosti stoja v centre záujmu trvalo udržateľného rozvoja. Majú právo na zdravý a produktívny život, ktorí je v súlade s prírodou.“ „Právo na rozvoj musí byť naplánované tak, aby zodpovedalo rozvojovým a environmentálnym potrebám súčasných a budúcich generácií.“ (Ružička, Mišovičová, 2006) Životné prostredie človeka môžeme rozčleniť na: prírodné (naturálne), pozmenené (antropogenizované), umelé (technické) a spoločenské (sociálne). V súčasnosti ohrozuje životné prostredie skupina problémov, ktoré sa dajú usporiadať nasledovným spôsobom: ohrozenie stability a biodiverzity územia – vznikajú územným stretom ohrozujúcich javov (stresových faktorov) s prvkami s vysokým stupňom ekologickej stability (napr. prvky ÚSES, chránené územia, prvky Natura 2000); priestorové strety ohrozujúcich javov s jednotlivými prírodnými zdrojmi – výsledkom je ohrozenie a narušenie kvalitatívnych a kvantitatívnych vlastností jednotlivých prírodných zdrojov; ohrozenie človeka a životného prostredia pôsobením stresových faktorov na človeka a životné prostredie – výsledkom je ohrozenie kvality životného prostredia. Globálne zmeny životného prostredia prebiehajú s čoraz väčšou intenzitou a dynamikou. Na Summite Zeme v Riu de Janeiro (1992) väčšina deklarácií kladne prijala Rámcový dohovor OSN o klimatickej zmene. Problémy nastali pri jeho ratifikácii a tiež pri ratifikácii Kjótskeho protokolu. Úmyselne sa obchádzajú názory vedcov, využíva sa nedostatočná informovanosť širokej verejnosti, ako aj mienkotvorný resp. politický vplyv niektorých lobistických skupín. (Lapin, Huba, 2004)

Socioekonomické javy v krajine a legislatíva na ochranu životného prostredia

Socioekonomické javy môžu vyjadrovať záujmy ochrany prírody, prírodných, kultúrno-historických a socioekonomických zdrojov, záujmy rozvoja výrobných odvetví. Záujmy ochrany prírody, prírodných, kultúrnohistorických a socioekonomických zdrojov sú legislatívne opatrenia na ochranu vodných, pôdnych, lesných zdrojov, vyhlásené chránené územia, ochranné pásma zdrojov zdravia, rekreácie, zotavenia, kultúrno-historické zóny, kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie, objekty a areály kultúrneho dedičstva, archeologické náleziská, cenné kultúrno-historické štruktúry, napríklad: staré vinohradnícke oblasti, banské mestá, ochranné zóny hospodársky významných druhov živočíchov – bažantnice, zverníky, chránené rybie oblasti, poľovné revíry, ochrana zásob nerastných surovín... Socioekonomické javy majú charakter priestorovo-ochranných limitov a obmedzení. Záujmy rozvoja výrobných odvetví z ekologického hľadiska posudzujeme ako negatívne, ohrozujúce. Sú to pásma hygienickej ochrany v okolí technických prvkov, ochranné pásma elektrární, dopravných koridorov, produktovodov, charakteru deteriorizačných faktorov – negatívne sprievodné javy výrobných procesov, charakteru degradácie – degradácia pôdneho fondu napr. eróziou. Účelom ochrany prírody je zabezpečenie rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi.

Príroda je legislatívne chránená piatimi stupňami ochrany: Piatym stupňom ochrany sú chránené prírodné rezervácie, národné prírodné rezervácie, prírodné pamiatky a národné prírodné pamiatky. Štvrtým stupňom ochrany sú chránené areály, ochranné pásma prírodnej a národnej prírodnej rezervácie, prírodné a národné pamiatky. Tretím stupňom ochrany sa chránia národné parky, ochranné pásma chráneného areálu, ochranné pásma prírodnej, národnej prírodnej rezervácie, prírodnej a národnej prírodnej pamiatky. Druhým stupňom ochrany chránime chránené krajinné oblasti a ochranné pásma národných parkov. Prvým stupňom ochrany je všeobecná ochrana na ostatnom území Slovenska. Priestorovo môže byť územie chránené ako: Chránená krajinná oblasť a jej ochranné zóny, Národný park a jeho ochranné zóny, Chránený areál a jeho ochranné pásmo, Prírodná rezervácia a jej ochranné pásmo, Prírodná pamiatka a jej ochranné pásmo, Národné prírodné rezervácie, Národné prírodné pamiatky, Medzinárodne významné územia – biosférické rezervácie MAB UNESCO, Územie svetového a prírodného dedičstva UNESCO, Chránené mokraďové ekosystémy zaradené do Ramsarskej konvencie. Nové druhy ochrany územného systému ekologickej stability ÚSES sú: biocentrá, biokoridory, interakčné prvky – ekosystémy. Prvky ÚSES sú chránené aj legislatívne. Medzi medzinárodné siete chránených území patria: NATURA 2000, EMERALD, národné parky, Ramsarské lokality, biosférické rezervácie, lokality svetového prírodného dedičstva. Ekologické siete majú niekoľko úrovní: lokálnu, regionálnu, národnú a medzinárodnú. Európska ekologická sieť EECONET zabezpečuje účinnú ochranu všetkých celoeurópsky významných území funkčným prepojením pomocou existujúcich biokoridorov, alebo vytvorením nových biokoridorov.

V roku 2001 schválila vláda SR Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja a v roku 2002 začal platiť nový zákon NR SR 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. V roku 2003 nasledovalo vypracovanie Koncepcie ochrany prírody a krajiny, ktoré určuje ciele ochrany prírody a krajiny na obdobie desiatich rokov. V roku 2005 bol schválený Akčný program trvalo udržateľného rozvoja. Akčný program k Dekáde OSN v oblasti vzdelávania a výchovy k TUR na roky 2005-2014 zahŕňa aktivity slovenských univerzít, SAV a jej ústavov, mimovládnych organizácií, miest a obcí. Národná stratégia udržateľného rozvoja je podľa M. Hubu (2007) progresívna a ambiciózna, ale buď sa ignoruje, alebo plní iba formálne. Za hlavné príčiny považuje únavu, znechutenie z neúspechov, infláciu v používaní kľúčových pojmov, nedostatok odhodlania, nedostatok vhodných mechanizmov (ľudských, inštitucionálnych, finančných) nadradenosť mocenských záujmov nad celospoločenskými, nie dosť zreteľný morálny imperatív, nedostatok osobností vzorov, rozmach konzumizmu a iné. (Huba, 2007)

Trvalo udržateľný rozvoj a jeho prvoradé princípy

Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý zabezpečuje určitú kvalitu života a pritom zohľadňuje a rešpektuje prírodné a kultúrnohistorické podmienky (Zákon o životnom prostredí č.17/1992 Z. z.). Huba a Ira (1996) za všeobecné princípy udržateľného rozvoja pokladajú: optimalizáciu, zmenu rozvoja paradigmy, preferenciu prevencie pred terapiou, preferenciu prístupov a riešení dlhodobých pred krátkodobými, hľadanie a využívanie prírodných aj antropicky simulovaných autoregulačných a sebapodporných mechanizmov, redukciu spotreby hodnôt (surovín) a energie, maximalizáciu efektívnosti využitia surovín a energie, minimalizáciu nerecyklovateľných odpadov, integráciu mimo ekonomických aspektov, preferenciu komplexnosti pred parciálnosťou. Najznámejšou a asi najpoužívanejšou je definícia TUR podľa správy „Naša spoločná budúcnosť“: „Trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich potrieb.“ (Brundtland, 1987) Podľa zákona o životnom prostredí je trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti taký rozvoj, ktorý súčasným aj budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov (§ 6 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí).

Trvalo udržateľný rozvoj je cielený, dlhodobý (priebežný), komplexný a synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života (duchovnú, sociálnu, ekonomickú, environmentálnu a inštitucionálnu), odohrávajúci sa na viacerých úrovniach (miestnej, regionálnej, národnej, medzinárodnej) a smerujúci prostredníctvom uplatňovania praktických nástrojov a inštitúcií k takému modelu fungovania spoločnosti, ktorý kvalitne uspokojuje materiálne, duchovné a sociálne potreby a záujmy ľudí, pričom rešpektuje hodnoty prírody a neprekračuje medze únosnej zaťažiteľnosti (kapacity) prírody, resp. krajiny a jej zdrojov (Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky, 2000). Za prvoradý prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa možno považovať ekologizáciu hospodárenia v krajine. Prvoradé ciele takéhoto hospodárenia spočívajú v ochrane prírody, ochrane biodiverzity a stability krajiny, ochrane prírodných a kultúrno-historických zdrojov, ochrane životného prostredia, ochrane ľudského zdravia, zabezpečení dôstojnej kvality ľudského života (Izakovičová, Hrnčiarová, Moyzeová a kol, 2001). Výchova k TUR si vyžaduje presmerovanie spôsobu výchovy a vzdelávania - od zabezpečenia teoretických vedomostí smerom k prejednávaniu problémov a hľadaniu možných riešení a k otvoreniu možnosti mnohostranného a medzidisciplinárneho skúmania situácií reálneho života. Je to celoživotný proces od ranného detstva až po vzdelávanie dospelých, prekračujúci rámec formálneho vzdelávania, ako proces zahrňujúci všetky životné sféry. Zahŕňa aj odbornú prípravu pedagógov a ďalšie vzdelávanie odborníkov a tiež vzdelávanie riadiacich pracovníkov. Má zohľadňovať rozmanité miestne, národné a regionálne podmienky, globálny kontext a usilovať sa o vyváženosť medzi globálnymi a miestnymi záujmami. Stratégia EHS OSN pre výchovu k Trvalo udržateľnému rozvoju (TUR) bola prijatá na zasadnutí vysokej úrovne predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse v r. 2005. Z jej záverov vyplývajú kľúčové témy TUR. Zahŕňajú potláčanie chudoby, občianstvo, mier, etiku, zodpovednosť v miestnom a globálnom kontexte, demokraciu a riadenie, spravodlivosť, bezpečnosť, ľudské práva, starostlivosť o zdravie, rovnosť pohlaví, kultúrnu rozmanitosť, rozvoj miest a obcí, hospodárstvo, štruktúru výroby a spotreby, kolektívnu zodpovednosť, ochranu životného prostredia, riadenie prírodných zdrojov, biologickú a krajinnú rozmanitosť. Riešenie takýchto rozmanitých tém v rámci TUR vyžaduje holistický prístup. Pri uskutočňovaní TUR je potrebné zabezpečiť riešenie nasledujúcich oblasti: zdokonaľovanie základného vzdelávania, presmerovanie výchovy na TUR, zvyšovanie vedomia (informovanosti) občanov, podporovanie odbornej prípravy. Na základe Akčného plánu trvalo udržateľného rozvoja v SR na roky 2005-2010, ktorý bol schválený uznesením vlády SR č.574/2005 bola Environmentálnou komisiou na vzdelávanie vypracovaná Koncepcia environmentálnej výchovy a vzdelávania na všetkých stupňoch škôl v SR v systéme celoživotného vzdelávania. Po jej schválení bol vypracovaný Akčný plán výchovy a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju a vznikla Komisia pre výchovu a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju. Koncepcia environmentálnej výchovy a vzdelávania navrhuje riešenie nasledujúcich priorít: prijatie filozofie, cieľov a stratégií implementácie výchovy k TUR, zvýšenie kvality edukácie v oblasti environmentálnej výchovy, inovácia environmentálnej výchovy, rozšírenie Koncepcie environmentálnej výchovy a vzdelávania z r. 1997 o aspekt výchovy k TUR.

Miestna samospráva a dokumenty podporujúce ekologizáciu hospodárenia vo vidieckej krajine

Miestna samospráva je jedným z najvýznamnejších nástrojov na zvyšovanie environmentálneho povedomia obyvateľov vlastnej obce. Okrem legislatívnych prostriedkov má možnosť využívať pre zvyšovanie environmentálneho povedomia svoje internetové stránky, rozhlas, knižnicu. Disponuje prostriedkami na organizovanie rôznych podujatí, napríklad odborných prednášok, poradenskej činnosti, kultúrnych podujatí. Má možnosť publikačnou činnosťou ovplyvňovať pozitívne spôsoby činností a vedomie svojich obyvateľov. Tiež úzka spolupráca s odbornými inštitúciami, výmena skúseností v mikroregionálnom združení obcí a spolupráca miestnej samosprávy so záujmovými organizáciami v obciach môžu prispieť k rastu environmentálneho povedomia a trvalo udržateľnému rozvoju, ako to žiada Agenda 21. Komunikácia medzi miestnou samosprávou, kľúčovými inštitúciami v obci, obyvateľmi a odbornou verejnosťou má zásadný vplyv na zvyšovanie povedomia obyvateľov. Na zvýšenie odbornej komunikácie sú dôležité aj „programy a projekty zamerané na elimináciu zmien spáchaných v minulosti na poľnohospodárskej krajine.“(Miklošovičová, 2007) Na ciele a závery Agendy 21 nadväzuje vypracovanie Miestnej Agendy 21. Miestna Agenda 21 (MA 21) sa prvýkrát spomína v kapitole 28 Agendy 21. Agenda 21 žiada, aby všetky miestne orgány vstúpili do dialógu s občanmi, miestnymi organizáciami, súkromnými podnikateľmi a prijali MA21. Miestna Agenda 21 prakticky realizuje princípy TUR. Miestna samospráva je jednou z hlavných skupín, ktoré majú presadzovať TUR. Rieši také úlohy, ktoré občania vnímajú ako svoje vlastné problémy. Pri príprave MA21 sa vyžaduje veľmi dobrá znalosť miestnych pomerov vrátane sily ľudského kapitálu a záujem verejnosti podieľať sa na procesoch riadenia verejných vecí, prihliadať na všetky špecifiká konkrétnej obce alebo mikroregiónu. Otvorená diskusia prispieva k pochopeniu názorov a postojov, predchádza konfliktom. Zosúlaďovanie MA21 s požiadavkami TUR prispieva k zlepšeniu kvality života a životného prostredia. (Kozová, Mederly, Huba a kol., 2003)

Medzi inštitucionálne nástroje patria najmä: zákon o ochrane prírody a krajiny, krajinné plánovanie, manažment riečnych povodí, protipovodňová ochranu, územné plánovanie (ÚSES, LANDEP), pozemkové úpravy a tiež programy starostlivosti o lesy.

Územný systém ekologickej stability je celopriestorová štruktúra navzájom prepojených ekosystémov, ich zložiek a prvkov, ktorá zabezpečuje rozmanitosť podmienok a foriem života v krajine. Základom tohto systému sú biocentrá – ekosystém, biokoridory, interakčné prvky (určitý ekosystém, jeho prvok, alebo skupina ekosystémov) nadregionálneho, regionálneho alebo miestneho významu. Začal sa rozvíjať v 70. rokoch 20. storočia aplikovaním metodiky LANDEP (krajinnoekologické plánovanie). (Ružička, 2000) Ide tu o ochranu krajinno-ekologickej diverzity, teda o zachovanie ekologickej stability. Prvoradými cieľmi ÚSES sú: zabezpečenie uchovania prirodzeného genofondu flóry a fauny v krajine, zachovanie prírodného a kultúrneho potenciálu krajiny a udržanie prirodzenej produkčnej schopnosti krajiny.

Súčasťou sústavy základných dokumentov podpory regionálneho rozvoja v Slovenskej republike sú Plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktoré sú vypracovávané na úrovni štátu, sektorov, samosprávnych krajov, regiónov, obcí a tiež sú vypracovávané programové dokumenty Európskej únie. Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce je základný programový dokument rozvoja daného záujmového územia, ktorého sa plán dotýka. Je vypracovaný v záujme zabezpečenia trvalo udržateľného rozvoja, ktorý vychádza zo zákona o podpore regionálneho rozvoja. Predstavuje strategický plánovací nástroj so strednodobým charakterom. Podrobne sa zaoberá rozvojovými ekonomickými, sociálnymi a environmentálnymi aspektmi územia, pre ktoré bol vypracovaný. Na základe analýz prírodných a socioekonomických podmienok územia definuje rozvojový potenciál obce, stanovuje strategické ciele a konkrétne opatrenia na ich dosiahnutie. Napĺňa princípy regionálnej politiky Európskej únie a je nevyhnutnou podmienkou zapojenia sa obcí do programov získania finančnej podpory zo štrukturálnych fondov a ďalších nástrojov Európskej únie. Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja sa vypracováva v súlade s dokumentmi: Národným plánom regionálneho rozvoja, Regionálnym operačným programom, Sektorovým operačným programom, Plánom hospodárskeho rozvoja a sociálneho rozvoja samosprávneho kraja, Národnou stratégiou trvalo udržateľného rozvoja, Akčným plánom trvalo udržateľného rozvoja, Koncepciou územného rozvoja Slovenska, Národným rozvojovým plánom, Rámcom podpory spoločenstva, Sektorovým operačným programom, Regionálnym operačným programom, Lisabonskou stratégiou – Národným plánom rozvoja a inými dokumentmi týkajúcimi sa záujmového územia. Implementácia Programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja je však vždy veľmi zložitý a náročný proces. (ÚKE SAV a kol., 2008).

Podporou rozvoja obcí sú aj mikroregionálne združenia obcí. Sú vhodným prostriedkom na vzájomné posilňovanie environmentálneho povedomia jednotlivých samospráv a ich obyvateľov. Slúžia tiež na výmenu poznatkov a skúseností medzi členskými obcami združenia. Je to dobrovoľné združenie obcí a miest, ktorého cieľom je riešiť spoločné problémy a hľadať spoločné riešenia rozvoja príslušného územia. Pod mikroregionálnym združením obcí sa dá chápať aj geograficky ohraničené územie, ktoré má niektoré charakteristiky spoločné (prírodné, demografické, historické, kultúrne a pod.) a teda môže nachádzať aj spoločné východiská z problémov, ktoré danú geografickú oblasť postihujú. Predmetom činnosti takýchto združení je zvyčajne oblasť sociálnych vecí a starostlivosti o životné prostredie. Spoločne riešia napríklad – odvoz a spracúvanie komunálneho odpadu, odvádzanie a čistenie odpadových vôd, miestnu dopravu, oblasť školstva, kultúry a miestny cestovný ruch. Mikroregionálne združenia napomáhajú rozvoj vo svojich obciach, pripravujú rozvojové programy a dokumenty – územné plány, programy hospodársko-sociálneho rozvoja a stratégie trvalo udržateľného rozvoja. Môžu byť príjemcami finančných podpôr z národných zdrojov (Program obnovy dediny), ale aj európskych zdrojov. Je cielenou spoluprácou obyvateľov vidieka, podnecuje záujem o spájanie a delenie si kompetencií, a tiež zdieľanie spoločných problémov a ziskov. (www.sazp.sk/mikroregiony)

Výchova a vzdelávanie ako nástroj zvyšovania environmentálneho povedomia

Zmeny v prírodnom aj sociálnom prostredí, v ekonomických aj kultúrnych podmienkach vyvolávajú zmeny v poznávacom procese človeka, ovplyvňujú jeho spôsob myslenia a správania. Vyžadujú sa odpovede o príčinách javov a interdisciplinárny, systémový a integrovaný prístup, ktorý podporuje tvorivosť a aktívne myslenie. (Ružička, 2005) Encyklopedicky zamerané vzdelávanie, odhliadajúce od širších súvislostí vývoja kultúry, začína v terajšej ekologickej situácii pôsobiť disfunkčne. Preto musíme vo výchove hodnotovo povyšovať prírodu nad kultúrou, odhaľovať rolu hostiteľského prírodného systému v živote človeka. (Šmajs, 2005) Výchovu a vzdelávania v Slovenskej republike zmapovali a nasmerovali aj štyri národné konferencie o environmentálnej výchove a vzdelávaní. V roku 2004 usporiadalo Ministerstvo školstva SR a Fakulta prírodných vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre štvrtú národnú konferenciu s názvom „Environmentálna výchova a vzdelávanie na školách v Slovenskej republike“. Jej cieľom bolo zhodnotiť stav environmentálnej a ekologickej výchovy a vzdelávania v SR, hľadať nové formy výchovy a pripraviť systém postupného zvyšovania environmentálneho povedomia obyvateľstva. (Ciranová, 2005) V záveroch konferencie sa odporúča aktualizovať učebné osnovy environmentálnej výchovy, ktoré sú zamerané na globálne problémy s tendenciou katastrofizácie environmentálnej problematiky, upraviť osnovy tak, aby posilnili kontakt s prírodou a zamerali sa na reálne problémy životného prostredia, prehodnotiť súčasné učebnice pre základné a stredné školy, ktoré sú na neaktuálnej odbornej a aplikačnej úrovni, bez priamej väzby na národnú, regionálnu a lokálnu krajinu a prírodu, zefektívniť vyučovací proces vytvorením priestoru na aktivizujúce formy výučby – vychádzky, exkurzie, pobytové programy v prírode, pestovateľské práce, nové didaktické metódy – projektové, programové, tematické alebo skupinové vyučovanie, rozvoj alternatívnych škôl. (Izakovičová, 2005)

Komisia Európskych spoločenstiev v Bruseli vypracovala v roku 2000 Memorandum o celoživotnom vzdelávaní. Účelom memoranda bolo dosiahnutie zlepšovania vedomosti, zručnosti a spôsobilosti obyvateľov. Celoživotným vzdelávaním myslíme každú cielenú vzdelávaciu činnosť a podporu aktívneho občianstva. Je to vzdelávanie uskutočňované počas celého života s cieľom sprístupniť nové zručnosti pre všetkých, viac investovať do ľudských zdrojov, zavádzať inovácie vo vyučovaní a vzdelávaní, získať nový prístup k profesijnej orientácii a poradenstvu a priblížiť vzdelávanie k domovom. Európska komisia v oznámení pre Európsku radu o implementácii Lisabonskej stratégie vníma celoživotné vzdelávanie ako koncept zastrešujúci všetky systémy vzdelávania – formálne, neformálne, informálne a všetky stupne vzdelávania predškolské vzdelávanie, vzdelávanie na základnej škole, strednej škole a vysokej škole a ďalšie vzdelávanie (Rozhodnutie EP a Rady č. 1720/2006/ES). Vláda Slovenskej republiky schválila Stratégiu celoživotného vzdelávania a celoživotného poradenstva uznesením č. 382/2007 z 25. apríla 2007. Je v ňom obsiahnutý návrh systému, ciele, analýza a financovanie (Hilbert, 2007). Hlavným cieľom stratégie je dobudovať systém celoživotného vzdelávania a systém celoživotného poradenstva tak, aby uľahčil občanom prístup k opakovanému a pružnému nadobúdaniu nových kvalifikácií prostredníctvom kvalitného vzdelávania získaného okrem formálneho vzdelávania aj v neformálnom systéme vzdelávania a v systéme informálneho učenia a tiež služieb poradenstva počas celého života.

Rozvoj vzdelania a rast vzdelanosti Cejpek (2005) považuje za nevyhnutné podmienky dosiahnutia vyššej kvality života. Vzdelanie je však podľa neho viac, než osvojenie si vedomostí. Je to aktívny, komplexný, hlboko motivovaný a z hľadiska vývoja jednotlivca nikdy sa nekončiaci proces, zameraný na vytváranie a dotváranie samostatne mysliacej a konajúcej osobnosti. Súčasťou tohto procesu je aj utváranie rebríčka hodnôt. Malo by sa chápať v najširšom zapojení od výchovy v rodine, cez školský systém, mimoškolské vzdelávanie, tlač, rozhlas, televíziu, po celoživotné sebavzdelávanie. Koncepcia vzdelávania pre 21. storočie predstavuje uskutočniteľnú víziu znalostnej – učiacej sa spoločnosti v podmienkach informatizujúcej sa a globalizujúcej sa spoločnosti. Prvá celosvetová koncepcia vzdelania vznikla v rokoch 1993 – 1996 v Medzinárodnej komisii UNESCO nazvanej „Vzdelávanie pre 21. storočie“. Komisia UNESCO vybrala šesť okruhov, ktoré majú umožniť analyzovať stav vzdelania vo svete: vzdelávanie a kultúra, vzdelávanie a občianstvo, vzdelávanie a sociálna súdržnosť, vzdelávanie, práca a zamestnanie, vzdelávanie a rozvoj, výskum a veda. V koncepcii boli stanovené tzv. piliere vzdelávania: učiť sa poznávať, učiť sa jednať, učiť sa žiť spoločne, učiť sa žiť s ostatnými, učiť sa byť, ktorá má syntetizujúci charakter a je najviac presiaknutá etikou. (Cejpek, 2005) Iba široko poňaté biofilné vzdelanie celej populácie môže byť z dlhodobého hľadiska zárukou, že terajšiu protiprírodnú kultúru dokážeme naturalizovať. Je treba rozvíjať emociálnu bázu pre úctivé myslenie voči prírode, pre celoživotný pozitívny vzťah človeka k živým systémom. Rozpoznanie ľudskej viny za úbytok prírodného bytia predpokladá inú výchovu, vzdelávanie aj spôsob poznávania skutočnosti. Predpokladá široké poznanie a vnútorný vzťah k prírode, medicínsky a filozofický prístup k svetu. Človek je utváraný celou štruktúrou svojho prostredia. Nepotrebujeme viac tradičného vzdelávania. Potrebujeme skutočnú biofilnú výchovu. (Šmajs, 2005)