Mladosť a krása (Gabriela Spustová Izakovičová, Trinásta komnata)

mladosť je ako lístky okvetné

leto ich berie preč a nevráti

pavúčik čas ich kradne do sietí

každá raz mladosť tíško odkvitne

krása je ako tráva zelená

slnko ju spáli, súš ju vysuší

šepoce sladkosť svoju do uší

len sa ťa dotkne ďalej uháňa

mladosť a krása – sestry dôverné

hosťom sú chvíľu a už letia preč

ty sa z nich potom dlho márne lieč

z mileniek času, čo sú neverné

len čo sa s nimi vrúcne objímaš

už hľadia inde, s túžbou iných oblažiť

a viac než s nimi, bez nich musí žiť

a viac než bez nich s nimi mávaš kráž

len ten kto rád im z diaľky zakýva

a s úsmevom sa teší, že sú šťastne preč

a nebrúsi si na ne zlosti meč

na poduškách zimy slastne spočíva

netúži ich vlastniť aspoň dotykom

nedovolí zlosti prísť si na kávu

nevykoná svojho ducha popravu

múdrosťou sa hostí verným bochníkom