Dobrodružstvo života a tvorby
Neposlušná lastovička (G.Spustová Izakovičová: Veršované bájky)
V jarnom šere na priedomí
lastovička stavia domy.
Nové hniezdo pre mláďatá.
Pri stavbe sa len tak zvŕta.
Pomáha jej vzorný ocko,
lastovičku zdraví očkom.
Veru je to statný otec!
Toľko slamiek vládze odvliecť.
Hniezdo bude krásne, veľké.
Spinkať bude na postieľke
kopec malých vtáčích detí.
Lastovička letí, letí...
Už ich krásny domček stojí.
To ich teplý domov spojí.
Potom sadne na vajíčka,
dobrá mama lastovička.
Ocinko jej pomôcť letí
vysedia z nich kŕdeľ detí.
Náročná je práca táto!
Dobre vie aj dobrý tato.
O dva týždne vajcia štyri,
pukli! Čosi sa v nich hmýri.
Vyliahli sa malé vtáčky,
štebotavé lastovičky.
Papulienky ako vráta
otvárajú, pomóc, rata!
Hlad nás gniavi, mama, tata!
Hladné krky kto poráta?
Lastovička Lenka letí,
nakŕmiť si hladné deti.
Ocko veru tiež nelení,
nech je drobizg najedený.
Nech im dobre rastú pierka
veď ich čaká skúška veľká.
O pár týždňov svoje dietky
učí mama lietať všetky.
Ocko súri každé k letku,
kde však nabrať smelosť všetku?
Ako z hniezda teplučkého
ochutnať chuť sveta zlého!
No napokon hurá sláva,
to sa vtáčkom všetkým stáva,
vyleteli! To je krása,
vo vzduchu sa niesť a vznášať!
Kde tu sám si chytiť mušku,
nie len čakať na mamušku.
Letieť ponad šíre kraje,
spoznať všetky sveta taje.
Celé leto trilkot, krása
a na jeseň – čo to zasa?
Toto ešte nevideli,
hoci vo dne v noci bdeli...
To je niečo, to je krása!
Lastovičiek tisíc zdá sa
zišlo sa tu na porade.
Mama s tatom sedia v rade.
Odchádza sa do Afriky!
„Aké sú to zasa triky?“
pýtajú sa deti mamy.
„Budeme tu bez vás? Samy?“
„Nie, vtáčatká, netraste sa,
v Afrike je veľa miesta.
Preletíme veľa morí.
Tam... ďaleko... za obzory.“
„A ja nechcem,“ vraví malé.
„Letieť kamsi v šíre diale.
Mne je dobre v svojom kraji!
Tu sa cítim ako v raji.“
„Musíš, dieťa,“ vraví ocko.
Prísne privrie jedno očko.
Pre nás je tu príliš zima,
neprotestuj, poslúchni ma!“
Ale malé hlúpe vtáča
urazí sa a preč kráča,
až na samý koniec drôtu,
hop-šup, zletel z pôjdu, plotu
a sa ukryl v tichej skrýši
a už sníva v sníčkov ríši.
Prebudil sa. Prázdno. Ticho.
Zhlboka si čvirik vzdychol.
Odletel už kŕdeľ veľký.
On si ľahol do postieľky.
Hodovať chcel až do jari,
kým sa vráti ocko starý.
No sneh prvý prikryl domy
hmyz sa ukryl, holé stromy
neveštili sýtosť veľkú,
mráz prišiel až po postieľku.
Zima striasa vtáčie dieťa
a hlad veľký telom zmieta.
Slza veľká steká z očka.
„Nedožijem sa už dníčka.“
Z neba čosi biele padá,
vtáča márne jedlo hľadá.
Skrehnuté už takmer mŕtve
skloní hlávku na kŕmidle.
A tu zázrak, počuť čosi...
Ku kŕmidlu kráča ktosi.
Čiesi ruky vtáča dvihli
čímsi buchli, dačím švihli
a už klietka v izbe stojí.
Vtáčik sa v nej ale bojí.
Teplo mu je, to už áno,
dobré jedlo má vždy ráno.
Prinesú mu vodu čistú,
smrť zahnali takmer istú,
ale či už nikdy vonku
nepoletí rovno k slnku?
Smútok srdce vtáčka trestá,
čakala ho veľká cesta.
Kde si ocko, kde si mami?
Smutno je mi za sestrami!
Kde sú moji kamaráti?
Kedy sa už brat môj vráti?
Poslúchnuť a do Afriky,
chcel by letieť. Žiadne triky.
Zima prešla. Dlhá bola.
Pre vtáčika krutá škola.
Keď slniečko vyšlo z jari,
vtáča pustil človek starý.
„Ďakujem ti dedko zlatý,
že chrániš aj vtáčie deti.“
Vtáčik rozpäl krídla tíško
a vyletel – padol nízko.
No vtom nabral všetky sily
a už letí, moji milí,
doletí až k oblakom
potom zlietne ponad dom.
Od juhu už mračno letí,
lastovičích krídel. Deti
lastovičej mamy Lenky
prilietajú z dovolenky.
Len čo vtáčik mamu zbadal,
hneď si ku nej cestu hľadal.
Už má slzy na krajíčku,
víta brata aj sestričku.
V jeseni, už žiadne triky,
letieť bude do Afriky.
