Pyšný páv (z knihy G.Spustovej Izakovičovej:Veršované bájky)

Pyšný páv

V džungli južnej Indie

prechádza sa pyšný páv.

Nikto rád s ním nežije.

Predvádza svoj krásny háv.

„Nie som kohút hocaký,“

vykračuje pod stromami.

Pozrie hrdo na vtáky:

„Nebudem žiť medzi vami!

Mám predkov, čo zažili

skvosty kráľa Šalamúna.

Grécko, Rím ich slávili,

zdobia perím zlaté rúna.

Zahľaďte sa na pávy:

Kto ich predísť krásou môže?“

Spustil hlasom škrekľavým.

Vtáky kričia: „Haha, čože?“

„Pre parky som stvorený!

Zámky zdobiť, očarúvať...“

Pyšne hlavu zdvíha páv,

s ostatnými chce sa ruvať.

Široký chvost rozvinie,

z neho očí mnoho očí...

Zľakli sa ich zvieratká!

Utekajú po úbočí.

Zrazu tiger bengálsky

po džungli si jedlo hľadá.

Vtáci vzlietli, páv však nie,

ťarbavo si úkryt hľadá.

Zavadzia mu dlhý chvost.

„Pomôžte mi, vtáky, zveri!“

Nevítaný pyšný hosť!

Nik mu tieseň neuverí!

Že si nevie poradiť,

že ho desí tigria tlama?

„Veď si veľký, vznešený!“

„Pomóc otec, pomóc mama!“

Ledva dáko preplachtil

za rieku, kde tigrov nieto.

V džungli nik sám nemá síl,

pýcha v lese nemá miesto.