Nad pastvinu sa vykotúľalo veľké jagavé slnko. Na oblohe nebol ani obláčik, keď k Izaimu prichádzali jeho synovia Abinadab, Sama a Eliáb a hlboko sa mu poklonili.

Izai ich vítal s otvoreným náručím.

Miloval svojich synov a otcova láska sa na synoch prejavovala ich pokojom, silou, múdrosťou a rozvážnosťou.

„Moje srdce sa teší, že vidím svojich synov prichádzať z bojiska kráľa Šaula – zdravých a celých.

Ako sa vám vodilo v boji s Filištíncami, synovia moji? A prečo s vami neprišiel aj Dávid?

Poslal som ho za vami, aby vám priniesol jedlo ... a ešte sa nevrátil!“

Abinadab, na ktorom bolo najviac vidieť nadšenie, otca rýchlo objal a vyhŕklo z neho:

„Otec, prinášame ti veľkú zvesť! Bolo to Pánovo dielo!“

„Abinadab, čo to vravíš! Vyznamenali ste sa v boji? Zvíťazili ste?“ spýtal sa nedočkavo otec.

No Abinadab chcel udalosť otcovi vyrozprávať celú a zaradom.

„Táborili sme v Terebintovom údolí a stáli sme zoskupení v šíkoch proti vojsku Filištíncov.“

Aj jeho brat Sama chcel mal podiel na rozprávaní a skočil mu do reči:

„Filištínci poslali muža – prostredníka, aby nás provokoval.“

Abinadab ho dopĺňal:

„Volal sa Goliáš. Obor. Mal skoro tri metre!“

Sama planul nadšením a ukazoval mu rozmery obra rukami.

„Otec, to si ešte nevidel! Odetý mal šupinatý pancier, čo vážil najmenej päťdesiat kíl!“

 

Konečne dohonil bratov aj Eliáb a nadviazal na opis obra, o ktorom hovorili bratia:

„Holene na nohách mal kovové a na pleci kovový oštep.“

Abinadab sa víťazoslávne smial.

„Keby si videl jeho kopiju! Jej rukoväť bola ako návoj! Ostrie malo najmenej päť kíl! Nevidel som ešte takto vyzbrojeného chlapa.“

Sama pokračoval a gestikuloval rukami.

„Šli z neho strach a hrôza.“

Abinadab sa z celého hrdla posmešne zarehotal.

„Vysmieval sa nám. Chcel, aby s ním bojoval náš bojovník,“ a Sama prikyvoval, aby jeho reč potvrdil.

„Vraj, ak ho náš bojovník porazí, budú nám Filištínci slúžiť.“

Eliáb sa ponáhľal doplniť výroky Filištíncov, aby ho nik nepredbehol.

„Ale ak vyhrá, bude Izrael slúžiť im.“

Sama chytil otca za ramená a s dôrazom v hlase žiadal otcovu dôveru.

„Otec, štyridsať dní nás takto provokoval a vysmieval sa.“

Otec mykol plecami, privítal Eliaba, s ktorým sa ešte nestihol zvítať a bez prekvapenia povedal: „To už viem, veď som poslal za vami Dávida, aby vám priniesol tridsaťšesť litrov pražených zŕn a desať chlebov. Doniesol ich?“

Sama prisvedčil:

„No, veď áno, doniesol aj desať hrudiek syra plukovníkovi.“

Otec sa tváril rozladene a nahnevane.

„Mal sa vrátiť a priniesť domov váš žold... a ešte sa nevrátil! Nie je naňho spoľahnutie!“

Eliáb krútil hlavou a upokojoval otca, ktorý sa zahľadel, či niekde v diaľke neuvidí Dávida.

„Mýliš sa otec! Dávid prišiel k vozatajom, keď sa vojsko stavalo do šíkov a ozval sa bojový výkrik. Nastúpili sme šík proti šíku.“

Sama mu ako vždy skákal do reči.

„Dávid zhodil batožinu k strážcovi a zhováral sa s na-mi, kým sa Goliáš vysmieval.“

 

Eliáb si nedal zobrať slovo a pokračoval: „Predstav si, otec, to malé šteňa, Dávid, vyzvedal od bojovníkov, čo dostane ten, kto porazí Goliáša.

Nahnevalo ma to!

Čo má čo vyzvedať a pliesť sa do bojovníkov! Nemá vari pásť ovce?“

Otec netrpezlivo prešľapoval.

„Sám som ho poslal! Mal sa hneď vrátiť a ešte tu nie je.“

Eliáb pokračoval, aby sa už konečne dostal k podstate veci:

„Dávid... to nedochôdča... sa smial, že sa Goliáš iba vystatuje.“

Otec Izai spozornel a prestal pozerať do diaľky: „Desíš ma, Eliáb... pokračuj rýchlo!“

Eliáb teda pokračoval a bratia sa tajomne usmievali.

„Šaul bol už zúfalý a prisľúbil tomu, kto bude s Goliášom bojovať, ruku svojej dcéry. Dom jeho otca vraj oslobodí od platenia daní a obdaruje ho veľkým majetkom.“

Teraz už otec niečo šípil, ale úsmev synov našťastie tragédiu neveštil, leda tak hanbu.

 

„Načo mi to hovoríš? Vari sa niektorí z vás troch postavil obrovi Goliášovi?“

Sama sa zatváril uveličene a pyšne.

 

„Otec, predstav si, že náš malý Dávid šiel za Šaulom a ponúkol sa mu, že bude s obrom bojovať!“

Abinadab to už nevydržal a tiež chcel príbeh dopovedať:

„Šaul nechcel o tom ani počuť, aby poslal chlapca. Keby prehral, celý národ by musel Filištíncom slúžiť.

Ale Dávid kráľovi porozprával, ako vytrhol z tlamy leva ovcu a zrazil medveďa, čo sa mu postavil do cesty.

Dušoval sa, že ho Pán vyslobodí aj z moci Filištíncov.“

Otec sa už teraz naozaj bál. To bude iste hanba. Preto sa tak usmievajú.

Nevidia, že bratova hanba je hanba celého rodu? Aj ich?

Veď čože doteraz mali okrem cti a práva? Teraz im posmech vezme aj česť?

Nesmelo sa spýtal synov:

„A Šaul ho poslal? Poslal môjho malého Dávida na istú smrť?“

Chytil si hlavu do dlaní.

„To z toho ste takí nadšení? Veď neunesie ani kovovú prilbu, pancier, ani meč!“

Sama sa smial celým telom.

„Nevedel v ňom ani chodiť. Bol smiešny. Vyzeral ako panák.“

 

Otec zhlboka vzdychol. Jeho obavy sa naplnili? „Och! Dúfam, že kráľ pochopil, že ho nemôže postaviť proti Goliášovi.“

Eliáb sa zatváril tajuplne a zdvihol obočie.

 

„Dávid si pancier vyzliekol. Vzal si svoj prak, palicu a päť kameňov z potoka, vopchal ich do svojej pastierskej kapsy a takto vyzbrojený šiel proti Goliášovi.“

 

Teraz už otcovi začali padať slzy. Žeby sa bratia vysmievali z bratovej smrti?

Nespoznával svojich synov. Vždy boli dobrí a citliví. Vari potratili rozum?

Boj z nich urobil necitlivých netvorov?

„Dávid je mŕtvy? Môj Dávid...“

Sama však už vedel, že sa blíži k rozuzleniu záhady, preto pokračoval a otca nechlácholil.

„Filištínec sa naňho ani nepozrel. Vraj, či je on pes, aby šiel naňho Dávid s palicou!“

Abinadab zvesil kútiky úst a povedal pohŕdavo: „Goliáš spomenul všetkých svojich bohov, keď Dávida preklínal.“

A Sama chcel konečne dopovedať zamotaný príbeh:

„Ale Dávid v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktoré Goliáš hanobil, roztočil prak a kameňom zasiahol Goliáša rovno do čela, práve keď sa chystal skoliť Dávida..., až sa Goliáš,“ povedal posmešne, „tá hora svalov,“ a ešte raz rukami ukázal jeho proporcie, „zosypal na zem.“

Otcovi sa teraz už skutočne kotúľalo tvárou množstvo sĺz. Tentoraz už nie zo strachu, ale zo šťastia. Neveriaco krútil hlavou a smial sa zo srdca, ako jeho synovia.

„Čože? Neuveriteľné!“

Eliáb, teraz už v pokojnejšie, príbeh dokončil: „Dávid mu potom vzal meč a skolil mu ním hlavu!“

Sama s rozžiarenými očami objal otca.

„Vieš, otec, ako sme potom hnali Filištíncov! Utekali pred nami až po brány Akaronu. Ich tábor ľahol popolom.“

Otec si kľakol na kolená a vystrel ruky k nebu. „Bohu vďaka. Dávid žije! Dávid žije! Bohu vďaka.“

Eliáb si k nemu kľakol a pozeral mu rovno do očí.

„Dávid mal toľko smelosti, že hlavu Goliáša doniesol do Jeruzalema a vo svojom stane má jeho ozrutnú zbroj.“

Abinadab si sadol na kameň, čo bol pri ohnisku. „Šaul najprv nevedel, čo sa deje, a čí syn skolil Goliáša. Abner, jeho vojvodca, pred kráľom vyslovil tvoje meno.“

Eliáb pomohol otcovi vstať a sadnúť si vedľa Abinadaba.

„A ešte niečo otec!

Predstav si, že Šaulov syn, princ Jonatán, je teraz najlepším Dávidovým priateľom. Vyzliekol si svoj plášť a dal ho Dávidovi na znak svojej priazne a obdivu.“

Sama si plesol dlaňou na hruď a hrdo ukazoval na veci, o ktorých hovoril.

„Daroval mu aj svoju zbroj, meč, kušu a opasok.

Šaul Dávida vyzdvihol nad všetkých bojovníkov.“

Abinadab vzal otcove ruky do dlaní.

„Otec, všetci nášho Dávida milujú. A Jonatán sa od neho ani nepohne.“

Otec sa zahľadel na nebo a ďakoval Bohu:

„Aleluja. Aleluja. Poďme, poďakujme Bohu za tento veľký dar.“

 

*

 

Jedutun sa na chvíľu odmlčal.

 

Mladým izraelitom, čo ho počúvali, žiarili oči. Dávid im svietil ako lampa.

Čo všetko môže urobiť malý pastierik, keď dôveruje Bohu!

Jedutun rozvinul jeden z Dávidových zvitkov, vzal Dávidovu citaru a začal spievať žalm.

Mladí spievali s ním.

Zdvihli ruky vysoko nad hlavu, knísali sa a tancovali.

Modlili sa celým telom:

 

[1]„Aleluja.

Chváľ, duša moja, Pána;

celý život chcem chváliť Pána,

svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.

 

Nespoliehajte sa na kniežatá

ani na ľudí vôbec; oni pomôcť nemôžu.

Vyjde z nich duch a vrátia sa do svojej zeme;

v ten deň padnú ich plány.

 

Blažený, komu pomáha Boh Jakubov,

kto sa spolieha na Pána, svojho Boha.

On stvoril nebo i zem,

more a všetko, čo je v ňom.

On zachováva vernosť naveky,

utláčaným prisudzuje právo,

hladujúcim dáva chlieb.

 

Pán vyslobodzuje väzňov,

Pán otvára oči slepým,

Pán dvíha skľúčených,

Pán miluje spravodlivých.

Pán ochraňuje cudzincov,

ujíma sa siroty a vdovy,

ale hatí cesty hriešnikov.

 

Pán bude kraľovať naveky;

tvoj Boh, Sion,

z pokolenia na pokolenie.“