V kuchyni stál stôl. Stál tam už veľmi dlho. Dlho
slúžil a niesol ťarchy celej rodiny. Niekedy si spomenul na svoju mladosť,
keď bol ešte v stolárskej dielni a statné nohy uzavreli
nerozlučiteľné manželstvo s krásnou, lesklou, štíhlou stolovou doskou.
Roky plynuli a už dávno sa jej lesk stratil a nohy, ktoré poskytovali
stolu oporu, sa rozkývali. Až si jedného dňa nohy povedali, že už nebudú niesť
ťarchu stolovej dosky. Že už nie sú ochotné slúžiť. Povedali si: "A dosť!
Chceme trochu voľnosti a slobody. Okrášlila by nás nová, krásne lesklá
doska." Sklátili sa a zhodili stolovú dosku aj s celým nákladom.
Tanieriky a poháriky sa skotúľali a rozbili v okamihu, keď
s veľkým rachotom spadli na zem zodratá stolová doska. Nohy pod ňou fučali
a ťarcha, ktorá ich zavalila bola hrozná. Nijaká sloboda a oddych
neprišli. Prišiel majiteľ, zalomil rukami, čo za spúšť sa stala v kuchyni.
Pouvažoval, či by na ešte celkom zachovalé nohy nepribil novú dosku a aj to
urobil. Nohy boli šťastím bez seba. Chvíľu sa hrdo týčili pod novým drevom, no
napokon si to majiteľ rozmyslel a staré drevené nohy nahradil inými, lesklými,
novučičkými. Staré drevo odpratal na smetisko. A tam - na daždi, mraze
a slnku zhnilo samo a opustené.