FATAMORGÁNA

 

fatamorgána

neha padajúca z hviezdnatého neba

prvá vločka ranenej mladosti

topiaca sa na rozpálenej dlani

spomienka

čo sa rozžiari a zhasne

bolestná radostnosť

radostná bolestnosť

autotransfúzia omladzujúca srdce

kmeňové bunky placenty šťastia

uložené až na dne duše

elixír mladosti

fatamorgána spomienky

v náhlivosti vypitá, strávená a vylúčená

aby nezabila dušu

aby sa jej len zľahka dotkla

oživila a posilnila

a zasa padla do zabudnutia

hlbokého nevedomia

oceánu duše

 

SPÍJA SA SLADKOSŤOU

 

spíja sa sladkosťou

kŕmi zranené city

kakaovým zrnom

rozomletým na jemný prach

aby zlepil sny rozbité

o hrany reality

 

spíja sa sladkosťou

márne

sny sú bezodné

 

 

POPOL SPOMIENOK

inkorporoval si sa do môjho srdca

vsrdil si sa celkom nebadane

do mojej krvi, mysle, rozumu a citu

veky ťa nevymazali

ich striebro odmieta

vyhodiť ťa ako zoxidovanú spomienku

spomienku krídel vážok nad prameňmi

pod lipovými kvetmi očakávania

spomienku kotúľajúcu sa z priehradného valu

rovno do srdca

spomienku dvoch plachých rúk

stratených v hlbokosti vrecka

spomienku iskierok očí s odrazom hviezd

čo pri prelete atmosférou zhoreli

zhoreli zradou

na popol

 

 

 

LEBO SI TRPEL

 

lebo si trpel

udieraš ma kameňmi

lebo si trpel

obsýpaš ma popolom

lebo si trpel

nedáš sa vetru uzdraviť

 

kamene

krvácajú mi pri nohách

v dlani ma páli

tvoja pahreba

vietor mi suší

slzy bezslzé

 

ticho sa skláňam

k tvojmu ohnisku

ľutujem živel

čo ti poslúžil

nároku vzdať sa

na mier, na pokoj

 

 

 

BEZMOCNOSŤ

 

stojím na hrane hlbokých rán noci

bezmocne hľadím na minulé hriechy

na to, čo nejde vyplakať a zmyť

 

bezmocne čakám, čo to s nami spraví

s ranami duše slepé, hluché dnes

zráta nám všetko, vystaví nám účet

 

noc je dnes mladá na jóbove správy

rýpať sa v ranách, dosť bolo, dosť

dýchaj už, dýchaj, dych jarnej zeme

život si pýta ódu na radosť

 

 

 

OHŇOVÁ ŠOU

 

ohňová šou do noci duše

plameňa hra páli jej tmy

očarí vnem horiaci tanec

 

svitni už deň, vnem prežiar krehký

pochovaj tiem šteklivé hry

preludy snov, márny mam krásy

 

zobuď môj deň, pravdou ma nasýť

svitaj už, príď, na pravdu svieť

do koša zmeť tú fakieľ čerň

 

ohňová šou

zmäť duší krehkých

plameňa hra

svitaj už deň

 

 

HORIACI OBZOR

 

ohnivé slnko na západe bôľu

horiaci obzor človečích pútí

lupene kvetov sype nám na zem

jurajská jar

 

slzami fénix zahojí rany

nech padnú do tmy, otvor sa zem

otvor sa, dýchaj, štebotom vtáčím

utíš sŕdc var

 

vyplač to, fénix, zahoj už rany

otvor sa gaia, ži, dýchaj, ploď

ohnivé slnko, vzkriesenie Lásky

napoj nás, zjar

 

 

 

NÁVRAT V ČASE

 

občas sa vráti čas

občas sa zastaví

z priepastí vynorí

minulé viny

 

a žiada odplatu

keď nechce pochopiť

keď nechce zmierenie

 

to, čo v ňom bolelo

čas žiada odpustiť

nepustí z temných pút

kým sa to nestane

 

občas sa vráti čas

a žiada pochopiť

a žiada uzdraviť

 

nepustí dopredu

kým sa to nestane

 

PUKLINY

 

do dlane perly chcela som ti dať

no dlaň máš tuho uzavretú v päsť

ratolesť moju odhodil si preč

jatríš si rany uzavretý v korábe

hoci už vody dávno opadli

 

nechceš môj dar

slnko a zem

dúhu, čo sľúbiť ti chcú zmier

 

chceš v korábe si lepiť pukliny

a chystať sa na novú povodeň

 

 

 

ZRIEKAM SA ŤA

 

horkosladká myšlienka

na stŕpnutých vnemoch

zriekam sa ťa

 

mažem tvoje portfólio

nech už na pozadí nebeží

tvoj zabudnutý skript

 

koľko priestoru pre prítomný okamih!

koľko priestoru!

 

 

UMRELO PRIATEĽSTVO

 

Umrelo priateľstvo

Na hrob mu chodím plakať

 

Prikryl ho náhrobok

A kameň na hrudi

 

Odchádzam k obzoru

Slnko ma uzdraví

 

 

 

DOBITÍ

 

o hrany svojich slov

sme dobití

o hrany svojich

navždy stratených túžob

 

preboľme to

             každý sám

každý vo svojom

vlastnom kúte

kým sa hrany otlčú o realitu

a zaoblia sa ako detská tvár

 

až potom bude dobre

až potom

 

 

PRIATEĽ

 

priateľ – ten ťa neláska

keď utápaš sa

v alkoholoch sebatrýzne

čo nezanevrie

len čo zbadá tvoju biedu

vychrlenú ako láva

na bezbranné mesto

 

priateľ sa ťa zriekne

keď ho už nechceš vidieť

a čaká

na okamih pravdy

kým znova svitne

deň a túžba zraziť

démona hnevu z výšin ega

 

priateľ trpezlivo čaká

dni, roky, desaťročia

na zázrak

na kompatibilitu

dvoch odlišných svetov

stratených v mikrokozmoch

vlastných vesmírov

 

PÔJDEM SI PO TEBA

 

pôjdem si po teba do pekiel tvojich

pôjdem si po teba, aby si vzlietol

krídla ti narastú z temnôt, keď vyletíš

 

krikom ťa prebudím, aj keď ma zavrhneš

nech sa už zobudíš a vstaneš z temnôt

nech už sa postavíš a kríž svoj unesieš

 

kríž bôľov zdupaných v levových jamách

tam, kam ich ukladáš pred hladné šelmy

krikom ťa prebudím – modlitbou k nebu

 

 

 

 

OČISTIL SA STROM

 

očistil sa strom

zbavil sa výrastkov

čo uberali silu

rásť hore

dvíhať korunu

vetviť konáre

objímať priestor

 

korene má až po prameň

búrky ho nevyvrátia

už nie

 

ZNIESŤ TICHO

 

zniesť ticho

uniesť váhu činov

zniesť vlastné tápanie

a trápenie

a strach

 

zniesť váhu myšlienok

a skutkov nezvratných

a zbaliť ich

a poslať vhor

 

uniesť ten nepočutý vnútrokrik

ten krik a zvadu

čo von nepočuť

ten vesmír ľudských chcení

uniesť na pleciach

 

a mlčať

mlčať pred Ním

nech to uprace

a duša stroví

to, čo pojedla

 

 

REGOLIT CITOV

 

regolit zvetraných citov

čo dávno umreli

a zmenili sa na prach

zvíril asteroid

letiaci vesmírom

spomienok

 

počkám, kým sa usadí

prach bolesti a márnych nádejí

a úlomky dopadnú

do jaziev a nových rán

a zahoja sa mlčaním

 

UPRATOVANIE

 

vyhádžem z vnútra svojho všetky trpkosti

všetky tie vety, čo mi tienia na krásu

všetky tie vety, čo som starostlivo skladala

všetky tie slová, ktoré ktosi vyriekol

aby ma chtiac či nechtiac zranil na duši

 

vyhádžem všetky slová z políc trpkosti

zo skladu mojej pamäte a úzkoprsých plakaní

plakaní nad mliekom, čo dávno vpila zem

zbavím sa všetkej svojej dávnej horkosti

ktorá mi bráni vo výhľade na krásu

 

a vzpriamim chrbát svoj už konečne

a pokojne sa budem tešiť z tohto dňa

že dýcham, žijem, cítim, smejem sa

že v mojich očiach zem sa odráža

 

aj teba nechám dýchať slobodne

dlžobný úpis tvoj som kdesi stratila

tam kdesi v hroboch starých pamätí

čo okrádajú ľudí o smiech, o šťastie

 

 

 

ODPUSTIŤ VŠETKO

 

odpustiť všetko

vždy sa oplatí

prebolieť rany

stále boľavé

vnoriť sa celkom

znovu do lásky

 

odpustiť všetko

vždy sa oplatí

zaceliť rany

novou záplatou

vymazať knihu

hriechov zošedlých

 

skúsiť to znovu

znovu milovať

 

 

 

 

TOTO LETO

 

pekne nás potrápilo toto leto sparné

mučilo horúčosťou

spočítalo dávne viny

krvavý pot nám tiekol z čiel

 

pekne nás potrápilo

bez dažďa a vánku

tak veľmi zabolela rozpukaná hruď

čo vinila nás za omyly dávne

čo mysleli sme, že už strávil čas

 

až slová vyrieknuté

popadali na zem

a bez účinku ležali tam

nevládne a slabé

pod spaľujúcim slnkom

rozhorúčeného ticha

 

až teraz, teraz prišiel dážď

čo prudkým prívalom zmyl ťažoby

a doprial duši dych a tieň

 

mea culpa

priznaná vina tiekla rínami

zo striech našich svedomí

a zem ju vsiakla do povodí

odpustenia

 

 

 

BOLESŤ NÁS KALÍ

 

Bolesť nás kalí

Vstaneme silnejší

Zhorí v nás balast

Zbytočná smeť

 

 

 

TRINÁSTA KOMNATA

 

nechať ju zatvorenú

a všetko, čo je v nej

aj keď sa vzdúva

chystá rodiť zabudnuté city

odhodiť kľúč

a aj keď búcha, kričí, ziape

ni očkom nenakuknúť

dverce pribuchnúť

čo poodchýlil čas

a klincom pribiť na ne

INÉ NEBEZPEČENTVO

nevstupovať prosím

nikdy viac

 

 

 

ZA TVOJU ŽERTVU

 

budem ti ležať pri nohách

za tvoju žertvu

blíženectvo lásky

 

budem ti ležať pri nohách

za dar, čo dal si tomu

čo ťa zranil

 

vzdal si sa lásky

osud vložil v rov

chceš sudbu žitia svojho žiť a naplniť

 

budem ti ležať pri nohách

vzácny diadém

purpurový kremeň plameň krešúci

 

sypeš mi na zem hviezdny prach

bytosť, čo nezná zášť

a neustúpi z pravdy

 

budem ti ležať pri nohách...

 

ASAMBLÁŽ TVOJEJ TVÁRE

 

Maľujem si asamblážou tvoju tvár

Tretí rozmer nepomenovateľnej energie

Vynárajúcej sa z praveku môjho života

 

Šejker času namiešal nám pračudesný drink

Čo dáva asambláž tvojej tvári

V myšlienkach na náš dávnovek

 

Vynáraš sa mi trojrozmerne

Maľujem si ťa asamblážou spomienok

Celkom nereálne

 

A tento prelud žije v mojom vnútri

Svoj samostatný život

Nezávisle od mojej vôle a citu

 

Chodím si oddýchnuť do svojej obrazárne

Keď mi je smutno z pravdy

 

 

 

KEĎ CITY DOZNEJÚ

 

Keď city doznejú, tú pieseň po daždi

a v duši prázdno je, tak prázdne nesnenie,

po mlákach túlam sa. Už ma nič nedráždi.

A prestal plynúť čas.

 

Minúta presne znie,

len tým, čo trápia sa v súkolí pocitov,

no mne už neplynie. Čas zastal márnivý

a už ma nebolí. Už srdce nekvíli.

 

Keď city doznejú, tak prázdne nesnenie,

Už ma nič nebolí.

Prestal mi plynúť čas,

márnivý, pochabý, keď bolesť odznela.

 

Už slzy netečú, vzala ich nirvána.

Nirvána nesnenia.

Pod zem ich schovala s mŕtvymi pocitmi.

Čakajú vzkriesenie...

 

 

 

BELASÉ VTÁKY

 

Belasé vtáky

Odlietajú na juh

Zapadá slnko

V oranžovom jase

Hory sa noria

Do modravých perín

 

Tak ťažké bolo

Toto leto spurné

Únavou klesá

Do zohriatej pôdy

Do pôdy suchej

Vyprahnutej páľou

Rosa ich vlaží

Sĺz a bezvládnosti

 

A čaká, čaká

Na pavúčie nitky

Na babie letá

Čo prinesú nehu

Utešia dušu

Vánkom láskavým

Tie tiché blahá

Čo už nezabolia