Dobrodružstvo života a tvorby
Usilovná veverička (G. Spustová Izakovičová: Veršované bájky)
Na bútľavom strome v lese
spinká tíško veverička.
Na perinách, kam nik nesmie,
nazerá do svojho sníčka.
Líška, rys ju neuloví,
ani tamtá veľká sova.
Keď počuje šuchot soví,
obozretne sa vždy schová.
No keď slnko svitne zrána,
rozbehne sa do roboty.
Veverička nosí, zhŕňa,
už si chutí na dobroty.
Usilovne zbiera plody,
bo zima je krutá, dlhá.
Veď len leto plody plodí.
Hlupák je, kto v lete líha.
Orech, šišky, kôry trošku,
huby suší na halúzke,
ukryla si veľkú nôšku,
už sú plné škáry úzke.
Plachá je a samotárska,
hniezdo vie však brániť smelo.
Najväčšia jej vášeň, láska?
Kormidlovať chvostom skvelo!
„Čo máš z toho,“ vraví prasa.
„Ľahni si sa a vychutnávaj.“
„Ty si, prasa, hlúpe, zdá sa!
V lete spí len ťulpas, chumaj!
V zime budem spinkať v perí!
Papkať plody dobre skryté.“
Prasa jej však nechce veriť,
stačilo mu, že je sýte.
No keď sniežik prikryl pole,
stromy, lístie, dobrú stravu,
malo prasa hlad a bôle,
spoznávalo pravdu pravú.
A tak prasa závistlivé,
s hnevom hromží, hľadí hore.
„V lete pracuj prasa ľstivé.
Plodov bolo mnoho v hore!“
Tak prasiatko ticho čaká,
čo mu zhodí veverička.
To je veru hanba veľká,
že má teraz prázne líčka.
Veď prasiatko nie je choré –
lenivé je, strach a hrúza!
Čo robilo v lete v hore,
to mu teraz sily skúša.
Veverička šišky chrumká,
užíva si plody leta.
Zato, že je usilovná,
do snov sa jej radosť vplieta.