Dobrodružstvo života a tvorby
Verné bobry (G. Spustová Izakovičová: Veršované bájky)
Na potoku blízko hrádze,
býva bobria rodinka.
Bobriu hrádzu stavať vládze!
To však nie je novinka.
Stavali ju s bobrím hradom
aj ich otec, ba i mať.
Teraz svoje rodné sídlo
chcú obnoviť, prerábať.
Vstup ukryjú pod hladinu,
to ich domov ochráni.
Nech ich lásku, vždy tak vernú,
nikto zlobou neraní.
Hoci hrad je krásny, dobrý,
treba stavať poschodie –
rozrastú sa dobré bobry.
Ocinko ich stráži, bdie.
Usilovne nosia drevo
bobríčatá znavené,
no s ockom to zvládnu hravo –
nosiť vetvy, kamene.
Keď si domov vybudujú,
dobre sa im bude žiť.
Venujú sa sebe, deťom,
aby mohli šťastné byť.
Popapkajú kôru stromov,
trsť či lekno, trávičku.
Milujú ten sladký domov,
vďaka vode, slniečku.
Mama s tatom láskajú sa
vrúcnym nežným objatím
a ich deti čľapkajú sa
vo vodičke pri hati.
Potom usnú ako v nebi
v čistom suchom brlôžku.
Keď ich vtáčky ráno budia,
nezostanú na lôžku.
Rozbehnú sa do roboty,
robiť zimné zásoby.
Už sa tešia na dobroty –
to ich lásku znásobí.
Onedlho, čas je krátky –
ďalšie deti uzrú svet.
Bratia, sestry, kamarátky
naučia ich plávať hneď.
V bobrom hrade bývajú si,
rakom, rybám v susedstve.
Mamka, ocko deťom večer
rozprávajú o detstve.
Bobríčatá počúvajú,
mamička sa usmieva.
Na hrádzi sa spolu hrajú,
kým škovránok dospieva.
Keď dospejú, šťastné deti,
postavia si šťastný hrad.
Lebo láska k láske letí,
lásku dostal, kto má rád.
