2. Záhadný strom poznania dobra a zla (text Gabriela Spustová, ilustrácia Lenka Spustová)

Jožko a Majka dnes sedeli namosúrene za oblokom. Vonku dul mrazivý februárový severák a babička usúdila, že na sľúbenú sánkovačku dnes nie je dobré počasie. Náramne im to pokazilo náladu. A navyše, babička trvala na tom, aby pred rozprávkou, ktorú si mali pozrieť v notebooku, ešte Jožko pomohol babičke utrieť riad a Majka upratala Jožkove porozhadzované autíčka. A to sa im teda už vôbec nepozdávalo. „Prečo ja?“ mosúril sa Jožko. Dal si ruky v bok a zovrel pery. To nie je „mužská“ robota! Nech to urobí Majka!“ Majka zasa protestovala: „A prečo mám upratovať hračky po Jožkovi? Nech si to uprace sám!“ Babička si sadla k sporáku, na ktorom rozváňal práve uverený obed. „Tak aj tento obed zjem sama, keď som ho varila ja? Ľudia sú stvorení na to, aby si navzájom pomáhali a slúžili. „A vari sme my dajakí sluhovia?“ protestovali deti. „Nech si každý slúži sám sebe! Ja si myslím, že sme boli stvorení na to, aby sme sa učili a hrali. Máme detské práva,“ mudroval Jožko. Babička ho pohladkala po vláskoch. Pokynula rukou, aby si k nej deti sadli. Jožko si sadol na koberec k jej nohám a Majka sa usalašila na babkiných kolenách.

„Áno, deti, máte detské práva. Máte právo na to, aby ste mali najlepšiu starostlivosť pre svoj rast, máte právo učiť sa, hrať sa, ale máte aj povinnosť pomáhať si navzájom a podľa svojich síl aj vašim rodičom.“ „Aj keď sa nám to nepáči? Ja by som sa šiel radšej hrať na počítači. Prečo mám poslúchať rodičov? Prečo oni neposlúchajú nás, deti?“ stále protestoval Jožko, ktorý trucoval na zemi.

„Lebo rodičia vedia, čo je pre vás dobré, aby ste rástli a silneli. Preto pre vás zariadili tento pekný domov, aby ste sa tešili a boli za všetko, čo dostávate, vďačné – za teplučko, za jedlo, za vašu izbičku, za šaty, knihy, hračky. Aby cítili vašu lásku a nehu, aby ste sa o tento domov starali spolu s nimi. Aby ste si ho vážili. Chcete počuť prečo?“ Jožkovi sa roztvorili oči a konečne si sadol na gauč. Aj preto, že babička na chvíľu zabudne na riad, aj preto, že vytiahla z poličky tú veľkú záhadnú knihu, ktorej hovorila Sväté písmo, a zapálila sviečku. Otvorila ju takmer na začiatku, kde bolo napísané veľkým písmom Kniha Genezis. Trošinku v nej zalistovala a začala rozprávať.

„Bolo to už veľmi, veľmi dávno, keď Pán Boh stvoril vesmír, a v ňom krásnu planétu Zem. Stvoril na nej oblohu, rieky, moria, ba i oceány, suchú zem, skaly a bralá, celú prírodu. Stvoril všetky živé tvory, čo žijú vo vode, na zemi aj vo vzduchu, a prikázal im, aby sa ľúbili a naplnili zem. Všetko, čo stvoril, požehnal, a povedal, že je to veľmi dobré. No túto krásu a Božiu múdrosť nemal kto obdivovať, chváliť a radovať sa z nej, lebo tieto tvory nemali slobodnú vôľu. Robili iba to, na čo ich stvoril. Preto sa Boh rozhodol pre veľmi veľkú, no riskantnú vec. Stvoril človeka, ktorý mu bol podobný nesmrteľnou dušou a slobodnou vôľou. Stvoril muža – Adama a ženu – Evu, aby sa spoločne stali ľuďmi. Aby dobre spravovali krásnu zem, aby sa o ňu s láskou starali. Rozprával sa s nimi ako so svojimi priateľmi. No had, ktorý veľmi závidel ľuďom túto Božiu lásku, chcel ľuďom ublížiť. Ľudia mali totiž čosi zakázané: jesť zo stromu poznania dobra a zla. Nesmeli sa ho ani dotýkať. To znamená, že mali zakázané rozhodovať, čo je pre človeka a pre svet dobré a čo zlé. To môže iba ich stvoriteľ, ktorý pozná všetky tajomstvá sveta i vesmíru. No had ľudí klamal, že keď budú jesť toto ovocie, keď sami určia, čo je dobré a čo zlé, budú ako Boh. Ľudia sa dali zviesť hadom a Boží príkaz neposlúchli. Jedli zo zakázaného ovocia, no nestali sa bohmi. Stratili raj. Zneužili slobodnú vôľu. Odvtedy je každý človek náchylný neposlúchať Božiu múdrosť, preto túto náchylnosť nazývame dedičným hriechom. Hriech priniesol na svet bolesť, utrpenie a smrť. No Boh tak miluje nás, ľudí, že nám posielal prorokov, aby nás znovu naučili, čo chce od nás stvoriteľ. Čo je múdre a pravdivé. Napokon na zem poslal vlastného syna, aby za nás zomrel na kríži a znovu nám otvoril nebo. Preto musíme byť dobrí, navzájom si slúžiť, odpúšťať, pomáhať si, radovať sa a chváliť Boha za všetky dary, čo nám dal – tak ako to robil Boží syn – Ježiš, lebo Boh je náš nebeský otec, ktorý nás veľmi, veľmi miluje.“

„Jéj, babička, to bolo pekné,“ zamrvila sa Majka. „Budeš nám ešte rozprávať?“

„Budem, Majka, ale teraz nás čaká práca. Aj Boh stále niečo pre nás tvorí a stále pracuje a my mu v tom môžeme pomôcť svojou prácou, dobrotou a láskou.“

Deti vyskočili a už neprotestovali. Hopkali a poskakovali a o chvíľu bol riad utretý a hračky upratané. A babička sa usmievala. Na srdiečku ju hrialo, že má také dobré a múdre vnúčatká.