Abraháma sťahovanie sa (Text Gabriela Spustová, ilustrácia Lenka Spustová)

„Babi! Babi! To je hrozné, čo sa stalo! My sa ideme odsťahovať!“ pribehli Majka a Jožko rozhorčene za babičkou, ktorá práve chystala na stôl rozvoniavajúcu polievku.

„Hm, už vám to mamička povedala?“ neprestala babička rozkladať taniere a nakladať do nich deťom obed.“

„Čože? Ty si o tom, vedela, babi? A nič si nám nepovedala?“ sčerveneli Jožkovi líca a dal si ruky v bok.

„No, vedela... aj nevedela. Mamička povedala, že keď to bude isté, najprv to povie vám. Ocka teda prijali do nového zamestnania do mesta, však? A mamička je rada, lebo ocko bude konečne robiť to, čo robí rád a prinesie tým veľa dobra.“

„Babi,“ srdila sa Majka, „ale my budeme musieť chodiť do inej školy. A tu máme kamarátov... A budeme ďaleko od teba...“

„No, Majka, nie je to až tak ďaleko a dúfam, že mňa, a aj kamarátov, budete chodiť často navštevovať. Určite to nie je tak ďaleko, ako musel odísť zo svojho rodiska Abrahám.“

„Babi, aj on musel zmeniť zamestnanie?“ vypytoval sa Jožko, ktorý tušil, že bude počuť ďalší príbeh.“

„Nie, Abrahám nemenil zamestnanie. Abrahám žil veľmi dávno v Harane v Chaldejskom Uru. No Boh požiadal Abraháma, aby sa odsťahoval veľmi, veľmi ďaleko. Do krajiny, ktorú mu ukáže. Do Hebronu v Kanaáne, lebo tam mal preňho veľké poslanie. Sľúbil mu, že ho bude požehnávať a chrániť, keď bude verný Bohu svojou spravodlivosťou. Že mu dá potomstvo také veľké, ako je hviezd na nebi. Abrahám totiž nemal deti.“

„A prečo Boh chcel, aby sa odsťahoval?“ mrvil sa Jožko na stoličke, na ktorú si sadol.

„Nuž, Boh mu dal také poslanie preto, lebo nechcel, aby sa Abrahám prispôsoboval správaniu svojich krajanov. Nechcel, aby páchal hriechy a zlo, ktoré sa tam dialo. Nechcel, aby uctieval mnohých vymyslených bohov. Poslal ho ďaleko, aby začal žiť celkom novým životom.“

„A Abrahám sa presťahoval?“

„Áno, opustil svoje rodisko, rodičov a bratov, zobral svoju ženu Sáru a synovca Lóta, všetkých svojich sluhov a pastierov stád, svoj veľký majetok, svoje obrovské stáda oviec, dobytka, oslov a tiav a vydal sa na cestu do krajiny, kam ho Boh poslal. Do Kanaánu.“

„A splnil mu Boh to, čo sľúbil?

„Splnil. Boh vždy splní to, čo sľúbi. To len ľudia sú často neverní. Boh dal Sáre syna Izáka a nevlastného syna Izmaela, hoci už bola ona, a aj Abrahám, veľmi starí. Abrahám sa stal váženým mužom a urobil mnoho veľkých skutkov.“

„Ale veď mu Boh sľúbil omnoho viac detí – tak veľa, ako je na nebi hviezd...,“ dobiedzal Jožko, ktorý si zapamätal každé babkine slovo.

„No, veď to aj splnil. Abrahám sa stal praotcom veľkého národa. Jeho synom sa narodili ďalší synovia, im ďalší a ďalší... až sa z nich stali dva veľké národy. Abrahámov syn Izák sa stal praotcom Izraelitov. Toho veľkého národa, čo ho Mojžiš neskôr vyviedol z egyptského otroctva na slobodu.“

„A keby sa Abrahám z Uru do Kanaánu neodsťahoval, tak by mu Boh nesplnil to, čo mu sľúbil?“

„No, Jožko, myslím, že nie. Boh od nás žiada, aby sme odvážne splnili svoj životný údel, a za to nás požehnáva. Dáva nám silu, aby sme svoje poslanie dokázali splniť.“

„A myslíš, že aj ocko má veľké poslanie?“ zvedavo sa mrvila Majka.

„Aj my?“ pridal sa Jožko.

„Myslím, že každý človek, ktorý je na zemi, má nejaké poslanie. Závisí to aj od nás, či ho splníme, alebo sme leniví či pohodlní a zbabelo pred ním ujdeme.“

„A myslíš, babi, že to v tej novej škole zvládneme?“ škrabal si Jožko konček nosa.

„No, to bude závisieť od vášho úsilia. Boh nám nedáva veci, ktoré sú jednoduché a ľahké. Chce, aby sme sa usilovali.“

„A aj nových kamarátov si nájdeme?“ vyskočila Majka a zavesila sa babke na krk.

„Myslím, že už na vás čakajú. Nikdy sa nebojte dobrých vecí. Bojte sa len zlých. A pred tými vás iste ochráni vaše svedomie, nebeskí ochrancovia, a samozrejme, aj vaši rodičia... ak si budete vážiť ich radu a pomoc.“

„A babi, a ty nebudeš smutná?“ vyskočila Majka babke na kolená a prikryla jej líca dlaňami. Pozerala sa na ňu dokorán otvorenými očami, aby jej neušlo nič z toho, čo povie.

„Nebojte sa, deti, o mňa. Veď, keby som bola smutná, prídem za vami,“ povedala babička a od dojatia sa jej vykotúľala maličká slza. Majka jej ju zotrela a objala ju. Keď si všetci traja trošičku poplakali, babička povedala: „Veď Abrahám to dokázal, tak to dokážeme aj my.“

Obe deti sa vrhli na babičku a ešte dlho ju objímali, až kým babička vyhlásila: „No, a polievočka nám celkom vychladla. Prihrejeme ju a rýchlo zjeme, aby sme mali silu na veľké balenie.