AGATHÓN

 

páper v povetrí

neha

po dlhom smutnom čakaní

na dobrobytie

 

súzvuk túžení a bytia

krehká vločka na dlani

nežný detský bozk

dotyk vánku v sparne leta

 

jasný tón

harfa

čo brnkne jemne o srdce

nie hladozubo

 

ontologická krása

čo harmonizuje

pradávny agathón

tón nefalošný

nehraný

tichý šum Boha

z ktorého pramení

túžba duše

privinúť sa

stúliť sa v lone nehy

 

nechať prúdiť miazgu duše

z koreňa až k oblohe

scelená do pôvodného súzvuku

bytí a Stvoriteľa

bolesťou očistená

od nánosov zbožšťovania ega

obteká hmotu tiel

a dáva odpočinúť

v silenciu hĺbok

 

MÚZY A DUCH

 

múza lyriky

Euterpé

prišla si si po mňa

spolu s Vetrom nad vodami

ľudských vášní

rozumu a vôle

 

Ruah sa vznáša nado mnou

a nedáva mi spať

Vietor

čo budí zo sna

pripravených

počúvať

 

Klio a Thália

ma vzali za ruku

do dejín ľudskej komédie

a Ruah dýcha do ich túžob dych

Duch svetla

čo chce osvetliť

náš časobeh

 

ty, Vietor

svetu stále dávaš z vôd

čo nesieš nebom z oceánu právd

nedáš mi spať a žiadaš ponor do studní

Som iba slúžka

Duchu pri nohách

VIETOR

 

ach, vietor

vietor štyroch strán

prevej mi túžby

prevej hrude vzdych

schlaď srdce

čo sa náhle roztĺklo

a cval ho ničí

súži, bolí priam

 

ty, vietor

vietor štyroch strán

duj, fúkaj dušu zbitú o skaly

o skaly túžob

čo sa znížiť nevedia

 

ach, vietor, zavej

tuho duj

duj mocnejšie

no telu neublíž

len líž tie rany

citmi zjatrené

BRÁNOU RÁN

 

bránou rany do srdca chcú vojsť

hľadači Pravdy z brehu pred svitom

rany, čo radšej umrela než pozdvihla by zbraň

tou silou najväčšou sa smrti vysmiala

 

bránou rán mu do srdca chcú vojsť

v ňom slobody je prameň

victórie dych

a dobra láne večné

pre všetkých

 

 

VRÁTNICI

 

všetci sme vrátnikmi

pri dverách srdca

pri dverách lásky i nenávisti

pri dverách hnevu i odpustenia

pri dverách čakania

čakania na dážď

dážď vzkriesenia

dážď uvoľňujúci kŕč

svaloviny srdca

 

 

KONIEC CESTY

 

ten pohľad na koniec

na koniec cesty

dvíha ma z popola

v mrákavách dní

keď stretám znavených

 

bezbranne

dobito

mocem sa pľušťou

 

len pohľad na koniec

len ten ma prinúti vstať

a otriasť bahná z nôh

 

kým slnko zasvieti

kým zhreje inovať

kým vietor doduní

 

len pohľad na koniec

ten ísť ma prinúti

 

 

HESYCHIA

 

vstupujem

do stavu pokoja

kde prúd prúdi

ako dáva terén

 

nestaviam mu hrádze

steká, žblnká

tvorí meandre

vlní sa v rozochvení

v dychu Vetra

 

môj duch už mlčí

raduje sa a poskakuje

oslobodený od nepokoja

uvelebil sa v dlani večnosti

a je mu dobre a ľahko

 

slzy dažďa stekajú mi do srdca

lebo všetko je pominuteľné

a krehké

 

môj život je bublina

čo sa teší z okamihu

stúpania smerom nahor

kým nepraskne

a neodovzdá dych vzduchu

aby v ňom žil večne

 

 

MEMORIA MORTIS

 

memoria mortis zuní v každom nádychu

aj v liste, čo sa ešte zelenie

aj v kvapke slzy, čo sa zrána trblieta

na byľke nehy tvojho náručia

v úsmeve vetra, čo sa rozihral

 

memoria mortis

raduj sa a chváľ

aj keď navečer

nájdeš sa

na pláňach večnosti

 

 

 

KAMEŇ A VODA

 

sme ako kamene

odrážajúce sa po hladine

chcení a túžení

kým nepadneme do hĺbok

navždy ponorení

chránení tajomstvom

až na dne vôd a ticha

 

som tvoj kameň

a ty si moje ticho

v tušení hĺbok

ešte stále letím

ešte stále sa len letmo dotýkam

tvojej hladiny

s túžbou vnoriť sa

 

až potom

keď stratím túžbu letieť

až potom

budem ticho padať

do tvojho náručia

a nechám sa pohládzať

prúdmi

čo ma celkom obklopia

a dovolia mi navždy spočinúť

v silenciu tvojho milovania

 

 

 

MILOVAL VÝŠKY

 

miloval výšky

vždy chcel byť hore

zvrchu sa dívať na tých dolu

spokojne a zvrchovane

nepodvoliac sa gravitácii Zeme

veď načo mu je taký starý Zákon

 

sám si bol zákonom                              

bez ťarchy závaží

spokojný

že je vyššie než iní

 

nezbadal

že stojí na váhe

 

 

PORTÁLY DO NEBIES

 

vysielače lásky

vysielače pravdy

vysielače žiadostí a chvál

vysielače túžob

brány do dimenzie nekonečna

brány k zdroju života a sily

brány k vyššiemu vedomiu

brány k nevedomiu vedomia

portály komunikácie

portály silencia

portály pravdy o človeku

portály do nebies

 

 

ENTROPIA SLOVA

 

silikóny slov

krása bez duše

rozplynie sa ako bublina

v pozostatkoch hmoty

na dne hrobov

 

len duch dáva dych

časy preosejú myšlienky

časy ich zvážia

časy nad nimi vyrieknu

ortieľ

 

 

DOBRO

 

krása pravdy

triáda hodnôt bytí

nikdy nedosiahne plnosť

v stvoreniach

utopených v chcení

utopených v túžbach

po nezmernosti lásky

 

 

 

ŤARCHAVOSŤ TIARCH

 

ťarchavosť tiarch sveta

zrodí nevinných

rozpoznávajúcich 

archetypy sveta

a pôvodné nadstavenie

žijúcich uhlíkových foriem

rozpamätúvajúcich sa na pohromy

ozubené vírusy pomätenosti sveta

čo rútia svet do entropií

 

 

 

 

SRDCE MI KOPNIE

 

srdce mi kopnie po tuhých zimách

konečne jar mi odhalí svahy

vyhriatou dušou ľahnem si na mach

nakloním k slnku sval srdca vlahý

 

 

KAŽDÉ SLOVO

 

Každé slovo

má otca i mamu.

Žiadne nie je samo

splodené.

Či mu dáme

svoje meno, či nie,

sprostredkúva

ľudské poznanie.

 

Múdrosti má

každý iba čriepok.

Načo teda pýcha nadutá?

 

V teniskách

či skvelej plnej zbroji...

Múdrosť býva často

vyzutá.

 

 

 

ICHTYS

 

Ichtys,

ponorená do hlbín

životodarných vôd.

Tichá a pre svet nemá,

je pre nás tajomstvo

a záhada.

 

Rajská záhrada.

Nedotknutá

ako ľudská duša,

ichtys v našom tele.

Nik okrem nás

jej nerozumie.

 

Často vraví, zdá sa,

cudzou rečou.

Porozumie,

kto ponorí sa do hlbín

svojho oceánu

a v tichu načúva.

 

 

 

 

 

VÝKRIKY

 

 

TO MUSÍM PREJSŤ SAMA

 

To musím prejsť sama

Tým ťažkým údolím

Nechaj ma, neplač, nezúfaj

Ja svoj bôľ prebolím

 

To musím prejsť sama

Smrteľné výkriky

Nie, bolesť nie je večná

‘Ni moje náreky

 

Pochopiť realitu

Je skúška boľavá

Rovnako bolí všetkých

Bolesť i obava

To musím prejsť sama...

ZRANENIE

 

Čo cítim,

keď ma zrania?

BOLESŤ

A čo ešte?

HNEV

A potom?

BEZMOCNOSŤ

a smútok.

 

Každý skutok,

čo nás zraňuje

je taký.

Šedé mraky

do myslí nám

vtláča.

 

Vtáča radosti

preč odlieta.

 

Prepletá životy

a túžby plané.

S prianím zmazať

krivý svet.

 

Viet je tu málo.

Málo dialógu.

Chýbajú

uzdravujúce

slová.

 

Aj s rizikom,

že zrania.

 

Zrenia musia

prejsť tou očistou.

Čistou vodou

odpustenia.

 

Nech vzídu

dobré semená.

Nie bez mena

a bez tváre.

 

Nech nie sú beztvaré

prúdy našich myslí.

 

Nech v mysli utvorí sa

zmysel pre chválu.

 

A radosť nemalú

ti prinesie ten čin,

keď zahľadíš sa

do príčin.

 

 

TSUNAMI

 

bezbreho sa vylievaš z brehov

dvíhaš svoje vody do výšky

a kosíš nimi tichú pevninu

 

hlboko v tvojich hlbinách

tebou trasú zemetrasenia

o ktorých vieš iba ty

 

no ja už nevládzem

nevládzem rátať mŕtve city

utopené vo vodách tvojho hnevu

a stavať z trosiek nové prístavy

 

 

 

 

JEDOVATÉ JAZYKY

 

jedovaté jazyky

ako hady ničia sny

ničia jemnú krásu krás

nie sú schopné vidieť jas

ktorý skrýva mladá neha

keď sa pýri v líci peha

keď prvýkrát máš tak rád

 

nevedia, že je tak čistá

ako prvý stromu kvet

plné jedu sú tie vety

hadov, ktorí šliapu city

do zloby sú po pás vrytí

skostnatené sú ich mýty

 

prirodzené krásy leta

ponárajú do tmy sveta

A PREDSA SI MA NAŠLI

 

Ja nevysedávam

v kruhu rúhačov

a predsa si ma našli.

Kamene, skaly, balvany.

Bez súdu lynčovanie.

 

Kde sú?

Kde sú krídla ochranné?

Hodili ma do studne

a predali.

 

Stále

sa to opakuje.

Dejiny

sú prítomné.

 

Stále

si ľud stavia

zlaté teľa

miesto pravdy.

 

Stále mučia prorokov.

Stále.

Stále.

Celé stáročia.

 

 

NEVYMRELI

 

Farizeji a zákonníci

NEVYMRELI.

Je ich plný svet.

Svet uzavreli

do názorov, do klebiet.

 

Nevďačnosťou

urazení do kostí.

Ponorení v svojej

vlastnej veľkosti.

Maznajú a chránia

len svoj malý svet.

 

Nešíria pokoj.

Nevlastnia silné city.

 

K niekomu slizkí,

inde ega sýti.

Vierou nazývajú

pyšnú nevieru.

 

Vraj ich ľudia

stále zneužívajú.

Neužívajú slová opatrne.

Sebecké sú ich túžby.

A mnohé skutky

BEZ LÁSKY

a bez dôvery.

 

No s vierou v svoju

vlastnú dobrotu.

 

 

 

POSADNUTÍ MOCOU

 

Sú typy ľudí

posadnuté mocou.

 

Ich nocou je ťažké prejsť

a nebyť zranený.

 

Chránení sú len obľúbení.

Neľúbení sa majú po chlebe.

 

V tejto ich potrebe

byť stále hore,

málo je more dobrodení.

 

Narodení na to,

aby určovali,

čo je dobré pre ľudí.

 

Kto ich však prebudí

v poznaní,

že často ubližujú,

keď žujú naše skutky?

 

Všetko pri nich

musí byť vždy mleté.

V zime a či v lete

jednofarební treba byť.

 

A ťažko, preťažko

je s nimi žiť.

OHOVÁRANIE

 

Nie je to čudné?

Nestaviaš dom,

ohovoria ťa.

Postavíš ho

ohovoria ťa ešte viac.

Berieš si k srdcu

Ohováranie,

zničia ťa.

Nevšímaš si to,

vymyslia niečo,

aby si si to

všimnúť musel.

 

Preto kašlem

na vás držitelia

certifikátu

najlepších mravov!

Budem robiť to,

čo najlepšie viem,

pred svojím svedomím

a Božou tvárou.

A hlúpi paparaci

dedín a miest,

nech idú do čerta!

 

 

 

OSOČOVANIE

 

Osočovanie je móda doby.

Keď nie iné

tieň podozrenia zasejú.

Zostanú otázniky.

 

Vo tme skrytí

zasievači vírusov.

Sýti svojej zloby.

Móda doby?

 

Skrytí tvorcovia

verejnej mienky

hýbu davom

ako obilím.

 

Keď je nám niekto nemilý,

prečo ho do lží nepotopiť,

prečo nebiť?

 

No horším urobiť

jedného z maličkých,

vnoriť ho do tmy vín

pred tvárou tohto sveta

je v nebi trestný čin.

 

 

DOKONALÁ

 

Vraví, že je dokonalá.

Všetko by vraj zvládla

LEPŠIE AKO TY.

Lepšie by deti vychovala,

lepšie by sa o muža ti

POSTARALA.

Neznesie chaos,

neporiadok.

No proste, celkom

DOKONALÁ.

 

Ona má vždycky

najviac strastí

a najviac je vždy

UŠTVANÁ.

 

Ona má kľúče

od bolesti

a viac než ty je

NAŠTVANÁ.

 

No proste,

VO VŠETKOM

je vždycky NAJ!

Vždy a všade

DOKONALÁ.

 

Šťastná?

Nesie bremená?

Nie

Len bôľne

Nenaplnená

ŽIADATE SI BIČ?

 

žiadate si palicu a bič

úsmev pre vás neznamená nič

chcete miesto veľkých skvostov

gýč

básnik srdcom nezachveje,

iba pohonič

 

potom ale duša vaša

darmo búri sa

keď pohonič bičom ráňa

vaše nebesá

 

 

CITY

 

Ako ľahko miznú v ľuďoch city,

ktorými len včera boli sýti.

Ako ľahko z citov mizne krása,

ktorá ťa priam niesla včera, zdá sa.

 

Ako ľahko miznú nežné slová,

ktoré vietor kamsi odvial, znova...

Ako ľahko miznú, keď niet viery,

keď sa iba citom svojim zveríš.

 

Cenu tvojich dní si pýcha pýta,

aby bola čaša davu sýta.

Ale kam sa schúli tvoja duša,

keď zlo sveta výdrž tvoju skúša?

 

Tak si vyber, výber ľudia vlastnia,

kde naveky bude duša šťastná.

Hlbina ti núka dobrý ponor.

Tak sa nebroď mlákou a sa ponor!

 

 

 

FALOŠNÝ ÚMYSEL

 

Vraj máš vždy Dobrý Úmysel?

Chceš nám len dobro?

Nezmysel!

 

Viem, že máš bolesť nad sebou,

že nik ťa nezrie s velebou.

 

Praceš sa iným do cesty,

no nechváli ťa pocestný.

 

Všetkým chceš dobre, dobre len.

Z nevďaku máš však v srdci blen.

 

Chceš život iným plánovať.

Úmyslom dobrým

PANOVAŤ.

 

Nevidíš iným do duší!

A o ich túžbach netušíš!

 

Tak teda plač si nad sebou,

že nik ťa nezrie s velebou.

 

Je tvoja vôľa

PÝCHA, KLAM.

To, že je dobrá, vieš len sám.

 

 

 

 

PLAČKY

 

Nechajte si to ľutovanie.

Nemáte prečo ľutovať.

Nad sebou plačte

plačky ľstivé.

Chcete sa

plačom ukájať.

 

Nechajte si tie

klamné smútky.

Ktože je na to

zvedavý?

 

Nech radšej čestné

sú vaše skutky.

To skôr nás

všetkých ozdraví.

 

Nechajte si tie

módne gestá.

Kam hlavy

pyšne dvíhate?

Riaďte si najprv

svoje cesty.

Nech svoju rolu

uhráte.

 

Keď niekto nemá

smietku v oku,

tak mu tam

balvan hodíte.

 

Ľutujte teda

svoje smietky

a z mojej cesty

odíďte.

 

 

VZPRIAMENÝ

 

Ľahko ti nosiť

chrbát vyrovnaný,

keď tvoja mladosť

ešte rany

dokáže znášať

s hrdou hlavou.

 

Keď malosť, bieda

cudzích mravov,

ťa hnevá, ale neubíja.

 

Keď zlobu ľudí

zem ti vpíja.

 

To ešte dá sa

s rovnou hlavou

prejsť hlukom, biedou,

zloby vravou.

 

Ale keď stále

čosi sype sa,

prosíš len skromne

dobré nebesá,

aby tvoj chrbát

došľahaný,

hoc’ krivý,

zniesol ďalšie rany.

 

 

SOCIETA

 

Je dobrá taká societa,

ktorá ťa v kríze utopí?

 

Možno je to len utopia

chcieť pomoc, dobro

od ľudí.

 

Odľudmi sme my

vari všetci,

že hľadáme len

potechu?

 

Do smiechu však

ti vôbec nie je,

keď namočia ťa

do hriechu

 

 

 

UBLÍŽENIE

 

Ďakujem vám za ublíženie,

ktoré pomohlo

uvedomiť si hodnotu.

Hodnotu toho, čo je sväté.

 

Nie, nevyčítam ľuďom

ľudskú prirodzenosť,

ktorá vie prekvapiť

ako blesk z jasného neba.

 

Hnevám sa na podlosť.

Úlisné jazyky, pasúce sa

na senzáciách.

Požierajúce ľudské srdce

s pôžitkom a slasťou.

 

Je zvláštne spoznať to.

Až teraz verím

v smrteľné hriechy.

Až teraz cítim

pach „spravodlivých“

farizejov bez chrbtovej kosti,

ktorí sa hnusia Bohu.

 

 

 

 

 

ZVÍŤAZÍ MÚDROSŤ?

 

Víťazí ten, čo v reči

silný je?

 

Nebaví ma už

plytvať slovami.

Kde sú len slová,

tam sú plevy len.

Urazená pýcha, blen.

 

Povedz mi, prosím,

skvostný Šalamún,

koľko si obiet

Bohu priniesol,

aby si vedel rozlíšiť

zrná a plevy,

kvas a soľ?

 

Musí vždy zrno

mlynom prejsť,

keď má sa upiecť

vonný chlieb?

Musí ten, kto chce

chlebom byť

prejsť mlynom davu

hlúpych viet?

 

Nie ten, kto kričí

býva zranený.

Kto zranený je,

často mlčí len.

A v hĺbke ticha

múdrosť nájde raz,

keď odpúta sa

od slov, mylných fráz.

 

 

NEVIEM, ČI CHCEM

 

Neviem, či chcem

sa zmieriť.

Či mieriť na nás

ďalej nebude

narcizmom svojím.

 

Stojím o pravdu

nie o pýchu.

Do dychu pokojného

vhĺbiť sa.

Nebiť sa v prsia,

aké ich mám skvelé.

 

Vrelé vzťahy

vedia prijať

nedokonalosti.

To, čo ma zlostí,

nie sú chyby,

ale nadutosť.

 

Na svoju zlosť

sa hnevám.

Veď nemám právo

súdiť človeka,

aj keď len pyšne narieka.

 

 

 

NENÁVISŤ?

 

Zlé je

živiť nenávisť.

Aj keď je veľké

ublíženie.

 

Nech nás ženie

iba pravda.

 

Za nás

Boh súd vykoná

v Láske zákona.

Ja nemám právo

súdiť svet.

 

Zlé je

živiť nenávisť,

aj keď je teror

práve v móde.

 

V zhode s láskou

odpustenia

ťažké je zmazať

previnenia.

 

Pre videnia,

čo svet nám núka,

zlo sa šíri

srdce puká.

 

Po pravom práve

mám však smäd.

A žiadať právo

smiem.

 

 

UVOĽNIŤ SA Z PUTA

 

Nerobme si zo života peklo

Peklo, ktoré z úmyslov nám tieklo

Pekne ticho v mysliach našich kvasí

Myseľ naša meč na iných tasí

 

Zakrútení do sebeckých tónov

Reťazami spútame hlas zvonov

Zvonov hlasy, veď je ešte nádej

Nádej zvliecť sa z kože svojej hadej

 

Zloba, to je rodná sestra strachu

Strach nám v mozgu robí mnoho machúľ

Machúľ čiernych zatemnenia zmyslov

Ktoré potom zmieta našou mysľou

 

Umením je uvoľniť sa z puta

Ktoré strachom našu myseľ púta

K úteku či útoku nás núti

Ťarcha našich myšlienok a hnutí

 

 

TVOJE HIMALÁJE

 

Pred tebou

vrchol Himalájí.

Za tebou cesty kus.

 

Nebol to klus,

lež pochod namáhavý,

keď dych ti nestačil

a svaly kričali, už dosť!

 

Hlboko pod tebou

sú ľudia, čo vravia:

„Blázon, načo tam liezol?“

Ľudia, čo lapajú dych,

keď idú hore dedinou.

 

No len ty vieš,

že ten kúsok neba,

čo si uvidel,

stojí za to.

 

Tvoje Himaláje. Tvoj život.

Tvoje nebo.

Tvoj cieľ, čo nezdolá

bežný smrteľník.

 

Boh dáva zažiť krásu

tým, čo sa neboja

námahy a výšin.

ODPÚŠŤAŤ

 

Je načase odpustiť.

Aj keď si niekto zakryl

svoju špinu

naším čistým habitom.

 

Snáď nájde sa

v srdci ubitom

dosť sily v odpúšťanie.

 

Odpútanie sa

od zlých pocitov je nutné,

ak má byť aj nám odpustené.

 

Zapustenú v srdci

treba mať tú vetu

z Otčenáša.

 

Nech naša sila

z dobra pramení.

Len to nás premení.

Len to dá silu životu.

 

Prosím,

obnov v nás, Bože,

dobrotu.