Čas bežal a z prázdnin sa minula celá polovica. Začínal horúci august. Noci boli teplé a hviezdnaté, bez jediného obláčika. Svrčky v záhrade hlasno cvrlikali. Lujza sedela v záhrade na lavičke a obdivovala nebo a záblesky meteoritov. Zvnútra sa vyšuchotali s dekami aj Stela s Lindou a Maška. Poprikrývali sa, aby neprechladli, a sústredene hľadeli na nebeskú klenbu. Justín a Lilka sa k nim prikmotrili. Zaliezli pod deku a priadli.

Lujza a Maška im hladkali kožúšky a mačiatka zaspali. Prebrali sa len chvíľami, keď dievčatá uvideli jasný pruh horiacich vesmírnych kamienkov a skríkli: „Tam je! Ten bol krásny, videli ste to!“ Vesmírne divadlo trvalo najmenej dve hodiny, kým sa zo severu nezačala obloha zaťahovať čiernymi mrakmi a kým nešľahali oblohu oslnivé blesky.

Dievčatá vzali deky i mačiatka a odsťahovali sa na verandu. Pri prvom dunivom zvuku hromu mačiatka nastražili uši, stiahli ich dozadu a prikrčili sa. S hlasno tlčúcim srdiečkom sa pritúlili k Lujze a Maške a na celom tele sa chveli. Vzápätí začali z oblohy padal veľké kvapky dažďa.

Dievčence vzali mačiatka a jemne si ich túlili k sebe, aby sa upokojili. Lujza preniesla mačací peleštek dovnútra a s Maškou ich pohládzali, kým hrmavica neskončila. Potom s mačiatkami vyšli von, skontrolovať oblohu a ukázať mačiatkam, že sa netreba ničoho báť. Búrka skončila.

Na dvore boli mláky, v ktorých sa odrážali tiene a svetlo lampy.

Lujza položila Justína na mokrú zem a Justín, ktorý si zamáčal labky studenou dažďovou vodou ich zdvíhal zo zeme a otriasal. Zjavne sa mu mokrá a studená tráva nepáčila, preto sa začal štverať na Lujzu.

„Neboj sa, chrobáčik, to je len voda,“ pohládzala a upokojovala ho Lujza.

Na kostolnej veži začali hodiny odbíjať polnoc. Po búrke vzduch nádherne voňal sviežosťou. Nebo sa opäť vyjasnilo.

V spálni rodičov sa zažalo svetlo a o chvíľu už mamina stála v nočnej košeli a papučiach vo dverách. „Čo nespíte, nočné sovy,“ naoko sa hnevala mamina. „Ráno sa vám nebude chcieť vstávať.“

„Veď sú ešte prázdniny, mami,“ dôvodila Maška.

„Videli ste nejaké meteority?“ spýtala sa mama a hneď si aj odpovedala: „Asi nie, keď bola búrka.“

„Pred búrkou ich bolo vidieť veľa,“ oponovala jej Lujza. Do dverí sa došuchotali aj Stela s Lindou.

„Už by mohli byť zasa vidieť,“ pritakávali si navzájom.

„A mačiatka sa búrky nebáli?“

„A ešte ako!“ vyhŕkla zo seba Lujza. Maška jej prisvedčila: „Pazúrikmi sa Lilka prikvačila ako kliešť.“

„Mali sme čo robiť, aby sme ich pri každom ďalšom blesku upokojili,“ doplnila Lujza.

„No pekne, veď ony si zvyknú. Toto je ich prvá skúsenosť s búrkou.“

„Mami, budeš s nami pozerať na oblohu?“ spýtali sa dvojčatá.

„Iba chvíľu. Na rozdiel od vás idem zajtra do práce,“ podotkla mamička, zabalila sa rovnako ako dievčatá do deky a chvíľu ešte pozorovali umytú letnú nočnú oblohu.