Text Gabriely Spustovej, ktorý ozrejmuje jej vzťah k poézii, je nasiaknutý pátosom, hlbokým vzrušením a úctou. V jej básni však je prítomný formálny experiment, významový presah veršov, jadrnosť výrazu a katarzné prežívanie skutočnosti podobne ako u J. Martona. Ak však prevláda v poézii autorky načrtnutá sviatočnosť, vyberanosť, úcta, aj vyznenie tejto poézie je istým spôsobom komornejšie, introvertnejšie a v tom má svoje opodstanenie.

Brunclík, Jozef: Umenie ako nástroj sebarealizácie. Literárne múzy. In: Katolícke noviny 2.12.2007

Gabriela Spustová: 

"Poézia je ako víno. Potrebuje správne zaobchádzanie a vekom dozrieva. Píšem už štvrť storočia, no až teraz sa učím s poéziou zaochádzať citlivejšie, aby sa nestala zlomeným vínom, ale čistým, omšovým. Próza je pre mňa jedlom všedného dňa a poézia jedlom sviatočným, vyberaným, luxusným, ktorému treba venovať zvláštnu pozornosť a úctu." (Literárne múzy. In: Katolícke noviny 2.12.2007)

Umiera leto

Umiera leto

jeseňou sivou

Ako len clivo

Bolestne

A ty sa dívaš

Na túto márnosť

S povzdychom nemým

"Takí sme..."

Plný si obáv

Rozpakov, strachu

Z márnosti prachu

Neznáma

Keď bude pršať

Čas zvláštnych

Premien

Vovádzajúc ťa

Do rána