Dobrodružstvo života a tvorby
Chamtivá straka (G. Spustová Izakovičová: Veršované bájky)
Na vysokom strome kráka
čiernobiela drzá straka.
Kráka šak-čak, šakerak.
Veľké hniezdo zdobí mrak.
Chuť dostala na úrodu,
v žalúdku má nepohodu.
Do boku len poskakuje,
veľkým chvostom kormidluje.
Jedlo dobré sýtosť núka,
je ho plná letná lúka.
Dozrievajú plody všade.
Čerešní je mnoho v sade.
No chamtivej strake, zdá sa,
máli sa tá hojnosť azda!
Nestačia jej plody leta.
Ľudské smeti povymetá.
V odpadkoch sa hrabe. Áno!
Viac a viac chce každé ráno.
Vo výšavách, veľkom hniezde,
pomestia sa smeti ešte.
Smejú sa z nej iné straky:
„Načo sú ti toľké braky?
Načo sú ti toľké smeti?
Nenasýtiš nimi deti!“
Potrebuješ toľko vecí?
To nás straky veru nectí!
Ale straka „kek-kek“ kričí.
Nepočúva cudzie reči.
Vajcia naklásť? Liahnuť deti?
Na to nemá dosť tých smetí!
Stále zhŕňa – plné hniezdo.
Na vajíčka nemá miesto.
Poklad svoj si straka stráži,
najcennejšie, čo si váži,
jagavý je kúsok dáky,
čo nemajú žiadne straky.
Obzerá sa straka vôkol,
či neletí dáky sokol,
či ju dravce neokradnú,
neolúpia straku biednu.
Sokol sa jej zhora smeje:
„Dravec také veci neje!
Načo by mu boli smeti?
Nakŕmil by nimi deti?“
Obzerá sa stále straka,
hniezdi sa a stále kráka.
Podozriví sú jej všetci,
že jej vezmú krásne veci.
Vecí má už plné hniezdo,
na spánok už nemá miesto.
A tak straka vyčerpaná
nespí v noci, ani z rána.
Všade vôkol štebot detí,
len tá straka zbiera smeti.
Zrazu puk a prásk, jój, čo to?
Hniezdo spadlo, je za plotom.
Nedá sa v ňom teraz bývať,
v nečase sa v ňom ukrývať.
Z veľkej stračej chamtivosti,
zostalo len mnoho zlosti.
