ČLOVIEČIK (Gabriela Spustová Izakovičová, 2016)

 

 

I. Človiečik túži rásť

 

Sníva si človiečik sladký sen o svete v hlbokom tichu.

V tom malom vesmíre, v tom mori nádejí živí sa snami.

Iba dva tlkoty spievajú o svete v jedinom dychu.

 

Zrodí sa človiečik, maličké dieťatko, z bolestí mamy.

Zrodí sa do sveta chladného, bezbranný, nahý.

Krikom sa ohláša. Akoby vedel, že svet desia mamy.

 

Vesmír je celučký ukrytý do snov, čo človiečik drahý

sníva na perinkách. A už sa náhli rásť, prerastať méty.

Dychtivo značí si zárezy v zárubniach, výškové dráhy.

 

Seba už dorástol. Vyzul sa z ohlávky. V myšlienkach letí

až na kraj vesmíru. Až na dno priepastí. Božský sa cíti.

Prvý bozk za rohom a srdce zlomené. Padá do sietí.

 

Už ho nič nedrží. Krídla mu narástli. Zjatril si city.

Našiel svoj protipól. Vošiel do príbytku. Zapálil plameň.

Odovzdal žitia niť, čo siaha k počiatkom. Láskou je sýty.

 

II. Človiečik túži po moci

 

Po moci zatúžil človiečik úbohý. Bariéry láme.

Stavia si z hliny hrad, okolo neho múr. A plánov plno.

Peniažky sypú sa. Ľahko je získať ich v levovej tlame.

 

Zabudol srdce v nej. Zožral ho leví pach. Uschlo mu lono.

Uschlo mu nežnenie stvorené pre lásku. Neplodí nehu.

Tú nehu vernosti, radosti ukrytej do Božích tónov.

 

Zatúžil kúpiť si celý svet za peniaz. Zbraň ťahá z brehu.

Z brehu tých bezbrehých túžob čo slepotou mažú mu oči.

Oči, čo zabudli na náruč matky a mrú v pýchy liehu.

 

Riadi a znižuje všetko, čo v ceste mu zavadzia. Točí

si svetom na prste. Slnkom sa túži stať v poriadku svetov.

Nemá čas na život, na lásku , na deti. Je vládcom noci.

 

Dobýja územia, ničí a bojuje zbraňou aj vetou.

Krv tečie spopod nôh. Čoho sa dotýka to zhorí do tla,

mocou, čo zákony obracia naruby. Pravotou zmretou.

 

III. Svet sa bráni

 

No svet sa spiera už, ako už mnoho ráz. Zhodí z pliec útlak.

Čo v rúchu slobody človiečik dával mu na tanier zlatý.

Už sa svet hotuje brániť si poriadok. Mlčí, no húta,

 

ako ho poraziť, mocného, temného, plného zrady.

Človiečik úbohý, vládnuť chcel, koriť svet. Umlčať ráno.

Prinútiť sveta noc, nech do tmy nepustí svetielka pravdy.

 

Už kypí neprávosť. Už syčí para von. Darmo tlie, darmo.

Už sa svet nasýtil bolestí, úzkostí biedených detí.

Už sa dosť natrpel falošnej slobody klamárskym jarmom.

 

Pravda sa načiera z prameňov pradávnych, chlieb sa z nej hnieti.

Klíči už spod zeme a tryská v skalách hôr. Nechce byť slepá.

Spláchne do kanálov všetku tú hnilobu v koreňoch spletí.

 

Nech svet zas ožije, nech svetlo zasvieti na klasy, steblá.

Nech zbrane nerinčia a hladom nemrú už nevinné očká.

Človiečik úbohý, krivdy čo páchal si kričia do neba.

 

IV. Božie mlyny

 

Uvidel neprávosť človiečka veľký Vlad. Či s trestom počká?

Do prachu zrazí ho. Do prachu, z ktorého do pýchy povstal.

Ani len nezjajkne. Ani len nevzdychne tá z fajky močka.

 

Ani len netuší, že pravda za rohom čaká na posla.

Na posla odplaty, čo viny spočíta spurnému svetu.

Na strážcu práva, čo pravdu má ustrážiť a dobro zoslať.

 

Človiečik úbohý musí jesť zo mlyna Božieho múku v ňom mletú.

Tróny sa rozpadli a panstvá zanikli, do pekiel letia.

Nový svet rodí sa, čo chvíľu čistý chce začínať vetu.

 

Tú vetu o láske, o Slove odvekom. O dare žitia.

O pláne pôvodnom, kde dobro víťazí, kde láska planie.

Kde dobrí ľudkovia ľuďom, čo oslepli na cestu svietia.

 

Človiečik úbohý, azda tam potrafí, domov, na nebeské pláne...