ČO ČUŠÍ V DUŠI

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

GENIUS LOCI

 

Oči sa mi rosia

pri spomienke na domov,

čo genius loci z kríža

chránil.

 

Ranil ma láskou,

nezabudnuteľne,

čo tiekla

nezadržateľne

z kríža obety

a tichých, dobrotivých

rodičovských sŕdc.

 

Génius loci

v každom slove vial

z úst, čo prebúdzali

vieru v spravodlivé dobro

... pokropené krvou pravdy.

 

Prepletená nitkami

srdečnosti,

verila som nebu,

že nás neklame.

 

A nebo vrastené

do stien príbytku,

stavaného z dobroprianí,

svedčilo samo o sebe,

že je,

a že je blízko.

Nielen na výsosti...

 

 

MLADOSŤ A KRÁSA

 

mladosť je ako lístky okvetné

leto ich berie preč a nevráti

pavúčik čas ich kradne do sietí

každá raz mladosť tíško odkvitne

 

krása je ako tráva zelená

slnko ju spáli, súš ju vysuší

šepoce sladkosť svoju do uší

len sa ťa dotkne ďalej uháňa

 

mladosť a krása – sestry dôverné

hosťom sú chvíľu a už letia preč

ty sa z nich potom dlho márne lieč

z mileniek času, čo sú neverné

 

len čo sa s nimi vrúcne objímaš

už hľadia inde, s túžbou iných oblažiť

a viac než s nimi, bez nich musí žiť

a viac než bez nich s nimi mávaš kráž

 

len ten kto rád im z diaľky zakýva

a s úsmevom sa teší, že sú šťastne preč

a nebrúsi si na ne zlosti meč

na poduškách zimy slastne spočíva

 

netúži ich vlastniť aspoň dotykom

nedovolí zlosti prísť si na kávu

nevykoná svojho ducha popravu

múdrosťou sa hostí verným bochníkom 

 

 

OTCOV PÔROD

 

Otec porodil.

Vyčerpávajúco.

Vnútorným výkrikom

oznamoval vesmíru:

„Porodil som cez bolesť.

Nosil som syna pod srdcom 

devätnásť rokov

a teraz sa ho musím vzdať.

Bolestivo prestrihnúť

pupočnú šnúru.“

Otec vie, že to musí urobiť.

Syn začne kričať.

Dobre že kričí.

Nadýchol sa.

„Tak teda choď!

Ja sa idem liečiť

z otcovskej ťarchavosti.“ 

Ubolený, ale šťastný,

ako každý otec po pôrode

dospelého syna,

odovzdal štafetu.

Slzy duše stekajú

na cintorín

otcovských chýb.

„Už si porodil, otecko.

Už si odpusti.

Už si slobodný.

Tvoj syn dýcha.“

TÚŽBA

 

túžim byť vánkom, čo ťa ovlaží

čo spočinie ti tíško na hrudi

a blaho tvojej duše prebudí

no nevnorí ťa do zla oťaží

 

túžim byť vetrom, čo ťa preniká

ochutnať chute tvojich myšlienok,

tajomstvá síl, čo strážia duší mok,

cesty čo vedú niekam odnikiaľ

 

 

ĎALEKÉ SVETY DUŠE

 

ďaleké svety sú mysle ľudí

blúdiace mraky letiace zemou

rovnaké, predsa zásadne iné

srdcia nám bijú v horúcej hrudi

 

vzdialená blízkosť je myseľ každá

vesmír v nej celý a dávne svety

každá sa vnára do svojich hlbín

spojené vodou zemského dažďa

 

kto by chcel chápať rozmery duše

musel by prečnieť všetky jej miery

korene rodu, z ktorého vzrastá

vyriecť súd o nej vždy je len klišé

 

 

IBA PRAVDA

 

nebudem už hladkať brucho nikomu

pravda moje meno bude zdobiť

možno tvrdá, možno ťažká, nie vždy láskavá,

možno tá, čo zlobu túži rozbiť

 

priveľmi je v mojej duši pretlaku

príliš dlho moje ústa mlčia

kto ma spoznal ako dúhu láskavú

spozná, že tma v duši je aj vlčia

 

možno iba chcem nastaviť zrkadlo

každému, čo do očí mi hľadí

dovolím nech sa v nich každý zrkadlí

či je starý a či vekom mladý

 

nebudem už hladkať brucho nikomu

nech je pravda moje druhé meno

no aj pravda ľudí býva čudesná

preto nech je vo mne večnej veno

 

 

 

NA MOJOM PROVE

 

na prove mojej lode stojíš potichu

bez dychu sedím, iba hľadiac na teba

do neba tvojho, kam sa kde-tu ponáram

a hľadám pre svoj život potechu

 

na prove sedíš a ma z očí nespúšťaš

cítim tvoj pohľad čistý, nežne láskavý

viem, nemáš o môj život strach a obavy

veď všetko, čo je, len ty vieš a dopúšťaš

 

a že som smädná, hoc’ je vôkol oceán

len ty vieš, veď máš živej vody nadostač

ku svojim vodám, prosím, veď ma, tlač

kým nedočiahnem na prah tvojich brán

 

 

RAZ VŠETKO POMINIE

 

Raz všetky kráže pominú

Uprace si nás

Mnohosilý svet

 

Kde bolo more

Znovu spraví súš

A vráti oceán

Kde pred vekmi už bol

 

Všetko sa pominie

Len Slova Duch je soľ

 

Čo v mori ostane

A sýti oceán

 

Z rán Sveta zhojí

Každú z nich

A nebude už

Ľudských márnych pých

 

Len človek z jaskyne

Sa znovu vydá za Svetlom

Ako už tisíc ráz

 

Vyhnaný z Raja

Čo si nevážil

Kým v blahu svojom

Nevidomý žil

 

Pustí sa v mraze, príkorí

Po ceste bez stôp

Iba v stopách Slova

Znova...

VIETOR

 

Zavial

Nebadane

Čakám, čo sa stane

Plná sily

 

Zmyli sa vo mne

Všetky inovate

Hate obmedzení

 

Prúdi vo mne miazga

Súčtu lásky

 

Nevysloviteľné ticho

Rozliate

A pripomenuté

 

Všetko poznanie

Ukryté v génoch

Otvára svoje ústa a oči

 

Precitajú zo sna

V ktorom spali

Kým ich neprebudil

Svätý zobúdzač

 

Len či sa pomestí

Do malej karafy

Prúd vôd z oceánov

Života

Len ochutnám jeho chuť

Ovlažím smädné pery

A do krajnosti sa nasýtim

Oslobodzujúcim poznaním

Rozdielu

Medzi karafou

A oceánom

 

 

STATUS QUO

 

Čo mal si, to ti zostane

keď boj tvoj skončí, prestane

Nech terra tvoja povstane

V žarnove more zoslanie

 

Status quo celý odhalíš

A nenájdeš si žiadnu skrýš

Tam batoh svoj si rozzbalíš

A nájdeš v nebi duše tíš

 

Za všetko, čo je rozdané

Láska ti padá na dlane

Len treba prijať pozvanie

Odkiaľ je všetko poznanie...

 

 

 

SLIEPŇA MOJA LAMPA

 

Sliepňa moja lampa

v tichu premýšľania.

V hviezdnom šere lapá

nehu duší chvenia.

 

Uvoľnená svetlom

mesačného jasu

preniknutá svetom

hľadá ticha krásu.

 

Bosá nahá duša

nemá v nočnom chlade

hľadať pôvod skúša

túži po náhľade –

 

– taje sveta chápať,

preniknúť za taje...

vesmír v sieti lapať.

Božie taje sajem.

 

Hreje ma to ticho

tajomstva a nehy.

Vesmír vo mne vzdychol.

Hľadá Božie brehy.

 

 

 

MOJE CHIMÉRY

 

Prezrela som svoje chiméry,

zdania, klamy, temné vidiny,

tmu, nech na mňa kde-tu nemieri,

pachy temné, klamné neviny.

 

Zo dna duše si ich pozmetám,

do smetiaka ťažkých spomienok.

Nechám dobrom, čo si pamätám

spláchnuť dušu. Kvasiť nový mok.

 

 

 

APOKALIPTICKÉ ČASY

 

Skeptickí a nemí k veciam svojho času,

prereklamovaní pohľadom na krásu,

prehliadame pravdu o smrti a bytí.

V obrazoch a zvukoch po uši sme vrytí.

 

Svet sa rúti niekam. Nik netuší kam to...

Pohromy a vášne – umorí nás blato!

Hlad, ničota, živly odmenou sú svetu

za hriech, necit, hlúposť, každú márnu vetu.

 

Kde to všetko skončí? Kam človek až zájde?

Ľudskosť kamsi mizne, zlo si stavia hate!

Prevrátili všetko dôkladne naruby

zvrátenosti ľudské – to sa svetu ľúbi.

 

Spejeme do smrti, návrat z nej sa diali.

Reklamou nás mätie, drak, čo sa mu máli

ľudské mäso, srdce. Na dušu si chutí.

Obrazmi nás spútal, do otroctva núti.

 

Obrazmi a zvukmi, hry otrokov nemých,

ponúka im slasti, virtuálny prepych.

Slnko mesiac hviezdy už pre nich nesvietia.

Zahubili vzťahy, do priepasti letia...

 

 

EGOISTI

 

točia sa okolo vlastného chvosta

odpustiť, pochopiť vhodné sa nezdá

povieš im prepáč, no im to nestačí

tisíce rečí chcú do všetkých natlačiť

 

v bolesti svojej, čo iných cit nevidí

hrabú sa stále, každý im závidí,

sebectvo číre je ten ich malý svet

v tejto ich láske, skutočnej lásky niet

 

 

MOC SLOVA

 

Slová sú mocné. Až z hĺbky duše

prúdia a nie sú iba prázdny zvuk.

Nahliadneš cez ne do duší súše,

životných vôd aj rozkvitnutých lúk.

 

Mokrade mnohé životy budia,

napájajúc sa z Loga prameňov,

sú slová dobré, sťa nežné víly

sýtené z mnohých sĺz a Amenov.

 

Ktosi však také má len naporúdzi,

čo zhubnomocne tečú sťaby jed,

keď blížny, ba aj blízki je sťa cudzí

a iba ego hladká spŕška viet.

 

 

PLÁCHA

 

pod pláchou moja duša umiera

pod pláchou ťarchy žitia márneho

čo umierajúc tápe bez svetla,

keď nehľadá ho, pravé, nadsvetské

 

niekedy v duši usídli sa tma

a padá do nej chlad a mrazu srieň,

kým rozhodne sa prijať vlastný tieň

a rozžiari sa pri krbe

 

 

ESPRIT

 

Ó, Pane, obdaruj ma espritom

Dôvtipom, duše zlatým habitom

Na perách, v srdci láskou vyrytom

V múdrosti nežne povitom

 

Nech v tomto svete márnom, rozbitom

Nájdem vždy správny prvý tón

Nech stále nebažím len za svetom

Nestaviam bohom doby panteón

 

Nech stíchne duša hnaná pocitom

Nech horí krb v nej napriek necitom

Prežiar ma, dvihni, vnikni úkrytom

Kde ty si, nebo dýcha espritom

 

 

 

VÔŇA FERTILITY

 

Nech vôňa fertility

nevnára sa do hriechu.

Nech zlo, čo svetom hýbe

nerobí nám potechu.

 

Nech čisté vôňe leta

rešpektujú zákony.

A voňajú sťa ruže

svätosťou vryté do vôní.

 

Myšlienky sýte vášnivé

nech čisté sú a pravdivé.

Nech vôňa fertility,

čo robí telu potechu,

nevnára sa do hriechu.

 

 

LOGOS

 

Slová sú čriepky umom na prach rozbité

Vietor ich s pieskom ľudskou púšťou metie

Zrniečka zlata v sveta sedimente

A do žíl duší smädných Vetrom naviate

 

Čakajú svojho kráľa – slova záchrancu

Ukryté v tmavom ducha nevedomí

V každom z nás v hĺbkach dobro kdesi tróni

Von v túžbe za svetlom do tmy sa nepracú

 

Srdce ich vníma sluchom skrytých tušení

Len v tichu znejú ušiam, nikým nepočuté

Zákony neba krvou v génoch vryté

Na povrch rašia lúčmi ducha túžení

 

Túžením ducha jasne v tmách aj vidiacim

Logos sa derie plniť obsah Slova

Dovŕši lásku, dušu Svetlom sýtu schová

Precitnú zmysly súcnom – Slovom budiacim

 

 

 

SKRIVODLIVOSŤ SVETA

 

Skrivodlivosť sveta skúša našu vieru,

že nie sú len prelud naše dobré mravy.

Nemôžeme spraviť do vesmíru dieru.

 

Nemôžeme súdiť, kto je zlý, kto pravý.

Nevidíme do dna, do výšavy sveta.

Nepoznáme srdcia cez početné davy.

 

Skrivodlivosť budí, kto životmi metá...

Nezmením to, mám len čestné právo veta

 

 

 

 

NA SIHOTI

 

Trávou a krovím zarástla

Cestička k duší riekam

Vietor a dážď zem nezmetie

Vŕby ich strážia nemé

Nech paškvil si ich nenájde

 

Ticho je na tej sihoti

Ticho sťa pred popravou

Nech si ich paškvil nenájde

Ten paškvil strašnej doby

Nech čisté duše nehanobí

 

 

 

 

PUTOVANIE

 

Do krvi vpísané sú naše hriechy

Dedičné, získané z otcovskej viechy

Nechcené, zaryté v podzemí seba

Tvár našich pekiel v hľadaní neba

 

Hviezdu vše strácame v tmách vlastných mienok

Svet nám sňal radosti zo srdca vienok

Do kníh sú vpísané cesty ciest márne

Aj slzy sklamania z právd, čo sú tvárne...

 

 

 

PREŽRIEŤ HNEV

 

Má človek prežrieť hnev? Či vzkypieť dávením,

zhnusený bezprávím, z klík mocných? Mámením

je dnes svet. Veď ako baranov vedú nás

do prázdna. Či už var precitnúť nie je čas?

 

Upaprať túžia nás. Smogom lží premeniť.

Zasypať pramene hlbokých svedomí.

Pradávne pravdy čias otočia naruby.

Zahubia oblaky. Ženú do poroby.

 

 

MOJA MAXIMA

 

Už toľko maxím vyrieknutých bolo,

že kde-kto radšej blúdi cestou-necestou,

no jedna čistá spieva pri nich sólo.

Hoc’ prastará je, smie byť stále nevestou.

 

Tá nikdy nebola mi družkou lichou.

Zo všetkých maxím verím vskutku iba jej.

V zákutiach duše šepoceme ticho,

som sýta z reči ticha, dobrej tajuplnej.

 

Raz dovedie ma ponad brehy domov,

veď odtiaľ vyšla každá dobrá maxima,

priateľsky objíme ma žiarou svetla lomov –

dúha, z nej život pila moja anima.

 

 

NEGLIŽÉ SVETA

 

Svet odetý je iba v negližé

Keď odhaľuje vnady necudne

Aj pred očami čistých posledných

 

V čom nahosť sveta ľuďom pomôže?

Len sype blato, popol do studne

A tupí zmysly duší, kazí dych

 

 

SEBASTREDNÝ SAMOĽÚBNIK

 

Sebastredný samoľúbnik,

ako s tebou dá sa žiť?

Keď ťa pýcha vlastná zmáha,

neváhaš aj poraniť.

 

Nech ťa premkne pocit ticha.

Potom zbadáš kým si

v očiach svojich slabých blížnych –

kalná voda z rímsy.

 

 

 

 

PREČO NENÁVISŤ?

 

Je dobré hlásiť sa k národu rodnému.

Však prečo nenávisť? Slová, čo tasia meč?

Tam, kde je Boží ľud, tam má byť lásky reč!

Láskavá k dobrému, sťa k stromu plodnému.

 

Načo tie výmysly? Slovák či Maďar, Žid –

všetci sú z Adama. Veď každý chce len žiť

putujúc do neba. Nazad nás vracia strach,

sťa ženu Lotovu.  Veď všetci sme len prach...

 

 

 

ZRÁZY

 

Po zrázoch vrchov, úplazoch túžob

štverám na svoje príkriny.

A potom padám do kotlín duše,

úvalov srdca – do viny.

 

Tam, kdesi na dne, trápi ma zima,

studený zimný holomráz,

kým znova v žilách rozprúdi slnko

túžbu vstať. Zdolať nový zráz.

 

 

VIRVAR

 

Náhlivosť sveta, haravara...

Zmätenosť myslí bengál stvára...

Chvat ruch a frmol, súra sveta

nepokoj, mítor, neistota...

 

Kam speje ľudstvo nesúladné,

hladné po pravde, láskyhladné?

Kam privedie ho kucapaca?

A aká bude za ňu pláca?

 

Mäteže myslí, konfúzie,

v ktorých si ľudstvo šľastne žije,

ho vedú na zráz do priepastí

zaťatých zubov, sekier, pästí...

 

Snáď zachráni ho holá pravda.

Poriadok mieru dobrých práv dá...