DIELO VILIAMA TURČÁNYHO V KONTEXTE JEHO CURRICULUM VITAE (Mgr. Gabriela Spustová, PhD.)

DIELO VILIAMA TURČÁNYHO V KONTEXTE JEHO CURRICULUM VITAE

 

Básnik, prekladateľ a literárny vedec Viliam Turčány sa narodil 24. 2. 1928 v Suchej nad Parnou v roľnícko-živnostenskej rodine. Matka Agnesa a otec Štefan ho vo všetkom jeho úsilí podporovali. Ľudovú školu absolvoval v Suchej nad Parnou. Od roku 1939 študoval na Štátnom gymnáziu v Trnave. Už vtedy prekladal nemecké, francúzske a ruské básnické diela, navštevoval Vajanského samovzdelávací krúžok. V oktáve organizoval študentskú literárnu skupinu nazvanú podrealizmus, s vlastným manifestom, ktorým jej členovia presadzovali návrat k viazaným formám verša a úsilie o novú stavebnosť. Podrealizmom prejavili svoj protest proti surrealizmu, v slovenskom prostredí nadrealizmu, ktoré nerešpektovali nijaké gramatické ani lexikálne konvencie. Protestovali proti ich živelnosti a zámernému chaosu, náhodnosti. (Lomerčík, 2004) 

Július Pašteka o tomto manifeste v predslove zbierky Srdce zve a vyzváňa píše, že Turčány tento literárny smer inicioval ako devätnásťročný stredoškolák s istou dávkou študentskej recesie, no aj uvedomelej opozície proti propagovanému nadrealizmu, čo dosvedčuje v marci 1947 Turčányho článok v almanachu Trnavský gymnazista s názvom: Čo by mohol priniesť nový literárny smer? Podľa Pašteku, hoci mal tento článok, ktorý bol prvým podrealistickým manifestom, položartovný a posmešný nádych, jadro bolo vážne a pozitívne. Znamenal protest proti premetaforizovávaniu básní a deštrukcii klasických tvarov poézie, hoci nebol negáciou tzv. avantgardy. Išlo o pozitívne hodnoty, o spätosť súvekej poézie s veľkými klasickými tradíciami, s estetickými princípmi klasickej línie európskej i domácej básnickej tvorby (Vergílius, Dante, Hollý, Hviezdoslav). Pašteka cituje z Turčányho článku v almanachu: Podrealizmus „hľadá prosté slová, ktoré považuje za najkrajšie šaty, žiada si odmetaforizovanie... podrealistické útvary básnické budú neveľké a keďže v našom vnútri je skoro kŕčovitá snaha po harmónii, táto nájde svoje zvýraznenie v presnej a dokonalej forme. Podrealizmus si bude všímať dojmy, ktoré sa častejšie vracajú, a najmä tie. Preto nezriedkavý tu bude refrén...“ (Pašteka, 1998, s. 10) 

Svoje prvé básne Turčány uverejňoval v zborníku Trnavský gymnazista. Od roku 1946 uverejňoval svoje básne v časopisoch Plameň, Nová práca, Jas, Pútnik svätovojtešský, Slovenský svet, Pútnik cyrilometodejský, Verbum, Čas, Mariánka, Borba, Ľud, Posol, Slovenské pohľady. Od roku 1947 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenský a francúzsky jazyk, kde začal prebásňovať poéziu veľkých básnikov Henricha Heineho, Sándora Petőfiho, Danteho Alighieriho, diela francúzsky píšucich autorov Paula Verlaina, Charlesa Baudelaira, Françoisa Villona, Victora Huga, diela Sullyho Prudhomma a iných. Po roku 1948 vlastnú tvorbu dlhý čas neuverejňoval. (Lomerčík, 2004) 

Spolu s Milanom Rúfusom, ktorý bol jeho takmer o rok mladší spolužiak a celoživotný priateľ, začali redigovať nástenné noviny Okná. (Rúfus, 1988) Popri štúdiu necelý rok pracoval ako redaktor v nakladateľstve poľnohospodárskej literatúry Oráč. Doktorát z filozofie získal v roku 1952. Po skončení štúdia pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied ako vedecký asistent na oddelení realizmu. Prácu v Slovenskej akadémii vied na dva roky prerušila základná vojenská služba v Prahe. Počas nej mu redaktor Tatranu Jozef Félix posielal na preklad verše do rôznych kníh. 

Hoci Turčány tvoril od svojich študentských čias, prvou zbierkou Jarky v kraji debutoval až dvadsaťdeväťročný v roku 1957 výberom z lyriky zo študentských čias (1946 – 1956). Literárny fond túto zbierku ocenil Cenou Ivana Kraska za najlepší debut. V nasledujúcom roku začal Turčány spolupracovať s Jozefom Félixom na preklade Danteho diela Nový život. Prebásnil sonety, ballady a kancóny. Spolupráca s Jozefom Félixom bola preňho veľmi obohacujúca a podnetná. (Lomerčík, 2004)

 

V roku 1958 vydal báseň pre deti Ako líštička Lišiačka nezajala zajačika, plnú zvukohier a paronomázií. V roku 1961 získal hodnosť kandidáta vied. Spolu s Jozefom Félixom preložil prvú kantiku z Danteho Božskej komédie – Peklo (1964) a v roku 1965 mu vyšla druhá básnická zbierka V toku. Spolu s Jozefom Félixom získal Cenu Svazu československých spisovatelů za preklad Danteho Pekla. Mnoho inšpirácie pre pôvodnú tvorbu načerpal aj počas dvojmesačného študijného pobytu v Siene v Taliansku a počas dvojročného pobytu v Neapole, kde od roku 1970 pôsobil aj s Milanom Rúfusom ako lektor slovenskej a českej literatúry na Univerzite Instituto orientale. Za preklad Ovídiových Premien získal cenu za moderné a básnicky vysoko účinné prebásnenie diela. Preložil aj Ronsardove Ľúbostné sonety. Tretia básnická zbierka U kotvy (1972) bola ako virtuózne dielo ocenená Cenou Zväzu slovenských spisovateľov. V tomto roku sa Turčány nadchol pre Hollého časomieru a vo vydavateľstve Tatran vydal prvú zo série interpretácií diel významných autorov – Na krásnu záhradu Hollého Jána. Spolu s Jozefom Félixom preložili dvanásť básní od jedenástich autorov – trubadúrov z Danteho čias – zo starej provensálčiny s názvom Danteho trubadúri.

 

V roku 1973 sa stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu slovenskej akadémie vied. O rok neskôr (1974) interpretoval Petrarcovu ľúbostnú lyriku, ktorá vyšla s názvom Petrarcov vavrín. Ako sa Turčány vyjadril, chcel, aby preklady pôsobili ako dobré pôvodné verše, ktoré dôsledne rešpektujú formálne obrysy originálu. V tomto roku (1974) vyšiel ďalší Turčányho výber jeho vlastných básní s názvom Oliva s motívmi lásky, prírody a piesní. (Lomerčík, 2004) V roku 1975 vydal výber z Hollého poézie v knihe Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho. Eva Fordinálová píše, že ide o „priam kultúrnu senzáciu a najkrajší prejav vzťahu slovenskej inteligencie k nášmu múdroskromnému obrovi“. (Fordinálová, 2004, s. 33) V spolupráci s Jozefom Félixom preložil Michelangelove dielo Som ako mesiac, za ktorý v roku 1976 dostal cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Nasledovala významná literárnovedná práca Rým v slovenskej poézii, ktorá sumarizuje a syntetizuje poznatky jeho výskumu a vlastných tvorivých podnetov z pôvodnej aj prekladateľskej básnickej tvorby. Štvrtá básnická zbierka Turčányho pôvodnej poézie vyšla v roku 1977 s názvom Aj most som ja, kde nájdeme sto básní z ciest. Výber básní Podľa vôd a voľných polí je originálnym prierezom jeho básnickej, teoretickej i prekladateľskej činnosti. V tomto roku Turčány preložil výber zo swahilskej ľudovej poézie Naša matka Afrika. V roku 1977 Turčánymu udelil prezident republiky titul zaslúžilý umelec. O dva roky neskôr (1979) zostavil antológiu 111 slovenských sonetov, ktorá je prierezom najvýznamnejších básnických škôl od P. Šafárika, J. Kollára až po najmladšiu z autoriek v antológii – Janu Kantorovú-Bálikovú. Dielo Preklady je výberom jeho prekladov poézie od antiky až po renesanciu (Publia Ovidia Nasa, Trubadúrov, Danteho, Petrarcu, Michelangela, Pierra de Ronsarda a iných). V knihe Venuše slovenského praveku doplnil odborné slovo archeológa Jozefa Vladára o slovo básnika. Nasledovala cena Rudolfa Jašíka za preklad talianskej ľúbostnej poézie Vy jasné, sladké vlny.

 

V roku 1980 Turčány preložil z francúzskeho originálu verše Sullyho Prudhomma – Puknutá váza, za ktorý získal prémiu vydavateľstva Slovenský spisovateľ za umelecký preklad, a preklad Boccacciových básní v románe Filocolo. Z talianskeho originálu prebásnil tiež verše v knihe Maria Tobina Plavovlasý bol a krásny a tiež verše z francúzskeho originálu románu Guya de Maupassanta Pierr a Jean. Ďalším ocenením za preklad bola v roku 1980 Cena Jána Hollého za „básnické prerozprávanie“ Vergíliovho diela Aeneas. Turčány obohatil teoretické poznanie literatúry aj o ďalší titul – štúdiu Hviezdoslavova Hájnikova žena. Z talianskeho originálu prerozprával ďalšiu časť z Danteho Božskej komédie Očistec (1982). V publikácii Rozhovor doplnil ilustrácie Vincenta Hložníka svojimi básňami, ktoré kresbám dávajú nový rozmer. V roku 1985 vyšli tri ďalšie diela zaoberajúce sa tvorbou Jána Hollého: Dielo I., Dielo II. a publikácia Ján Hollý v literárnomúzejnej prezentácii, na ktorých sa Turčány prekladateľsky, básnicky i literárnovedne spolupodieľal. Prebásnil tiež verše a mottá v úvode kapitol knihy Waltera Scotta Ivanhoe. V tomto roku (1985) vyšla Turčányho ďalšia vlastná zbierka Jarky v kraji. O rok neskôr (1986) preložil komentár a štúdiu pre knižné vydanie ďalšej časti Danteho Božskej komédie Raj. Trikrát dostal Cenu Jána Hollého (1968, 1981, 1986). 

 

V roku svojho odchodu na dôchodok (1987) vydal novú vlastnú zbierku básní Srdce DrSc. a dosiahol prestížne ocenenie talianskych kultúrnych mesačníkov Scena Illustrata za preklady Danteho diela. V tom istom roku bol ocenený aj cenou I migliori dell´anno za najlepšiu knihu vo švajčiarskom Merligene. Slovenská národná rada mu udelila za tento preklad Národnú cenu SSR. Vyšli mu dva výbery z jeho pôvodnej tvorby – Zrkadlová sieň a Až do najďalších končín. Aj po odchode na dôchodok naďalej spolupracoval so Slovenskou akadémiou vied a naďalej prekladal.

V roku 1990 vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej výber z jeho veršov s ilustráciami rodáka, akademického maliara Jozefa Ilavského, s názvom Učitelia národov k Dňom slovanského písomníctva a kultúry. Z talianskeho originálu prebásnil verše v knihe Leonardo da Vinci od Bruna Nardiniho. Bernolákovský triptych prebratý z Literárneho týždenníka z 27. 10. 1992 vyšiel v bibliofilskom diele Matice slovenskej v Prešove s názvom Kráľovstvo ducha. V roku 1993 Turčány vydal vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ novú básnickú zbierku Oheň z neho, ktorou chcel vzdať hold Hollému a našim vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi. Vydal tiež preklad Vergíliových Bukolík a anonymných autorov Recepty Salernskej lekárskej školy. Nasledovalo ďalšie prestížne ocenenie Medzinárodnej prekladateľskej organizácie FIT v anglickom prímorskom meste Brighton za preklad latinských básnikov. Medzinárodná federácia prekladateľov ho poctila Cenou Karla Čapka. 

V roku 1995 vyšla siedma Turčányho básnická zbierka Rada a dar a o tri roky neskôr výber z veršov z rokov 1945 – 1950 Srdce zve a vyzváňa, ktorú k 70. narodeninám básnika vydalo vydavateľstvo Lúč. Nadácia Matice slovenskej mu udelila vysokú matičnú literárnu cenu – Cenu Jozefa Cígera Hronského za literatúru. V roku 2000 Turčány prebásnil podľa doslovného prekladu evanjelického teológa prof. ThDr. Karola Gábriša Veľpieseň Šalamúnovu. Významným prekladateľským, básnickým i literárnovedným počinom bol tiež jeho preklad staroslovienskeho Konštantínovho Proglasu. V roku 2000 vydal Slovenský spisovateľ výber z jeho básní s názvom V okraje jarkov. V roku 2002 mu prezident Slovenskej republiky udelil vysoké štátne vyznamenanie – Pribinov kríž za prínos v literárnej vede a prekladateľstve. Vyšla jeho nová vlastná básnická zbierka Obrazy... čiže Mária i rám, ktorou Turčány nadviazal na najlepšie tradície domácej i svetovej kresťanskej poézie. Získal tiež cenu prezidenta Talianskej republiky Grande Ufficiale za rozvíjanie slovensko-talianskych kultúrnych vzťahov. Akadémia umenia a kultúry v americkej Kalifornii mu udelila titul Doktor literatúry. 

 

V roku 2003 vydalo Literárne informačné centrum dva zväzky Turčányho literárnovedného diela Cestami poézie I. s podtitulom Za obraznosťou básnictva a Cestami poézie II. s podtitulom Pri domácich prameňoch, ktoré sa zaoberá básnickým jazykom a veršovými systémami v slovenskom klasicizme Hollého, Kollára, Hviezdoslava, Vajanského, Kraska a Jesenského. Predseda Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Rábek udelil Turčánymu Cenu Fra Angelica (2003). (Lomerčík, 2004) 

V roku 2005 udelila Trnavská univerzita Turčánymu čestný doktorát. Obec Suchá nad Parnou zaradila básnika v roku 2006 medzi významných rodákov, ktorým otvorila spoločnú pamätnú izbu. V roku 2007 Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo výber z jeho básní s názvom Prsteň. Získal tiež Cenu Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo a Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2008 za celoživotné dielo a výnimočnú prekladovú tvorbu (najmä za nové prebásnenie Konštantínovho Proglasu a za šírenie a prebásnenie Danteho Božskej komédie). Nasledujúce roky charakterizujú najmä ďalšie ocenenia jeho neúnavnej a skvelej básnickej, prekladateľskej a vedeckej práce: Národná rada SR jeho prácu ocenila Cenou predsedu Národnej rady SR roku 2009 za literatúru, na podnet Katedry kulturológie ho Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre ocenila prestížnou Cenou Pavla Straussa za rok 2011, za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia, Matica slovenská mu udelila Cenu Slovenských pohľadov za poéziu za rok 2013. Vyzdvihla jeho tvorbu a prebásnenie Cyrilských zlomkov a Proglasu. V roku 2013 Národná rada Slovenskej republiky jeho celoživotnú prácu ocenila výročnou Cenu predsedu NR SR. V roku 2014 mu mesto Trnava udelilo vysoké ocenenie – čestné občianstvo mesta Trnavy. 

 

Predseda Spolku slovenských spisovateľov Miroslav Bielik a predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Ľubomír Belák mu v roku 2014 odovzdali cenu za celoživotné dielo. (Cifra, 2014) Neúnavne spolupracoval aj s rozhlasom. Zvukový archív z tvorby Viliama Turčányho obsahuje 135 premiérových textových a 82 zvukových archívnych jednotiek. Spolupracoval s literárnou redakciou, s redakciou vysielania pre mládež, redakciou kultúrnej publicistiky, s hudobnou redakciou a s redakciou náboženského vysielania. (Hudík, 2004, s. 135)

 

Viliam Turčány je doteraz aktívny. Na mnohých kultúrnych podujatiach zaujme najmä excelentnou recitáciou spamäti v staroslovienčine i slovenčine. Podľa jeho vlastných slov, skôr než vedel, že Múzy milujú studne a pramene vôd, ťahalo ho to z domu von, k jarkom a potokom, k prúdom, pri ktorých sa rád pretúlal a dodnes ľutuje, ak cestou nevidí súbežne vinúcu sa stuhu živej vody. Básnik pre neho znamená „všetko strávené meniť na domov, objímať stále väčší svet, ako to robia ramená riek, a zdomácňovať ho“. Súbežnosť slova a vody, ich spoločný tok, je podľa neho dodnes v rovnakých koreňoch slov rieka a reč. Iste mu bolo toto poznanie námetom na názvy jeho zbierok. „Jarky ústia do potokov, potoky do riek, rieky do mora – tak ako zvuky do slabík a do slov, slová do viet a vety do krásnej ľudskej reči, reč do básní – do reči najkrajšej a do vyznaní lásky tam, kde bozkáva sa slovo so slovom, tam, kde celý svet sa stáva domovom,“ píše Turčány. Skôr než zistil, že v gréčtine rytmus znamená tok, cítil, že reč sa vlní ako rieka, má svoj rytmus a najmä, že „báseň je riekou, že napriek všetkým prekážkam, skalám, čo jej do cesty kladie terén, jej tok sa vždy jednotne vlní. No sú aj básnici ohňa.“ Všetci pevci sa pohybujú podľa Turčányho medzi dvoma pólmi. „Medzi vodou a ohňom. Oheň zlúčený s vodou je základ všetkých premien. V premenách je elektrina poézie... aby celá Zem sa stala básnickou ... vždy obnovovaným domovom, zdomovovaním ľudí.“ Pre Turčányho, ktorého nazývajú eufonikom, je poézia cestou: „i pochopil som krásne názvoslovie / z poetiky, čo, prečo, jak sa zove / a poézia že je vlastne – CESTA.“ Poézia, ako vraví básnik, je preňho cestou ciest. (Turčány, 1977, s. 165) 

Podľa Milana Rúfusa Turčányho najviac konštituovalo pre básnické umenie trnavské gymnázium, čo básnik ďalej prehlboval, kultivoval. Jeho láska k Hollého poézii predznamenala jeho vernosť viazanému tvaru. Na Turčánym je pozoruhodný jeho „pútnický rozlet po cestách európskej básne, výpravy na jej absolútne vrcholy, erudícia, aká sa vyskytuje u máloktorého iného básnika, nedemonštratívny, no pokojný, sebou istý talent, pracovitosť rehoľníka.“ (Rúfus, 1988, s. 284) Okrem Hollého, píše Rúfus, zbožňoval aj Nezvala a celú jeho generáciu. „Vo svojej zvláštnej symbióze senzu, intelektu a precízneho pojmového myslenia, pokory pred tvarom, a preto vlády nad ním, – v tom ho nemožno zopakovať.“ V jeho diele nájdeme „plaché ohmatávanie života, za ktorým existuje svár, zápas s anjelom a takmer všetky polohy ľudského údelu“. Podľa Rúfusa si Turčány podmaňuje zvláštnym taktom, ľudskou miernosťou. Pokladá ho za básnika, ktorý „vie, čo je ľudská radosť, tak ako vie, na koľko spôsobov môže osud pripraviť človeku ľudskú samotu.“ (Rúfus, 1988, s. 285) 

Podľa Andreja Červeňáka je Viliam Turčány trojjediný – básnik, prekladateľ a teoretik. Jeho básnický jazyk pokladá za hravý, lebo používa najfantastickejšie podoby rytmicko-intonačných, fónických, grafických, sémantických a štylistických konfigurácií. Pokladá ho za mimoriadne rozhľadeného po dejinách a kultúre národov, fascinovaného dialektika: v prvej fáze tvorby zobrazuje jav, v druhej modeluje jeho štruktúru v zmysle gnozeologických možností a v tretej dospieva k ontologicko-gnozeologickej podstate objektu. Odhaľuje ľudské univerzum, najmä v duchovno-transcendentných rovinách, ktoré sa v danom čase ocitali na periférii básnickej aktivity. Duch jeho tvorby je podľa Červeňáka moderný a tradičný súčasne. (Červenák, 2004) 

Podľa Jaroslava Vlnku Turčány spôsobom komponovania revitalizuje tradičné žánre poézie, strofické formy a veršové systémy. Jeho básne charakterizuje ako komunikačné, ako „kreatívnu reakciu na vkomponovanú myšlienku“, ktoré spoluvytvárajú „pôsobivú textovú koláž“, návrat k hodnotám klasickej poézie, „štylizovaný záblesk minulosti a spomienky na domov“. Autor prezentuje pôvodné ľudské hodnoty s prirodzeným a priamym básnickým jazykom. (Vlnka, 2003, s. 117) Podľa Márie Bátorovej za veľkosťou jeho osobnosti stojí aj harmonická, nekonfliktná a ústretová povaha, jemný humor. Zložitosť jeho ľahko znejúcej poézie vytvára vážny význam starostlivo hľadaných slov. Turčányho reflexia sveta je „miestami melancholická, nadšená a ďakujúca za dar života, súvisiaca s jeho hlbokým náboženským presvedčením“. Veršoval v náročných veršových štruktúrach, „s renesančnou esenciou básní“. Podľa nej Turčányho poézia stojí na troch základných stĺpoch, ktorými sú domov, svet a žena. Žena a pre ňu jemná, platonická, nenaplnená láska, no aj láska k Božej Matke. Zbožňuje, oslovuje, ospevuje ženskosť spevom stredovekého trubadúra. No vďaka miestam, ktoré Turčány navštívil, ho Bátorová pokladá za objektívneho básnika, ktorý „robí“ literatúru, čo pokladá za základný príznak moderny. (Bátorová, 2004, s. 24 – 28) 

 

Turčányho básne sú typické „precíznou výstavbou verša a humanistickým posolstvom, vnímané cez kresťanskú orientáciu básní“. Mnohé majú žalmický výraz, vyjadrujú vieru a životnú skúsenosť. (Doktor, 2003, s. 42) Podľa Matejova autor rozvinul bohatý repertoár rýmov a strofických foriem – francúzska balada, stanca, tercína, rispet, sonet, a iné – s jedinečnou a neopakovateľnou zručnosťou. (Matejov, 2002, s. 41) Podľa Prokešovej je Turčány vysoko erudovaným básnikom, jemným znalcom básnických foriem, dokonalým prekladateľom a vynikajúcim literárnym vedcom. (Prokešová, 2008)

Vincent Šabík hovorí o Turčánym ako o mimoriadne vzdelanom básnikovi, prekladateľovi, literárnom vedcovi a historikovi, o poetovi doctus. Jeho poézia je zápas o krásu, koncepcia jednoty krásy a (duchovného) erosu. Turčányho básnické dielo podľa Šabíka spĺňa predpoklady krásy definovanej Tomášom Akvinským – celistvosť, súzvučnosť a jasnosť. S klasickou modernou ho spája dôvera v sily estetickej tvorivosti a prístup k jazyku. Trvá na zachovaní bohatstva foriem figuratívnej reči poézie, ktoré nadobudla počas vekov. Nesúhlasí s rozkladom poetického kánonu, s jeho redukciou, s anarchizáciou, proti ktorej stavia „akríbiu, technickú zdatnosť, profesionalitu, artistné majstrovstvo, virtuozitu“. Turčány je podľa neho virtuóz formy, majster ars poetiky, ktorý nepodlieha výkyvom futurologického pesimizmu či optimizmu. (Šabík, 2004, s. 64 – 69) Pre Vincenta Šabíka je Turčány básnik, pre ktorého je písanie „vedomý akt. Vďaka skúsenosti, poučenosti a inteligencii nestráca kontrolu nad krásou a čistotou svojich rýmov, obrazov, snov, skrýš a útočísk v záhradách poézie“. Prirovnáva Turčányho k poetickému záhradníkovi, ktorý sa „nevzdal tradície svojich učiteľov“, ktorý si uvedomuje všetko, čo sa s touto tradíciu v priebehu storočí stalo. (Šabík, 1992, s. 25) 

František Štraus hodnotí Turčányho ako jednu z najvýznamnejších postáv literárnej súčasnosti. Nazval ho básnikom palindrómových kódov. Turčányho palindróm podľa Štrausa nie je len slovnou hračkou, ale nositeľom zvuku a obrazu. (Štraus, 2004) Sú nositeľmi významov – jarky rodného kraja (Jarky v kraji, 1957) sa menia na toky krajín (V toku, 1965) a toky na potopy – moria sveta, aj vnútorného sveta básnika: „Od jarkov a prvej plavby cez tok – / ... k vám môj koráb dopláva... / Raz vody opadnú a kotvu objavia...“ (U kotvy). (Štraus, 1990) V jeho poézii zaznieva neopakovateľný mnohorozmerný ľudský cit prýštiaci zo živých domácich a inonárodných tradícií. Intelektuálne a emocionálne zdroje jeho poézie pramenia v ušľachtilých ľudských hodnotách. To, že je nie len básnikom, ale aj vynikajúcim básnikom – prekladateľom a neobyčajne rozhľadeným vedcom a teoretikom, potvrdzuje každý verš jeho poézie. Nenecháva nič na náhodu. Je to básnik domova a sveta. (Štraus, 2004) 

 

Podľa Stanislav Šmatláka z hľadiska básnickej špecializácie patrí Turčány k najvzdelanejším autorom, akých sme v dejinách našej poézie mali. (Šmatlák, 1974) Hedviga Kubišová hovorí o Turčánym ako o najkultivovanejšom básnikovi a prekladateľovi, ktorý vlastní Srdce DrSc., lebo pravá poézia nemôže vzniknúť bez hlbokého ľudského prežívania. (Kubišová, 2004, s. 87) Jurovská v Turčánym nachádza „koexistenciu estetického a etického, túžbu po kráse, mravnú ušľachtilosť, spolunažívanie citu a rozumu, detskú hravosť, múdrosť a rozvážnosť“. (Jurovská, 2003, s. 132) Archeológ Jozef Vladár o ňom hovorí ako o osobnosti „renesančných a encyklopedických vedomostí“. (Vladár, 2004, s. 119) Pavol Hudík, scenárista a autor rozhlasových projektov, s ktorým Turčány spolupracoval na mnohých projektoch o ňom píše ako o skvelom recitátorovi svojich básní a prekladov, ako o človeku s fenomenálnou pamäťou. (Hudík, 2004, s. 134) Bžoch vraví o vrodenej dispozícii, talente, o slovnom žonglérstve. No tvrdí aj to, že v istom zmysle básnik Turčány sa „obetoval Turčánymu – prekladateľovi a teoretikovi“. No nepokladá to za škodu, lebo „u Turčányho veci organicky súvisia, splývajú, nadväzujú a vplývajú na seba. Literárne inšpirácie z antickej a inej poézie sa premietajú do aktuálnych obrazov, zapadajú do jeho mikrokozmu ako súčasť jeho motiviky poetiky“. (Bžoch, 1988, s. 135) 

 

Podľa Kačalu Turčány venuje veľkú pozornosť jazyku, ako aj výberu jazykových prostriedkov. Používa ich cieľavedome, na dosiahnutie umeleckého zámeru: slová s príznakom knižnosti (zrieť, doba, započať, predložka „v“ s akuzatívom), vlastné mená, autorské slová, hovorové aj expresívne prvky, nárečové slová i citáty zo staroslovienskych pamiatok, latinské a slovenské náboženské piesňové či bohoslužobné a iné texty, zloženiny (vespev, Svätvečer), prevzaté a cudzie slová (herold, exámen). Nájdeme tu aj eliptické vyjadrenia, citovo zafarbené slová (častovať, rehot), hypokoristiká a domáce mená (tato, dedenko), subštandardné slová (kupleraj, cvokáreň), nárečové slová (očúvať, habračky) – nimi autor potvrdzuje živý vzťah k národnému jazyku a jeho bohatstvu. 

Autor využíva na dosiahnutie autorského zámeru aj novotvary a autorské slová. Novoutvorené či zriedkavé slová vznikli v zhode so systémovými slovotvornými postupmi spisovnej slovenčiny (od slova kráľ – králiť, sčariť, zloch). Z morfologických prostriedkov používa činné príčastia (zvonivší, ukryvší sa), tvary vokatívu (Otče, zlochu), antepréterita – dávnominulého času (ako bol Ján Hollý zvečnil ich mestá), etymologické figúry (spievať chválu chvál, domov domovov – dve totožné podstatné mená, druhé je však v genitíve). 

V syntaktickej rovine využíva opytovacie vety, zvolacie vety, oslovenia, citoslovcové vety. Okrem klasických poetických prostriedkov ako sú slovosledové javy (inverzie a pod.), autor využíva syntaktický paralelizmus, opakovanie výrazov, výber opytovacích viet (z potreby klásť nástojčivé otázky a hľadať primerané odpovede) a zvolacích viet (rastie miera naliehavosti, adresnosti, apelovosti) či oslovovacích a citoslovcových viet (zvyšujú emocionálny obsah a dosah veršov). Z básnických postupov využíva metaforu, metonymiu, personifikáciu, epitetá, prirovnania, zvukovo blízke slová v rámci verša, básnický kontrast, čím dosahuje jemnosť až vznešenosť výrazu (I v tieni Vašom je jas). Výrazným básnickým nástrojom v Turčányho tvorbe je hra hlások, slabík, slov i spojení slov v rámci veršov, napríklad ladenie veršov či dvojverší a trojverší do jednej samohláskovej tóniny, kde je počuteľne v slovách frekventovaná istá hláska či slabika, alebo zvuková zhoda slov (To víchor vychádza z tých stichov z tichej skrýše). Využívaním spomínaných jazykových prostriedkov Turčány dosahuje pozoruhodné výsledky vyznačujúce sa neobyčajnou invenčnosťou a rozmanitosťou. (Kačala, 2004, s. 104 – 118)