Elena Maróthy – Šoltésová (spracovala Mgr. Gabriela Spustová, PhD.)

Elena Maróthy – Šoltésová vstupuje do literatúry koncom 19. storočia spolu s ďalšími spisovateľkami, čo dokumentuje proces duchovnej emancipácie ženy. Šoltésová stála na čele spolku slovenských žien Živena (založenom v roku 1871). Významná je aj jej publicistická a redaktorská aktivita, najmä v literárno-spoločenskom mesačníku Živena (od r. 1910). ).[1] Šoltésová tvorila v období slovenského literárneho realizmu, keď sa v spoločnosti začal presadzovať pragmatický prístup k realite a nutnosť demokratizovať spoločenský a hospodársky život. Spoločnosť začína klásť väčší dôraz na zmenu „zdola“ – vecne a bez krajných emócií. Idealizovanie skutočnosti spoločnosť vníma ako zbytočné a zavádzajúce. V umení sa uplatňuje požiadavka pravdivosti. Realistická literatúra zobrazuje všetky vrstvy spoločnosti, nie len vyvolených. Ukazuje skutočnosť, v ktorej čitateľ žije. Novým predmetom zobrazovania sa stáva každodenná realita. Realizmus kladie na autora nároky, aby starostlivo pozoroval prostredie a mravy spoločenských vrstiev, študoval rôzne materiály a dokumenty, vedecké teórie, aj noviny. Na Slovensku sa realizmus oneskoril pre veľmi silnú romantickú generáciu a tiež slabé meštiactvo, no i pre národnostný útlak po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v r. 1867 a násilné pomaďarčovanie.

Šoltésovej román Proti prúdu je dvojzväzkovým románom, ktorý sa usiluje spĺňať atribúty realistickej literatúry. Na osudoch dvoch hlavných postáv – cieľavedomej emancipovanej mladej ženy, vlastenky z Rakytova, Oľgy Laskárovej a Františka Šavelského, mladého zemana vychovaného v prostredí silnej maďarizácie, ktorý sa do Oľgy zamiluje – sa usiluje ukázať možnosť riešenia národnostného útlaku prostredníctvom oduševnenia mladej inteligencie, mladého zemianstva, hrdého na svoj slovenský pôvod, schopného svoj národ pozdvihnúť. V diele rezonuje aj postava starého pána Laskára, múdreho a vlasteneckého Oľginho starého otca. Prvá časť rieši okrem romantického vzťahu a svadby Oľgy a Františka aj konflikty odrodilého pomaďarčeného zemianstva, zobrazených najmä obrazmi dialógov zemianstva na bále. Františkovi maďarskí priatelia ho od svadby odhovárajú. Spolu s láskou k Oľge sa však vo Františkovi prebúdza aj silná spolupatričnosť a láska k svojmu slovenskému národu. Niektorí priatelia sa od neho odvrátia. Druhá časť románu sa odohráva o niekoľko rokov neskôr, keď sa rodinka rozrástla o potomstvo, no vyrovnáva sa aj so stratou dieťaťa. Na pozadí druhého dielu románu sa rozvíja aj ľúbostný vzťah Oľginho bratanca Ivana. Keď sa v Rakytove odohráva valné zhromaždenie tzv. maďarských vlastencov, Šavelský upokojuje vzbúrený dav a radí ľudu riešiť spory s pomaďarčenou šľachtou pokojnou cestou. Stáva sa im oporou vlastenectva, hoci to ani pre neho nie je ľahké a bezproblémové.

Hoci Šoltésová rozumie literárnym potrebám nastupujúcej generácie, vo vlastnej tvorbe podlieha idealistickým predstavám. [2]

No aj Šoltésová cíti, že jej román je zidealizovaný. Kladie si otázku, či čitatelia nebudú pokladať jej dielo za utópiu. Hoci si ju priznáva, nezdá sa jej uskutočnenie ideálnej budúcnosti nemožné. V opise protagonistov diela to vyjadrila nasledovne:

„Starý Laskár, povznášajúci aj iných okolo seba čistým oduševnením prvotnej doby národného prebudenia, je iste nie vybájený; ale je to typ našich čistosrdcích, v tichosti súkromného života účinkujúcich otcov zo Štúrovho svetlého tábora. Oľga, jeho vnučka, nabratá jeho duchom, je tiež asi ideálny typ slovenskej ženy, kreslený síce nie dľa žijúceho modelu, ale ako súhrn peknoduchosti, nachodiacej sa v upovedomelých vzdelaných Slovenkách... Určenie ideálu je byť všestranne dokonalejším než je jednotlivý človek, aby každému sťa vzor zasvietil do duše. A Oľga je jednako nie ideál vzdušný, ale skutočnosti primeraný, aký aspoň približne možno dosiahnuť. ... Prichodí mi prehovoriť o Šavelskom, hlavnej osobe deja. Kde som ho vzala? Veď takého zemana nemáme, lebo keby sme ho mali, čuli by sme ho... Žiaľ, nemáme ho; naše odrodilé zemianstvo ešte nevykázalo sa takým – ešte nám ho dlhuje. Mne tanul na mysli ako nevyhnutnosť, ktorá skôr-pozdejšie musí sa zjaviť v našich zvláštnych pomeroch. Je nemožnosť, žeby neprišiel. Predvídanie takého zjavu nezakladá sa na nadprirodzenom prorockom nadaní, lež skôr na historickej poučke — a nadovšetko na samom mravnom povedomí duše. Naše odcudzené zemianstvo s úzkostlivosťou slabodušného cudzobažníka vzpiera sa úlohe, ktorú tu za svoju uznal Šavelský, a predsa pred Bohom, pred svetom i pred sebou len vtedy dôjde pravej, plnej mravnej váhy, keď spomedzi seba vystanoví takých, v ktorých ohlušený cit národnej pravdy ožije a zdvihne sa v novej sile naprávať hriešne premeškanie minulosti. [3]

Aj podľa Stanislava Šmatláka je dielo Maróthy – Šoltésovej Proti prúdu zidealizovanou predstavou návratu odrodeného zemianstva k národnému životu. Šoltésová aj podľa neho pokladá za rozhodujúce získať si vyššiu sociálnu vrstvu, aby sa začala zúčastňovať na spoločenskom a politickom živote. Ide o exemplárne sujetové pokusy prvej generácie slovenských realistov názorne predviesť možnosť i užitočnosť nastoliť všeobecné spoločenské zmierenie, najmä s vrstvou zemianstva. Úsilie o spoločenské „vozvýšenie“ slovenskej epickej prózy sa ideových a sociálnych ilúzií zbavilo až neskôr u iných autorov literárneho realizmu. Podľa Šmatláka mal voči tomuto románu výhrady aj Vajanský (Národné noviny, 1894) a realistickosť mu priznáva len v častiach rodinno-opisných, no v ideových cieľoch a tendenciách kritizuje jej sklony k romantizmu. Tichomír Mikin vyčíta autorke psychologickú a sociálnu vykonštruovanosť a nepravdivosť sujetovej koncepcie. Martin Kukučín (Slovenské pohľady, 1894) napísal, že národná idea je ideou demokratickou, nie aristokratickou a pre zemiansky erb v týchto okolnostiach je len vec náhodná, ktorá si nezaslúži zaliečať sa pánom z armálesu. Ďalšie prozaické práce Šoltésovej sú už podľa Šmatláka „koncipované síce sujetovo menej náročne, no životne pravdepodobnejšie – realistickejšie (Prípravy na svadbu, V čiernickej škole, Popoluška). [4]

Podľa Martina Kukučína je v diele zručne ukrytá tendencia byť advokátom svojho pohlavia, no Šoltésová to robí akoby mimochodom. Šavelský je podľa neho pod Oľginým protektorátom, no on tento protektorát bez ostychu uznáva. Kukučín uznáva, že kniha je bohatá na idey.[5]

K románu Proti prúdu sa vyjadril aj Tomáš Garrigue Masaryk. On však hovorí o jeho národnej a politickej dôležitosti, o bystrom a vernom pozorovaní reality. Chváli jej ženský takt a „mäkkú ruku, ktorou prešla cez hroty a hrany ... tlmiac všetko, čo uráža a drása. Čo dielo podľa neho stratilo na skutočnej životnosti, to získalo v očiach čitateľov pútavosťou a príťažlivosťou. [6]

Aj keď je Šoltésovej dielo hodnotné ako zidealizované, predsa nastolilo zrkadlo svojej dobe, čo iste v tomto čase nebolo pre ženu bežné. Rezonuje tu okrem spomínaných kladných postáv mužov aj osobnosť Oľgy, ktorá sa netají svojimi myšlienkami sústredenými na možnosť zapojiť ženy do verejného života a pritom nestratiť svoju výsadu byť dobrou manželkou a matkou. Šoltésová tak, spolu s ďalšími realistickými spisovateľkami, otvára ženám cestu do literatúry, aby sa vyjadrili sebe vlastným spôsobom vo veciach verejného života.

Zoznam použitej literatúry

Kukučín, Martin: O nej. In: Mikulová, Marcela – Mikula, Valér: Slovenský realizmus II. Bratislava : Slovenský Tatran, 2006. s. 291

Masaryk, Tomáš Garrigue: O nej. . In: Mikulová, Marcela – Mikula, Valér: Slovenský realizmus II. Bratislava : Slovenský Tatran, 2006. s. 291

Mikulová, Marcela – Mikula, Valér: Slovenský realizmus II. Bratislava : Slovenský Tatran, 2006, s. 5-14)

Šmatlák, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2007, s. 129 –198

Šoltésová, Terézia: Články. O románe proti prúdu, 1894 [on-line] Dostupné na internete: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/310/Marothy-Soltesova_Clanky/1#ixzz2vxqLBKgN).