Fordinálová, Eva: Keď to aj my vzdáme, čo po nás zostane? (recenzia kníh Gabriely Spustovej: Silencium, Sonety)

V denníkoch F. M. Dostojevského nachádzame zaujímavú a v súčasnom svetovom kurze aktuálnu prognózu: "Ľudstvo prechádza dvoma etapami vývoja: 1. od gorily k odmietnutiu Boha; 2. od odmietnutia Boha ku gorile." Nemožno poprieť, že vo vývine svetovej globalizácie sa začína zreteľne prejavovať Dostojevským predpovedaný nástup druhého vývinového stupňa. Ale rovnako nemožno poprieť, že stále sa prejavujú aj protisily, ktoré sa neúnavne usilujú ďalšiemu pokračovaniu, devastácii základných ľudských hodnôt, zabrániť. Zbraňou týchto novodobých krížiakov je aj literatúra.

V plnej miere som si tento fakt uvedomila, keď som sa začítala aj do najnovších básnických zbierok redaktorky vydavateľstva Dobrá kniha Gabriely Spustovej Izakovičovej Silencium (2014) a Sonety (2015). Nevyhnutnosť výpovede oboch (aj predchádzajúcich ) zbierok mi ozrejmili verše: "Keď to aj my vzdáme, / čo po nás zostane?" (Silencium, s. 7). Priam motto celej tvorby tejto talentovanej a kultivovanej poetky. Zreteľný príklad, ako môže "silencium" kričať do svedomia. Aj odmietavé ticho môže dvíhať "ľudstvo z prachu / Zvieracieho pachu / K výškam nesmiernosti."

Autorka pracuje s výsostne súčasným vedecko-výskumným materiálom - vo veršoch nájdeme aj fotóny, receptory neutrónov, kvarky - všetko, čo sa usiluje predstihnúť LOGOS, čo hrozí, že "nasledujúca zastávka sa nekoná, / Konečná, / vystúpte, prosím, z jazdy" (Vlaky), ale ona "tvrdohlavo" svedčí: "na jar prebijem betón a vyklíčim." (Šerá). V tom je jej sila. Pozná aj nástrahy ("Stretla ma Pýcha, aj Temné dni..."), ale je pevne presvedčená, že opäť "bude to Slovo, čo zachráni svet." (Slovo) A preto pripomína: "Príde raz čas, / keď z prachu vstanú dávne slová, / čo majú moc sa vzoprieť, uzdraviť." (Raz príde ten čas)

Z poézie Gabriely Spustovej mám dojem, že už tie "dávne slová" nachádza a "dvíha ich z prachu", aby zamedzila "erózii sŕdc". (Krásna moderná a presná metafora. Dovolím si tvrdiť - burcujúca.) V každej jej básni je LOGOS, čo nás osloví, ale dovolím si ešte citovať báseň Zostúpiť, lebo ju pokladám za príznačnú pre autorkin postoj k životu: "neutekám, zostupujem k sebe / škáročkou lásky na svet pozerať sa túžim / nech radšej trpím pre dobro než pre zlo / a v labyrintoch seba nájdem raz svoj stred. (S. 62)

Oslovila ma aj kapitolka S knihou na káve: So Shakespearom; Jana Eyrová; Višňovému sadu; Selanky; Arné; Maupassantovmu Miláčikovi; Nad hrobom otca Goriota (a osobne som jej vďačná najmä za Selanky: doposiaľ sa v každej generácii slovenských básnikov našiel ctiteľ Hollého poézie, ktorý jej vzdal hold svojou básnickou výpoveďou: naposledy Teodor Križka a už som sa obávala, že to bude skutočne naposledy: vďaka, Gabika, veľmi si ma potešila: Ján Hollý stále žije v nás!)

Zbierka Sonety mi tiež pripravila príjemné prekvapenie: v predchádzajúcej zbierke autorka uprednostňovala voľný verš (treba povedať, že veľmi účelovo úderne zdôrazňoval LOGOS), tu dokázala svoje majstrovstvo aj vo viazanom verši. A sonetové vence si vyžadujú skutočné majstrovstvo. Ona nás obdarila deviatimi: Sonet slobody; Sonet túžob; Sonet krivdy; Sonet ľudských obetí; Sonet plaču; Sonet blížení; Sonet zlých čias; Sonet čistých lások; Sonet zmierenia. Tu už si dovolím bez ďalších komentárov iba citovať verše, ktoré ma (aj popri iných) najväčšmi oslovili. Zároveň sú dôkazom, že viazaný verš skutočnému talentu neviaže myšlienku, že má stále svoje opodstatnenie:

Sú celebrity, ktoré britké sú?

A treba vždy mať stránku poprednú?

Je ťažké padať strmo z útesu.

Veď krásy tela rýchlo uvädnú,

tak prečo robiť z krásy noblesu?

Nech pravdou sa nám srdce ozve dnu.

(Sonet slobody)

Čo zmenilo sa od dôb praveku?

Veď najťažšie je seba spravovať.

A nezáleží vôbec na veku.

(Sonet túžob)

Tú pravú múdrosť v knihách nehľadaj.

Tú prezradí len o tebe tvoj čin.

Kto nehľadá ju, možno prehrá dar.

Keď nemáš život prázdny plniť čím,

viac lipnúť na to, čo ti vzal,

ťa múdrosť, krása zdvihne nad niečím.

(Sonet túžob)

Koreňom básnictva by stále malo byť predovšetkým ľudské srdce. Poézia vyjadruje, čo ľudia myslia, no hlavne čo cítia. Žijú v bludnom kruhu, neschopní zastať a primknúť sa k jeho Centru. Treba prebúdzať našu vnútornú energiu, dosiahnuť súlad v sebe, vybojovať si svoje "Silencium" - vnútorné ticho, a tam sa započúvať srdcom do Božieho hlasu pokoja a lásky. To však vyžaduje každodennú prácu na sebe. Máme na to výborných pomocníkov: modlitbu a duchovnú poéziu. Modlitbou sa utiekame k Bohu o dar sily, duchovnou poéziou mu vzdávame vďaky, povznášame sa k Nemu, ideme Mu v ústrety. Odpútať sa od konzumného sveta, plného deprimujúceho hluku či šumu, a ponoriť sa do tichosti večného bytia nám pomôžu aj obe zbierky Gabriely Spustovej Izakovičovej.

Eva Fordinálová