Jožko na sústredení a Daniel v jame s levmi (Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

„Konečne sa začal školský rok, babi,“ povedal Jožko a neveril, že vyslovil práve takúto vetu. Ani babička tomu nechcela veriť. „To myslíš vážne, Jožko? V tvojom veku by som veru takú vetu nikdy nevyslovila. Veď prázdniny sú predsa super.“

Jožko nesúhlasne krútil hlavou. „Babi, vieš, že som bol na sústredení s chalanmi. Bolo to celkom príma, no niektorí chalani sú... ako to povedať, aby som nevypustil z úst nejaké zlé slovo... No, nie sú dobrí. Machrujú a robia veci, ktoré by sa ti, babi, vôbec nepáčili. Raz mi prehrabali kufor a našli mi tam ten malý krížik, čo si mi dala. Vieš, ten posvätený. Začali sa mi smiať, že či to myslím vážne a či sa dokonca modlím, alebo nebodaj chodím aj do kostola. Nebolo mi to príjemné. Dokonca som mal pokušenie všetko poprieť. Nie je to ľahké s tými mojimi spolužiakmi. Im to nevysvetlím, že je to dôležité a že mi modlitba pomáha, tak ako tebe. Tak som im len vytrhol krížik z rúk a povedal som im, že je to od teba a nech mi dajú pokoj. Babi, ja neviem, čo som mal spraviť. Im to nevysvetlíš...“

„Jožko môj zlatý. Nemáš to ľahké. Ale viera nikdy nebola ľahká. Pamätáš si, ako som ti hovorila o Nabuchodonozorovi a babylonskom zajatí?“

„Pamätám. Odvliekol do zajatia bohatých a chudobných nechal v rozbitej krajine živoriť a plakať.“

„Tak tento kráľ, čo dal zničiť Jeruzalem a chrám, odvliekol do zajatia aj štyroch mladých mužov zo šľachtického rodu a prikázal, aby ich vychovávali na kráľovskom dvore, aby využil ich múdrosť. Myslel si, že sa naučia babylonským móresom a na svoju vieru v Boha zabudnú. No mládenci sa svojej viery nemienili vzdať. Kráľ troch z nich – Ananiáša, Mízaela a Azariáša dokonca hodil do ohnivej pece len za to, že sa odmietli klaňať sa ako bohu zlatej soche, ktorú dal zhotoviť. No keď anjel mládencov v peci ochránil pred ohňom, hoci tí, čo stáli pri peci, zhoreli, kráľ dal nariadenie, že sa nik nesmie prehrešiť proti Bohu, čo takto ochraňuje svojich ctiteľov, a mládencov povýšil. Jeden z tých štyroch mládencov, čo boli v zajatí na kráľovskom dvore, sa volal Daniel. Daniel vynikal veľkou múdrosťou, pre ktorú mu dal kráľ veľké bohatstvo a moc. Bol najmúdrejší zo všetkých mudrcov babylonu a bol takpovediac ich šéfom. Dokonca bol jedným z troch najvyšších náčelníkov v krajine. Keď kráľ Dárius chcel, aby sa stal náčelníkom nad celým kráľovstvom, ostatní mu začali závidieť a chceli to prekaziť. Keď kráľ podpísal nariadenie, že nik nesmie celý mesiac o nič prosiť bohov, iba kráľa, inak skončí v jame s levmi, nevedel, že je to lesť ostatných náčelníkov proti Danielovi. Keď sa Daniel nemienil vzdať modlitby a ako vždy sa trikrát denne modlil, chytili ho a predviedli pred kráľa. Kráľ nemohol zrušiť svoje kráľovské nariadenie a Daniela musel hodiť levom. Do rána kráľ nespal ani nejedol, lebo sa o Daniela bál. Mal ho veľmi rád. Keď ráno odvalili kameň s pečaťou kráľa na jame s levmi, kráľ so strachom kričal na Daniela: ‚Daniel, služobník živého Boha, vládal ťa tvoj Boh, ktorého tak vytrvalo ctíš, zachrániť od levov?ʻ Daniel ho s úsmevom a bez jediného škrabanca na tele pozdravil, ako obvykle: ‚Kráľu, ži večne!ʻ Kráľ bol šťastný. Ihneď dal Daniela vytiahnuť a prikázal hodiť do jamy tých ohováračov a závistníkov, čo Daniela udali. Dárius potom nariadil, aby si Danielovo Boha, ktorý ho zachránil pred levmi, všetci v krajine ctili.“

„Babi, to teda naozaj ten Daniel nemal ľahké. Mňa aspoň nikto nehádže levom. Aj keď sa tí moji spolužiaci občas ako také levy správajú.“

„Už sa nebudeš hanbiť za svoju vieru, Jožko?“

„Nebudem, babi. Veď Daniel bol najmúdrejší muž v celej babylonskej krajine a nehanbil sa.“

Babička sa usmiala. Vedela, že to chlapci nemajú ľahké, ale verila Jožkovi, že to zvládne a neprestane sa modliť len preto, že iní chlapci ešte nepochopili, aká sila je v modlitbe.