Jožkov hnev a Kniha Sirachovcova (Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Vonku sa poriadne ochladilo a Jožko sedel v babičkinom húpacom kresle a zamračene počúval, ako babička lúska orechy a vyberá ich zo škrupinky.

„Prečo si, Jožko, dnes taký mĺkvy. Nie je s tebou nijaká reč.“

„Hnevám sa na ocka!“ vybľafol Jožko dotknuto a nahnevane.“

„A čo ti ocko urobil, že sa tak naňho pajedíš?“ prestala lúskať babička orechy a zahľadela sa vnúčikovi do jeho belasých očí.

„Zobral mi mobil aj tablet... že za trest, pre takú drobnosť... že som si nesplnil, čo som mal a odvrkol som mu... a teraz sa unudím na smrť.“

„Jožko, asi to nebola až taká drobnosť, čo povieš.“

„Babi, ocino mi stále iba niečo prikazuje a zakazuje a trvá na svojom. Ty by si to tiež nevydržala.“

„Jožko, keď som bola malá, musela som poslúchať oveľa viac ako poslúchate vy a ešte aj odprosiť rodičov, keď som niečo vyviedla... a otcovi sme si veru nedovolili protirečiť.“

„Babi, ale to bolo v minulom tisícročí! My, deti, máme svoje práva!“ zvyšoval hlas Jožko.

„Babička sa usmiala. Vieš Jožko, máš pravdu. Veru som sa narodila v minulom tisícročí, ale na povinnosti poslúchať svojich rodičov sa nič nezmenilo celé tisícročia a bude to tak dovtedy, kým bude jestvovať svet. Máš pravdu aj v tom, že deti majú svoje práva. Majú právo na výchovu, dobrú výživu, milujúcu rodinu, vzdelanie, ochranu, a ešte mnoho iného. Ale deti majú aj svoje povinnosti. A medzi tie povinnosti patrí aj poslúchnuť rodičov v tom, čo je dobré a múdre.“

„A keď budú od detí chcieť to, čo nie je múdre, tak nemusia poslúchnuť?“ ožil odrazu Jožko.

„Jožko, ak by niektorý rodič navádzal svoje dieťa na niečo hriešne, tak poslúchnuť nesmie.“

„Aha,“ pochopil Jožko, že babička asi nie je tento raz na jeho strane.

„Jožko, poviem ti o jednom otcovi, ktorý žil veľmi, veľmi dávno, dokonca až viac ako storočie pred naším letopočtom. Napísal veľmi vzácnu knihu – Knihu Sirachovcovu, v ktorej jeden múdry muž, Jesú, syn Sirachov napísal pre svojho syna a pre ďalších mladých ľudí, ktorých učil vo svojej škole, poučenia a rady, ktoré ich privedú k múdrosti a ku šťastiu. Vlastné deti vychovával prísne, ale s láskou, aby mu v budúcnosti neboli na hanbu. V knihe hovorí o povinnostiach detí k svojim rodičom – a to aj keď už dospejú – radí im, aby boli múdre a skromné, aby mali pozorné srdce k chudobným, aby sa neprehrešovali svojím jazykom, aby si vážili dobrých priateľov, aby sa nebránili poučovaniu, ktoré ich privedie k múdrosti, aby sa vyhýbali hriechu a mnoho ďalšieho. Hovorí, že najväčšia múdrosť je v Bohu a v bázni pre ním.“

„Babi, a čo je to bázeň?“ zamyslel sa Jožko.

„Vieš, Jožko, ja ti to neviem povedať ako poučku. Keď o niekom vieš, že je múdry, že všetko o tebe vie, že ti nechce zle, ale len a len dobre, aby si žil šťastne a aby boli šťastní aj všetci, čo sú blízko teba, že nechce, aby si nikomu ublížil, lebo sa mu to nepáči, tak určite nechceš, aby si všimol, že robíš zle a aby ho to zarmútilo, alebo rozhnevalo... a to je podľa mňa bázeň.“

„Aha, tak aj pred otcom mám mať bázeň, lebo mi chce len to najlepšie?“

„A nemáš?“

„Asi mám. Ale mobil mi aj tak nemusel zobrať...“

„Radšej mal vytiahnuť remeň?“ spýtala sa babička zákerne.

„Nie, to nie, to by mi nepomohlo, len by vo mne narástol hnev a zlosť.“

„No vidíš, Jožko. Ocko je múdry. Vie, že bitka nie je dobrý výchovný prostriedok. Bez mobilu to vydržíš a ešte máš aj čas porozprávať sa so mnou. Pozri, aká je krásna jeseň.“

„Babi, máš pravdu. Videla si tie nádherné farebné listy v záhrade?“ konečne sa Jožkovi rozžiarili očká a pustil sa s babičkou do orechov.