Jožkov najlepší kamarát a Jonáš v Ninive (Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Na babičkinom dome buchli dvere a dovnútra vošiel snehuliak. Keď sa snehuliak troška oprášil od januárového snehu a vyzliekol si kabát, čiapku, rukavice a šál, vykľul sa z neho Jožko. Namiesto pozdravu babičku postudenil rukami a pobozkal ju.

„Vitaj, Jožko, poď sa rýchlo zohriať a daj si so mnou čajík.“

Jožko sa usmial a pri voňavom čajíku okúňavo začal: „Babi?“

„Áno, Jožko?“

„Čo by si robila, keby tvoj kamarát začal klamať, piť alkohol, fajčiť a ešte všeličo iné?“

„Jožko, dúfam, že nehovoríš o sebe?“

„Nie, babi, neboj sa.“

„Ó, to mi veľmi odľahlo.“

„Naozaj ide o môjho najlepšieho kamaráta,“ vysvetľoval Jožko.

„Raz ho zavolali takí nepríjemní deviataci, aby namiesto tréningu išiel s nimi... a volali aj mňa.“

„A šiel si?“

„Raz som s nimi bol, ale keď som videl, čo robia, tak som ušiel. No Milo tam ostal. Klame otcovi, že chodí na tréning a pritom chodí piť... a to ostatné.“

„A keď je to tvoj najlepší kamarát, urobil si niečo, čím by si mu v tom zabránil? Veď na to sú kamaráti?“ zisťovala babička.

„Nie, babi, je mi to trápne, dohovárať mu, veď je to môj kamarát.“

„No, veď práve preto. Nenecháš ho predsa spadnúť do problémov. Veď na to sú najlepší kamaráti, aby nás chránili. Poviem ti príbeh o Jonášovi. Tiež sa bál a utiekol. Je to dávny príbeh, možno znie trošku ako legenda, ale skrýva v sebe pravdu o strachu a odvahe splniť poslanie. Jonášovi Boh prikázal, aby šiel dohovoriť Ninivčanom, čo páchali zlo. No Jonáš sa bál ísť do veľkého mesta a povedať im nepríjemnú pravdu a tak ušiel. Zaplatil si lodný lístok a plavil sa na lodi, ktorá sa vzďaľovala od Ninive. No strhla sa veľká búrka a keď sa poverčiví lodníci báli, že sa utopia, hodili si lós, či nie je na lodi niekto, kvôli komu sa more búri. Lós vyšiel na Jonáša a tak ho hodili cez palubu. A more sa utíšilo. Jonáša však zhltla veľká ryba a keď sa v jej útrobách modlil a sľuboval, že splní to, čím ho Boh poveril, doplavila ho k brehu Ninive a tam ho vypľula. A Jonáš všetkým Ninivčanom povedal, že ak sa nepolepšia, Ninive bude zničené.“

„A polepšili sa, babi? Neublížili Jonášovi?“

„Veruže mu neublížili. Všetci sa kajali a postili, dokonca aj kráľ si sypal popol na hlavu – tak vtedy dávali ľudia najavo, že sa chcú polepšiť.“

„Babi, a bolo Ninive zachránené?“

„Veru bolo. Jonáš sa aj trochu hneval, že im Boh tak ľahko odpustil, ale Boh mu dal podobenstvom najavo, že on si nepraje záhubu tých, čo robia zlo, ale ich polepšenie a záchranu.“

„Takže si myslíš, babi, že by som mal dohovoriť svojmu kamarátovi ako to urobil Jonáš?“

„Veru mal, Jožko, lebo keď pôjde tvoj kamarát cestou, o ktorej si mi hovoril, môže ho to poznačiť na celý život. Mohol by prísť o zdravie, o šťastnú a dobrú budúcnosť a dokonca aj o život.“

Jožko objal babičku. „Naozaj je to poučný príbeh, babi. Ja teda budem odvážny a pravdovravný. Splním si poslanie najlepšieho kamaráta. A vymyslím niečo, čo bude Mila baviť viac, ako darebáctvo,“ usmial sa Jožko a už sa mu rodil v hlave plán na parádnu lyžovačku so svojím najlepším kamarátom. Dopil čajík, pobozkal babičku, obliekol sa a vyšiel von do fujavice.