Jožkov veľký strach a Kniha žalmov (Text Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Jožko sa dnes vliekol zo školy celkom skľúčený. Hoci bola jar v plnom prúde, vtáčiky na stromoch štebotali a slniečko začalo štekliť chlapcom päty, aby sa tešili na futbal a iné chlapčenské hry, Jožko chodil so zvesenou hlavou a kade chodil, tade vzdychal. Ani jeho chorá babička tak nevzdychala, keď ju boleli nohy,   ako teraz Jožko. Prišiel k nej do izby tak nebadane, že sa babička zľakla:

„ Jožko, ideš ako duch. Tak som sa naľakala, keď si sa odrazu zjavil...“ povedala babička namiesto zvyčajného: Vitaj!

„Babi, keď ja už asi nebudem dlho na svete,“ povedal vážne a smutne.

„Ale, čo to vravíš, Jožko. Ochorel si vari?“ preľakla sa babička, no teraz už skutočne.

„Vieš, babi, zajtra ma má skúšať náš nemčinár a ja to do rána neprežijem. Ja určite chytím infarkt,“ zadíval sa Jožko babičke do očí a myslel to smrteľne vážne.

„Ale Jožko, to mi padol kameň zo srdca, že to je len toto.“

„Babi, ty sa tomu smeješ, že ja do rána umriem?“

„Nie, Jožko, nesmejem sa tebe. A neboj sa, infarkt nedostaneš. Teda pevne v to verím. Vieš, aj ja som sa mnoho ráz bála všelijakých ťažkých skúšok. Tých v škole, ale aj tých, čo mi doniesol život. Veď aj to, že nemôžem chodiť, je veľká skúška.“

„Babi, a kto ťa to takto skúša?“

„Skúša ma život. Ale ja mám takú veľkú zbraň, ktorou proti strachu bojujem.“

„Babi, ty sa nezdáš. Nevedel som, že máš zbraň. A vieš aj strieľať?“

„Tá moja zbraň nestrieľa. Iba ak strelné modlitby do neba.  Ale mám aj ťažší kaliber, a to sú žalmy.“

„Babi, žalmy? To je čo? A kde to máš?“

„Sú v tej mojej tajomnej knihe. Vo Svätom písme. A je celá jedna kniha. Až 150. Sú to pradávne modlitbové piesne, ktoré napísal kráľ Dávid, kráľ Šalamún a ďalší speváci žalmov, napríklad keď sa báli, ako sa teraz bojíš ty, alebo keď sa radovali, keď chválili Boha za víťazstvá, alebo aj vtedy, keď spáchali niečo zlé a chceli poprosiť Boha o odpustenie. Sú úžasne posilňujúce. Dávajú silu prekonať nebezpečenstvá a strach. Ľudia sa nimi modlia odpradávna, už asi 3000 rokov. Spievali sa zväčša s nejakým strunovým nástrojom.“

„S gitarou?“

„No, nebola to celkom gitara, ale niečo medzi gitarou a malou harfičkou, bol to starobylý nástroj, čo sa volá citara.

„Babi, a myslíš, že aj ja by som si ich mohol spievať?“

„Jasne že áno,“ babičke sa objavil na perách úsmev, „ja mám napríklad najradšej 23. žalm. Skús ho po mne opakovať a uvidíš, že ti prejdú všetky strachy: Pán je môj pastier, nič mi nechýba, pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou...“

„Babi, napíšeš mi ten žalm, aby som si ho mohol pospevovať?“

„Veľmi rada, Jožko. Napíšem ti ho celý a uvidíš, že keď budeš chodiť po správnych chodníčkoch a pridáš k modlitbe žalmov aj to, že sa budeš poctivo a verne učiť slovíčka, tak z nijakého učiteľa infarkt nedostaneš. To mi ver!“ babička sa prstom dotkla Jožkovho nošteka a svojho vnúčika objala. Jožko mal rád, keď ho babička poobjímala, no našťastie to nikto nevidel. Je už predsa veľký. A vo vrecku má zbraň na strach. Dávidov žalm.