Svitla veľkonočná nedeľa a do Suchej sa dohrnuli vojaci hovoriaci po rusky.

„Čo sa to robí?“ pýtala sa vystrašená Terezka svojho manžela, keď z ulice začula ostrú streľbu a lomoz.

„Neviem,“ bezradne mykol plecom Ján.

„Ale dobre to nevyzerá,“ zadíval sa smerom k približujúcej sa streľbe vonku.

„Deti, choďte sa ihneď skryť do pivnice,“ skríkla na deti Terezka, keď ju pri každom zarinčaní skla poriadne myklo.

Martuška s Rudkom sa prikrčili za čelom postele, keď ktosi strelil do okna blízkym susedom a prikrčené sa utekali skryť. Vystrašení rodičia, čo ich kryli vlastným telom, ich nasledovali.

Streľba sa približovala. Sklá už zarinčali aj vo vedľajšom dome.

Ján ani nestihol zatvoriť dvere, keď sa za ním ozval výstrel. Ešte pár krokov a bude aj on v bezpečí. Nasledoval ďalší výstrel a guľka cinkla do železných zárubní, do betónového piliera na verande a roztresla sa o železné pivničné vráta za Jánovým chrbtom, ktoré práve zatváral.

Ján zastonal. Pocítil v nohách prudkú bolesť a klesol na schody. Mama Terezka zhíkla. Deti si zakryli ústa a začali vzlykať: „Tato,“ čo vám je? Zasiahli vás? Neumierajte!“

Terezka podoprela manžela, aby sa nezrútil dolu strmými schodmi a ani nepripustila myšlienku, že by živiteľa rodiny zatúlaná guľka zabila.

„Nebojte sa,“ bolestivo zastonal Ján a roztrhol si zakrvavenú nohavicu. „Sú to len črepiny. Našťastie, odniesla si to len noha. Tá sa zahojí,“ vydýchol si ubolený Ján.

Terezka si roztrhla čistú spodnicu a začala Jánovi obväzovať ranu, aby zastavila krvácanie. Deti ani nedýchali. Z pivnice sa neodvážili odísť skôr, než sa streľba začala vzďaľovať. Napokon utíchla.

Dôvod streľby sa čoskoro osvetlil. Kozáci Druhého ukrajinského frontu, ktorým velil maršal Rodion Jakovlevič Malinovský, sa takýmto spôsobom usilovali „vyčistiť“ dedinu pred blížiacimi sa ruskými pešiakmi. Báli sa, že sa v domoch ešte ukrývajú Nemci.

Keď zistili, že už je dedina „čistá“, správali sa pokojnejšie. Dokonca deťom hádzali cukríky, čo vyrabovali v obchodoch v Trnave a chlapcov ponúkali vlastným proviantom.

„Dévočka, prinesí mne vódki!“ kričal po rusky jeden z kozákov, čo bol na obchôdzke, na osemnásťročnú modrookú Ruženku s vlasmi zapletenými do vrkoča.

Dievča, natešené, že od nej niečo žiada urastený mladý kozák, utekalo domov a prinieslo mu pohár dobrej studenej vody zo studne.

Vojak sa pri pohľade na pohár iskrivej tekutiny usmial, olizol si pery a po rusky poďakoval:

„Spasíbo.“

No len čo ochutnal, povedal po rusky čosi nepekné, pohár s vodou hodil o zem, až sa črepiny rozleteli na všetky strany a uháňal bez jediného pohľadu na dievča ďalej.

Sklamané dievča nechápavo stálo a pozorovalo ho. Napokon znechutene zatvorilo drevené dvere a na kozákov od tej chvíle zanevrelo.

Čoskoro prišlo aj pešie vojsko a ubytovali sa v každom dome. Aj dom dedka Imricha bol plný vojakov.

Jedného dňa si vojaci z vlčindolských pivníc dogúľali do dedkovho dvora celý sud vína, čo skonfiškovali tamojším vinohradníkom. Dobýjali sa doň sekerou a takmer sud rozbili.

Dedkovi vinárovi sa dobrého vína uľútostilo a ukázal vojakom ako sa dá sud otvoriť a šlauchom – hadicou – víno nabrať. No čoskoro svoju pomoc oľutoval. Vojaci sa v ten večer opili do nemoty. Našťastie, nič zlé v dedkovom dome nevyviedli.