Majkin nápadník a Šalamúnova Pieseň piesní (Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Vonku svietilo krásne júlové slniečko, keď Majka viezla babičku na invalidnom vozíčku na dvor, aby sa jej trošku zohriali staručké kosti a aby jej letné slniečko dodalo silu. Štebotali tam vtáčiky od výmyslu sveta, lietali motýliky, šantili mačiatka. Všetky tieto tvory oslavovali krásu prírody a života a babička bola šťastná. Záhradka hrala všetkými farbami a vôňami.

„Aký je nádherný ten Boží svet,“ povedala s úsmevom babička. „Celý svet je stvorený pre lásku a pre radosť,“ dodala a v očiach sa jej zažínali iskierky.

„Babi,“ usmievala sa aj Majka, „myslíš, že aj ja som stvorená pre lásku?“ pozrela sa babičke do očí a v tých svojich skrývala tajomstvo.

„Celkom určite, Majka,“ pohladila babička Majku. Láska má mnoho podôb. Môžeš mať rada kamarátov, rodičov, súrodencov, prírodu, svet... a najväčšia láska je láska k tomu, čo túto lásku a krásu stvoril.“

„Babi, a tá láska, tá k milému... vieš, ja som dostala zaľúbený list a takú básničku...“ žmolila Majka za chrbtom farebný papierik, vytrhnutý z ozdobného bloku, na ktorom bolo kostrbatým tlačeným písmom čosi napísané.

„Pozri, babi, nezdá sa ti to smiešne...?“ podala papierik babičke. Babička si starostlivo poskladaný lístok rozložila, založila si na oči okuliare a pozorne čítala. Na tvári sa jej usídlil jemný úsmev.

„Je to smiešne, však?“ nespustila oči z babičky Majka.

„Anjelik môj, nie je to ani trochu smiešne. Je to krásne ako májové kvietky a štebotanie vtáčikov,“ pohladkala babička vnučku po vláskoch. Nemusíš sa za to hanbiť. Si ešte dieťa a tvoje srdiečko je nevinné a verím, že aj také zostane. Ako som vravela, láska má mnoho podôb. Z pravej lásky sa treba radovať.“

„Babi, a ako spoznám, že to je pravá láska?“   

„Majka, jeden veľký muž, volal sa apoštol Pavol, povedal, že pravá láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.“

„Babi, básnička, čo som dostala, nie je nehanebná, ale ja sa aj tak hanbím, keď sa v nej píše o mojich očiach, vlasoch a podobne. Cítim sa tak čudne.“

„Majka, neboj sa, je to pekná básnička. A naozaj nie je nehanebná. To by ma teda veľmi nahnevalo, keby bola. Nehanebné veci ti nikto nesmie ani písať, ani vravieť, a už vôbec nie dotýkať! Keby sa niekto taký našiel, hneď to povedz mame alebo mne a ja s ním už zatočím. Ale keď už je reč o básničkách, vo Svätom písme je veľmi starobylá báseň o láske. Keď budeš dospelá, určite si ju prečítaj. Je to Pieseň piesní kráľa Šalamúna. Je to krásna báseň o snúbeneckej a manželskej láske.“

„Prečo až keď budem veľká?“

„Majka, všetko má svoj čas. Teraz by si jej nerozumela. Aj jahôdka, ktorú si si bola odtrhnúť v záhrade, musela najskôr dozrieť, aby ti chutila. Nezrelá by ti uškodila. A tak je to aj zo snúbeneckou láskou.“

„Tak ja musím dozrieť ako jahôdka, babi?“ smiala sa Majka. Zdalo sa jej to prirovnanie zábavné.

„Presne tak, musíš dozrieť ako jahôdka. Aj v láske musíme dozrieť. Najprv je naša láska detská, priateľská, neskôr, keď budeš dospelá, dozrie na snúbeneckú a potom na manželskú a rodičovskú. Všetko má svoj čas.“

„Ako jahôdka, babi,“ privinula sa Majka k babičke a snívala o tom, aké to asi všetko bude. Usmievala sa.

„Ako jahôdka, Majka,“ pohládzala ju babička a spomínala na časy, keď bol dedko ešte na svete. Ich láska ani teraz neskončila. Dedko ju sprevádza a ochraňuje z neba.