Majkin spevácky zbor a prorok Eliáš (Text Gabriela Spustová, Ilustrácie Lenka Spustová)

„Babi, babi,“ pribehla Majka a hodila sa babičke okolo krku. „Ja už nechcem nikdy spievať v zbore!“ smoklila.

„A prečo Majka,“ chlácholila ju babička a usilovala sa zistiť, čo sa stalo. „Veď tak rada spievaš a ja som ťa veľmi rada počúvala. Niekto ti ublížil?“

Majka ešte stále hikala, no usilovala sa babičke vysvetliť, prečo tak usedavo plače. Babička počkala, kým sa trošku utíši, urobila Majke dobrý voňavý čajík. Keď sa už rozžalostenému dievčatku vrátil hlas, spustilo: „Vieš, babi, mali sme perfektný zbor a super dirigentku. No odrazu k nám prišla do zboru Zina a tá všetko rozbila. Najprv začala ohovárať, potom vyhlásila, že dirigentka je nanič, že oni mali v meste lepšiu a odrazu sa nikto s nikým nekamarátil a zbor sa rozpadol najprv na polovičku a teraz to vyzerá, že sme celkom skončili, zostalo nás len pár. Zina ma pourážala, lebo som jej hovorila pravdu, že robí zle, keď ohovára a všetko kazí a že spievame kvôli Bohu a nie len tak pre parádu. A ona ma vysmiala, že nech si idem s tým svojím Bohom niekam, že ju to nezaujíma a jednu mi uvalila po chrbte, že aby som sa jej druhý raz neplietla do cesty. No povedz, babi, je to normálne?“

Babička počúvala, vzdychla si. Chvíľu nič nehovorila, len pohládzala Majku po vlasoch a túlila ju na svojom pleci. Potom začala potichu rozprávať príbeh: „Bolo to už dávno, Majka, keď vládol v Izraeli kráľ Šalamún, čo si od Boha vyprosil múdrosť a vďaka nemu bol v krajine pokoj a mier. Keď tento kráľ zostarel a zomrel, kráľovstvo sa kvôli hádkam rozpadlo na severný Izrael a južné Judsko. V Izraeli sa potom striedal jeden kráľ za druhým, ale všetci robili to, čo sa Pánovi nepáčilo, a tak Boh posielal do krajiny prorokov. Najväčší z nich boli dvaja – Eliáš a jeho žiak Elizeus. Eliáš prišiel, aby kráľovi Achabovia a jeho žene Jezabel, ktorá sa klaňala pohanským bohom Bálovi a Aštarte, ukázal, kto je pravý Boh a čo je dobré a čo zlé. No ani Jezabel, ani Achab neposlúchali, dokonca chceli Eliáša zabiť a preto v krajine na Eliášovo slovo tri roky nepršalo. Eliáš dokázal kráľovi Božiu moc, keď Pán prijal a celkom spálil aj s kameňmi jeho obetu premočenú vodou, no obety Bálovi a Aštarte neprijal. Eliáš robil mnohé divy. Pri potoku Karit ho kŕmili mäsom krkavce, vdove, u ktorej neskôr býval, neubúdalo múky ani oleja, vzkriesil jej syna, rieka sa pred ním rozostúpila a dokázal mnohé iné divy. Iste sa o tom dozvedeli všetci v okolí a aj sám kráľ, no aj tak neuveril a ´ďalej páchal zlo. Napokon si Eliáša Boh zobral v ohnivom voze s ohnivými koňmi do neba pred očami mnohých a pred očami svojho žiaka Elizea, ktorý Eliáša prosil, aby mohol pokračovať v prorockej službe a aby dostal dvojnásobnú silu, ktorú mal Eliáš. Urobil toľko zázrakov, ale kráľ a jeho žena sa nepolepšili. No polepšili sa mnohí, ktorí to videli a počuli.“

„Babi, prečo mi to rozprávaš? Ako to súvisí s naším zborom?“

„Majka, hovorila si, že zbor sa rozpadol kvôli hnevu, zlobe - tak ako sa rozpadlo Izraelské kráľovstvo na severné a južné. Tak to je, že na zemi sú aj ľudia zlí a hriešni. Sú dokonca aj takí, čo sa tvária, že sú Boží, ale vo vnútri sú plní zloby. To nie je správne. Hovoríš, že všetko spôsobilo jedno dievča, čo ťa napadlo, a hoci chodí do kostola, nemá v úcte Boha – taký bol aj kráľ Achab so svojou ženou Jezabel, boli zlí, a klaňali sa všelijakým modlám, no nemali v úcte Stvoriteľa, ktorému sa zlo nepáči. A povedala si, že si bránila dobro – a to robil aj prorok Eliáš. A Majka, aj Eliáš bol skľúčený a sklamaný, že nič z toho, čo povedal, a čo urobil, na kráľa nezabralo, hoci dokázal robiť aj zázraky. No Eliáš sa nevzdal. Bránil dobro a pravdu až do svojho odchodu do neba a svojím príkladom priviedol aj Elizea a mnoho ďalších, aby pokračovali v jeho diele. Nikdy sa nevzdávaj dobroty a nikdy to nesmieš vzdať.“

„Babi, ale ten náš zbor už nikto nedá dohromady! A tie ohováračky...“

„Majka, nevadí, kde vás zostane iba pár. Tých, čo odišli, nechajte ísť a tých, čo sa vrátia, k tým treba byť veľkorysý a odpustiť im. Vždy budú medzi ľuďmi aj takí, čo robia zle, ale my ľudia zväčša na svoju zlobu doplatíme, tak ako na ňu doplatili Achab a jeho žena Jezabel. Zlo napokon vždy potrestá tých, čo ho páchajú. Možno už teraz Zina banuje, že nemôže s vami spievať, lebo z pýchy nedokáže prísť a ospravedlniť sa. Modli sa za ňu a možno Boh urobí zázrak a Zina sa polepší.“

Majka sa zasmiala. Konečne jej zmizol kyslý úsmev. „Babi, ty vieš teda trafiť klinček po hlavičke.“