MARTUŠKINO NARODENIE

Veľká noc v roku 1936 prebehla rýchlo. Imrichovi popri speve na pobožnostiach, siatí plodín a starostlivosti o statok, čas doslova letel.

Júlia mala starosť o svoju dcérku Terezku, ktorá čakala druhé dieťa. Ján mal plné ruky šitia. Oblek si objednal na radu pána učiteľa aj pán farár.

Ján bol šikovný. Obleky si k nemu dávali šiť nielen ľudia z dediny, ale aj páni zo širokého okolia. Drahé látky z Viedne priťahovali pohľad a budili pocit luxusu. Otec ho nenaučil kloniť hlavu, ale ani ju pyšne zdvíhať do nebies. Na svoj chlieb si zarábal poctivou prácou. Terezke bolo pri ňom dobre. Bol to pokojný, starostlivý a mierny manžel.

Od svadby už prešli štyri zimy a popri starostiach o Rudka, čo sa o dva roky narodil, zostali na ňu už len pekné spomienky. Deň naplnili starosti o každodennú obživu.

Mladí sa tiesnili v jednej izbe, kde stál okrem postelí, skríň, postieľky a sporáka aj Jánov šijací stroj – dobrá šliapacia Singerka – a na stole porozkladané látky, strihy a gombíky.

Ján sedel pri šijacom stroji a kričal: „Terezka, nevidela si, kam som si odložil nožnice?“ spýtal sa svojej manželky, ktorá kŕmila dvojročného Rudka krupicovou kašou.

„Ja som si ich vzala. Potrebovala som ich. Počkaj, podám ti ich,“ prestala kŕmiť Rudka.

„Nie, nevstávaj, ja si ich zoberiem. Veď už máš každú chvíľu porodiť.“ Janko vstal a vzal si nožnice z košíka s potrebami na obšívanie oblečenia.

Terezka Rudka, oblečeného iba v plátenných šatôčkach z kartúnu, obliekla teplejšie. Položila ho na podlahu – udupanú hlinu s plevami a za ruku ho viedla na dvor, zaliaty sviežim aprílovým slniečkom. Rudko sa rozbehol a Terezka sa ho pokúšala dobehnúť. Odrazu pocítila prudkú bolesť a zastavila sa.

„Čo ti je?“ pozrel sa na ňu starostlivý Ján, čo začul jej zastonanie a dolapil Rudka.

„Asi sa už bábätko pýta na svet,“ povedala ubolene.

Ján podoprel Terezku a kričal na babičku Júliu.

Babička vybehla na dvor a za ňou dokrivkal dedko Imrich.

„Imrich, rýchlo zapriahaj a choď po sestru do Košolnej!“

Dedko nezaváhal ani na okamih a krivkal smerom ku koníkovi. Zapriahol ho do voza, čo stál pod úkolom, otvoril širokú drevenú bránu a onedlho sa za ním kúdolil prach z cesty.

O pol hodiny stál opäť na dvore a vypriahal. Jeho sestra, pôrodná babica, rezko zoskočila z voza a ponáhľala sa k rodičke. Bolesti sa už celkom slušne rozbehli.

„Julka,“ oslovila svoju švagrinú, len čo vošla a uvidela ako utešuje dcéru.

„Už ste nachystali teplú vodu?“ kontrolovala pohľadom vodu na sporáku, na stole vangel – smaltovanú veľkú misu plnú vody a čisté, vyžehlené plachty.

„Dobre, Terezka, ideme na to, neboj sa, všetko bude v poriadku,“ upokojovala svoju neterku a menovkyňu.

„Vyzerá to dobre, Terka,“ skontrolovala pôrodné cesty. „Dobre, že ste išli po mňa hneď. Bude to rýchly pôrod. Už si takmer otvorená. Nedýchaj rýchlo! Mohla by si stratiť vedomie. Nadychuj sa pomaly a zhlboka.“

Rodička poslúchla rady babice. Bola statočná.

„Ešte chvíľu a bábätko sa bude môcť narodiť.“

Babica si prichystala dezinfekčný roztok, dve čisté vyžehlené šnúrky a nožnice. Prehmatala brucho.

„Ďalšia kontrakcia. Sú silné a čoraz častejšie. Bude to dobré. Si už otvorená. Julka, poďme na to, pomôžeš mi.“

Júlia pristúpila bližšie a prestrela na posteľ čistú plachtu.

„Terezka, teraz sa nadýchni a dobre zatlač,“ pôrodná asistentka pomáhala bábätku, ktoré sa už naliehavo pýtalo na svetlo Božie.

„Teraz chvíľku netlač. Dýchaj zhlboka, pri ďalšej bolesti zatlačíš znovu.“

Pokyny babice sa zopakovali ešte dva- trikrát a bábätko bolo na svete.

Babica šnúrkami podviazala pupočník na strane dieťaťa aj na strane rodičky a medzi oboma podviazaniami ho rozstrihla.

„Máš nádhernú zdravú dcéru. Zdvihla dieťatko, čo začalo životaschopne kričať. Terezka sa ubolene usmiala a jemne sa dotkla dieťatka, ktoré na chvíľu prestalo plakať.

„Ako sa bude volať táto naša krásavica?“

Terezka neváhala ani na okamih:

„Marta.“

Babica sa usmiala.

„Po tvojej sestre. Pekné meno. Nech je teda taká starostlivá, ako jej patrónka.“

Umyté dieťatko s čepčekom na hlave, čo mu poslala krstná mama, zavinuté do plienky a zavinovačky, pevne okrútené do povojníka, podala babica Júlii, a tá sa naň nevedela vynadívať.

Babica ošetrovala rodičku, kým sa neporodila aj placenta a dôkladne sa o ňu postarala. Pôrod prebehol v poriadku.

Júlia dievčatku palcom urobila krížik na čelo.

Do izby vošli Ján a Imrich s Rudkom na rukách. Aj oni požehnali utešené dievčatko. Rudko bábätko dočahoval a opakoval po dedkovej sestre: „Bábo, bábo...“

„Vďaka Bohu, že všetko dobre dopadlo,“ spokojne ďakoval za šťastný pôrod dedko.

„Veľmi sme sa s babičkou modlili. Celú Veľkú noc som myslel len na tento kvietok. Ešte dnes musím napísať do kláštora Martuške. Keď príde poobede Jožko z gymnázia domov, bude prekvapený. Nevedel sa už dočkať, kým sa mu narodí jeho prvá neterka.“

Joja, osemnásťročného mládenca, čakala o mesiac maturitná skúška. V tomto roku sa v jeho živote dejú samé veľké veci – teraz to bol sestrin pôrod, o chvíľu maturita a potom prijímacie skúšky, sťahovanie sa z domu do kňazského seminára, štúdium teológie a filozofie...

Jojo bude doma chýbať. Bol pracovitý a dobrý.

Občas ho navštevovali chlapci z okolia – o niekoľko rokov mladší gymnazista, nádejný básnik Vilko Turčány, veľký futbalista Ľudvo Jakubčík a Martin Surový z Košolnej. Boli to kamaráti na život a na smrť. Keď prišli, vždy bolo veselo.

No teraz bol Jojo ešte v škole v Trnave. Príde až večer. Cesta pešo cez trnavské pole mu zaberie najmenej hodinu.

Všetci obkolesili bábätko, ktoré sladko zaspalo pri šťastnej mamičke a ešte chvíľku sa rozprávali, kým vyšli z izby na dvor, aby si mamička oddýchla a načerpala síl. Krst bude čo najskôr.