NEMCI V SUSEDSTVE

 

V susedstve Šajbidorovcov býval pán Urbášek. Jeho druhou manželkou bola Nemka. Počas vojny bývali v Suchej aj deti jej súrodencov z Nemecka, lebo v Berlíne neboli v bezpečí.

Deti boli milé. S Martuškou a Rudkom sa často hrali v záhrade. Z Berlína im rodičia pribalili paštéty, ktoré sa na Slovensku v tom čase vôbec nepredávali.

„Zatvor oči a otvor ústa. Dám ti sladkého chrústa,“ kŕmili susedove deti veľkou lyžicou Martušku a Rudka.

„Júj, to je jedinečné,“ povedala a slastne si olízala pery. Vtom ju zbadal pán Urbášek a zakričal:

„Dedko Imrich je doma?“

Martuška prehltla ďalšiu lyžičku paštéty.

„Áno, ujo Urbášek. Ešte je, ale chystá sa na roľu. Mám ho zavolať?“ ochotne sa otočila smerom k domu.

„Nie, moja pekná, nemusíš, idem k vám. Poslali nám z Berlína klobásky. Donesiem dedkovi, nech ochutná. To za to dobré vínko, čo dedko dorobil a doniesol na koštovku,“ vysvetľoval ujo Urbášek a na predlaktí mu visela reťaz klobások, čo voňali až cez plot.

O chvíľu už tresla veľká drevená brána a ujo sa cez úkol dostal do dvora a už klopal na dvere pri gánku.

Dedko ho privítal srdečne. Sadli si spolu na lavicu popod starý statný orech, čo robil na dvore príjemný tieň. Dedko vytiahol fľašku dobrého vínka, čo si dopestoval na svojich vlčindolských viniciach a na dosku položil klobásy. Babička Júlia priniesla na drevenej doske spolu s ostrým nožom chlieb a cibuľku, a všetci sa hostili.

Pribehli aj susedove deti.

Dedko s ujom rozoberali vojnovú situáciu a vôbec to neznelo príjemne ani dobre.

„Už sa mi ani rádio nechce počúvať. Toľko mŕtvych a ranených! Načo si to páni vymýšľajú takéto hrozné rany. Veď obyčajní ľudia vedia nažívať v zhode, či patria k tým, alebo oným.

A trpia vždy len tí chudobní,“ lamentoval dedko.

„Veru, máš pravdu Imrich, je to tak. Ešteže máme svoje polia, aký-taký statok, aby sme nepomreli a vieru v Boha, aby sme sa nezbláznili,“ doplnil ujo Urbášek a dedko mu pritakal.

Reč sa zvrtla na dedkove zážitky z talianskeho frontu:

„Pozri, toto je výsledok vojny,“ ukázal dedko svoje zranenie. V nohe mal po dun-dun guľke dieru ako svet.

„Hoci som ako vojnový invalid dostal pocty a polia, zdravú nohu mi už nik nevráti, ani mojim kamarátom životy,“ odmlčal sa dedko Imrich a do očí sa mu tisli slzy.

„Ešteže máme na žiaľ dobré vínko,“ nalial ujo Urbášek dedkovi do pohára víno, no nedolial, lebo dedko mu posunkom naznačil, že už mu stačilo.

„Ale tie klobásy sú vynikajúce,“ odkrojil si dedko, aby zmenil tému.

„Len sa tak na jazyku rozplývajú. Sú dobre vyúdené, slankavé, trochu pikantné, no, jedna báseň,“ do neba chválil klobásy Imrich.

Júlia, ktorá na doske najemno krájala cibuľku, čo sa miešala s vôňou klobásy a čerstvého chlebíka, mu pritakala.

Ujo Urbášek sa zahľadel na ešte ani nie šesťdesiatročnú Martuškinu babičku, v tvári dosť zrobenú a vychudnutú, a spýtal sa: „A v Amerike to bolo aké? Lepšie ako tu?“

Babička sa zadívala hore na tmavomodré nebo s belavými barančekmi oblakov a zamyslene povedala:

„Hm, bolo to dávno. Spomienky blednú. Boli sme všetci mladí – ja, moji bratia a sestry – všetci sme odišli. Ja so sestrami sme sa vrátili, ale bratia tam zostali – všetci chlapci Šomskí.

Bohatí sa tam mali dobre a chudobní museli pracovať. Prisťahovalci to tam nemali ľahké. Mnohí nevedeli reč, nemali peniaze a domáci obyvatelia na nich pozerali podozrievavo. Často tam robili najhoršiu a najmenej platenú prácu. Ale kto mal šťastie a bol pracovitý, ten si zarobil.

Ja som pracovala v kuchyni u dobrých bohatých pánov. Dobre som si tam zarobila a za zárobok sme kúpili susedov dom, tu, kde sedíme, a prerobili sme svoj rodičovský domček na väčší, priestrannejší,“ spomínala Júlia.

„A bratia z Ameriky píšu?“

„Gustáv píše, aj občas dajaký dolár či balíček pošle. Nedávno poslal pre Martušku látku na šaty a Janko jej z nej ušil peknú blúzku, aby mala čo nosiť do školy.“

„A je ženatý?“

„Je. Zobral si Slovenku.“

„A koľko majú detí?“

„Nemajú ani jedno. Ale otupno im asi nie je, práce okolo kuracej farmy je iste neúrekom. Vraj k nim chodia nakupovať ľudia z celého New Yorku.“

„A vaše deti si ako žijú? Čo je s Jožkom a Martuškou?“ spýtal sa sused.

„Jožko študuje na medecíne. Bude lekár.“

„A neštudoval on za farára?“ prerušil ho Urbášek.

„Študoval, ale pre ťažké ochorenie ho poslali domov. Ale on je húževnatý, keď sa uzdravil, vzdelania sa nevzdal. A to je dobre,“ hrdo povedal otec a zahryzol do chlebíka s cibuľkou.

„Veru dobre. Jožko je dobrý, múdry a slušný chlapec. Bude z neho dobrý lekár. A aký odbor študuje?“

„Detský lekár bude z neho, ak Pán Boh dá,“ chválil sa hrdý otec.

„A Martuška, či vlastne sestra Lucia?“

„Martuška je u premonštrátok, to sú rehoľníčky v bielom rúchu a bielom závoji. Je veľmi precízna, po svojej mame,“ povedal Imrich a usmial sa na manželku.

„A kedy vlastne odišla k mníškam? A kde študovala?“ spýtal sa zvedavý pán Urbášek, ktorého zaujímalo všetko.

„Za kandidátku k premonštrátkam išla, keď mala sedemnásť rokov. To bolo v tridsiatom prvom. Pomáhala v Trnave v seminári u pána biskupa Jantauscha. Pán biskup si ju veľmi obľúbil. Po dvoch rokoch v Trnave mala na Svätom Kopečku pri Olomouci obliečku, spolu s jej kamarátkou zo Suchej, Anastáziou Katarínou Pluhárovou.“

„Tých Pluhárových dievčat je u premonštrátok viac, pravda? Tuším tri a štvrtá je v inej reholi?“ prerušil dedkovu reč ujo.

„Veru tak, veď naša dcéra išla do kláštora aj vďaka nim. Veľmi sa jej páčilo, čo jej dievčatá Pluhárové hovorili o živote v kláštore.

„Zaujímavá rodinka. A kedy skladala prvé sľuby vaša Martuška?“

„V tridsiatom piatom a doživotné v tridsiatom ôsmom. To bolo tiež na Svätom Kopečku. Potom bola juniorka, ošetrovala staršie chorľavé sestry a v tridsiatom siedmom išla študovať do Bratislavy na zdravotnícku školu.“

„Ešte chodí stále do tej školy?“

„Nie, už zmaturovala.“

„A kde potom robila?“

„V premonštrátskych ústavoch v Modre a v Trnave. A teraz je v Košiciach.“

„A tomu saleziánovi Jankovi Ježovítovi ste dajaká rodina? Jeho mama... Mariška Ježovítová... bola za slobodna Šajbidorová, však?“ vyzvedal ujo.

„Veru, veru, to je syn mojej sesternice.“

„On študoval tuším v Taliansku, že? A potom kamsi odišiel do cudziny...“ hovoril ujo všetko, čo o ňom vedel.

„No, veru, už doštudoval, potom bol v noviciáte, niekde pri Turíne... a potom šiel v tridsiatom treťom roku ako misionár do Číny, tuším do Honkongu. Sesternica... jeho mama Mariška... spomínala, že tam vyučoval na dajakej ich saleziánskej technickej škole v nejakej tlačiarni – viete, on je vyučený knihár. No a potom...“ dedko sa zamyslel a na chvíľu zmĺkol, aby preglgol horkú slinu.

„Stalo sa mu niečo?“ preľaknuto sa zadíval na dedka sused.

„Zatvorili ho do väzenia. Do koncentráku. Vtedy ani rodina o ňom nič nevedela. Trápili ho. Bol tam štyri roky.

Ochorel z toho.“

„Ach jaj, to som netušil. Poslali ho potom domov?“

„Nie. Stále je tam. Učí ako profesor v Honkongu.“

„Chvála Pánu Bohu, že to všetko prežil. Veď to je hrozné, čo musel zniesť.“ Ujo zmĺkol. Mlčal aj dedko s babičkou. Napokon sa sused nadýchol a spýtal sa, aby reč nestála...

„A Terezka, ako všetko doma zvláda?“ usmial sa sused na Terezku, ktorá niesla v košíku opratú bielizeň a za ňou sa rozbehla Martuška, aby jej pomohla zavesiť ju na drôt natiahnutý ponad dvor.

„Dobre ujo, dobre,“ odpovedala stručne Terezka.

„A Janko šije, šije? Má dosť zákazníkov?“

„Šije, šije. O zákazníkov nie je núdza, len s platením je to niekedy trochu problém. Ľudia trú biedu. Mnohí muži odišli na front a ženy to samy nevládzu tak ťahať, ako keď bol doma ich muž. Mnohí platia iba v naturáliách, čo sa im podarí dopestovať,“ odpovedala Terezka.

„Sme radi, že žijeme a že sme zdraví. Nie sme bohatí, ale ani nám nič nechýba,“ doplnil dedko, „aj na štúdiá detí zvýši, keď popredáme v meste vajíčka, mlieko, smotanu, ovocie a zeleninu.“

„Tak veru,“ zdvihol sa ujo Urbášek z drevenej lavičky a deti, ktoré sa medzitým hrali na dvore, spozorneli a nasledovali ho. „Ja už pôjdem, nech vás nezdržiavam. Vnučka povedala, že sa chystáte na roľu.“

„Veru, idem do Nových,“ odprevádzal dedko uja Urbáška s deťmi cez úkol až za bránu.

 

*

 

Pred príchodom ruských vojsk Urbášek aj so svojou ženou odišli. Hoci nebol Nemec, ani nemal nič spoločné s politikou, jeho majetok noví mocipáni skonfiškovali a darovali vdove, čo vo vojne prišla o manžela.

 

No najskôr prišli do dediny nemecké vojská. Vojaci boli ubytovaní v každom dome. Aj v dome dedka Imricha. V „predných“ izbách bývali vojaci a na povale spávali dievčatá aj zo susedstva, aby sa im nestalo niečo zlé, keď bolo v dome toľko cudzích chlapov. Martuška a jej priateľky boli ešte našťastie malé, sotva deväťročné.

Keď si mladá slečna potrebovala z dvoch predných izieb vziať oblečenie, musela vojakov, čo spali na podlahe vystlanej slamenými roštmi, prekračovať.

 

*

 

„Pre živého Boha, čo sa ti stalo, Jojo,“ zľakla sa mama Júlia, keď raz prišiel Jojo z Trnavy domov celý zakrvavený. Sotva lapala dych a kričala na Imricha, čo šiel večer obriadiť statok.

„Nebojte sa, mama, nič to nie je, trochu ma trafila črepina,“ utešoval ju nádejný medik.

Z prednej izby začul vystrašený hlas matky nemecký lekár, čo bol u nich ubytovaný a po nemecky čosi vravel Jojovi. Ten si pokojne sadol k lavóru s vodou a začal okraje rany a skrvavené rameno utierať obväzom. Lekár znovu čosi povedal, keď niesol k zranenému Jojovi svoj lekársky kufrík a mladého pacienta ošetril a obviazal.

„Nebojte sa mama,“ to naozaj nič nie je. Aj lekár to povedal, a on má skúsenosti.“

Júlia aj Imrich sa upokojili a ďakovali lekárovi za ošetrenie.

„Keď Jojo doštuduje, postavíme mu na poschodí ambulanciu. Lekár sa v dedine vždy zíde,“ rozprával Imrich nemeckému lekárovi po slovensky a Jojo mu to prekladal, no na tvári mal ledva badateľný pochybovačný úsmev. Nechcel otca raniť, ale už tušil, že to s tou ambulanciou môže dopadnúť aj inak.

 

Nemci boli v dedine viac než pol roka. Do Suchej prišli v septembri a odišli, keď sa blížili sovietske vojská. Za Košolnou museli pre nich muži – mladí aj starí – kopať zákopy. No na Veľkú noc sa Nemci odrazu vytratili.

Spolu s ich odchodom sa zbalil aj knieža – firšt Odescalchi a s najcennejšími vecami sa na jednom voze náhlil smerom k Dlhej. Tam voz nechal a cválal na koni s malým kufríkom do Viedne.

Voz Dlžania vyrabovali, rovnako ako Sušania kaštieľ. Boli to roky plné biedy, nedostatku, ale aj barbarstva a bezcitnosti. Dôkladne preverili povahu a spravodlivosť každého jedného človeka. Martuškini rodičia ani starí rodičia rabovať nešli. Vieru aj česť si