Dobrodružstvo života a tvorby
Pahltný slimák (G. Spustová Izakovičová: vVršované bájky)
Vyšlo slnko na východe,
vidí cestu, ktorou pôjde
od východu na západ,
svetlo dobrým ľuďom dať.
Len čo svitlo mama vstala,
umyla sa, najesť dala
deťúrencom, sebe, statku.
Stará sa aj o záhradku.
Kvietky poliať mama beží,
kým slniečko menej praží
na svet plný života.
Vďaka Božia dobrota!
V záhradke je sýtosť plodov,
jabloň kvitne nad úrodou,
vtáčiky sa tešia letu,
vetríky im pierka metú.
Kde tu vonia kôpka sena,
tráva čerstvo pokosená,
inde zasa kvitnú kvietky,
zlievajú sa vône všetky.
Mama krhlu plní vodou,
robí krížik nad úrodou,
aby rástla z Božej lásky,
sťa na lúke sedmokrásky.
Mrkvička si rosu striasa
kúpeľ ranný – to je krása.
Petržlen len čosi snuje,
za mrkvou sa načahuje.
Prvý by chcel dostať sprchu.
Smeje sa mu kocúr zvrchu,
čo sa sviežej vody bojí,
na strome si labku hojí.
Cibuľka si ráta dva dni,
či jej zjedol slimák hladný,
vňať zelenú, sviežu, krásnu,
nad ktorou aj lienky žasnú.
Kaleráb je plný zlosti,
trasú sa mu vnútornosti,
že mu slimák do dužiny
zahryzol. „Ty slimák vinný!“
Tento zbojník bez ulity,
neprestane, než je sýty.
Samé zbojstvá stvára v sade,
spúšť je po ňom veru všade.
Červík, ten len hlavou krúti,
keď sa k repe slimák rúti.
Radšej rýchlo skryje hlavu.
S krtkom spustí o ňom vravu.
Šepoty sa zemou rinú,
spoľahnú sa na gazdinú,
že slimáka presťahuje.
Nech si inde pikle kuje.
„Veru, veru,“ z malín kričí
drozd, čo ledva z kriakov trčí.
„Nechceme ho v našom sade,
pokoj chceme na záhrade!“
„Ani mňa nie?“ ktosi fučí,
v ulite mu hlava čučí.
„Ja nerobím toľkú škodu,
nie som postrach pre úrodu!“
„Nie slimáčik, ty si dobrý.
To len henten škodu robí,“
ozvala sa tráva tichá,
dohryzená bôľne vzdychá.
„Vylezie aj na jahody,
skántri všetky dobré plody!“
Záhrada sa radí celá.
„Čo je veľa, to je veľa!“
Zrazu, čo to? Mama stojí,
na slimáka sa už strojí,
zohne sa a poďho k vode.
Už má slimák po nálade.
Odniesla ho zo záhradky
nech má krásne všetky hriadky.
Oddýchli si všetci šťastne,
že už bude v sade krásne.
Slimák zlostný hlasno kričí:
„Nikto mi nič nedožičí!
Zrazu fľašu piva zbadal,
našiel to, čo dávno hľadal.
„Hurá, bude veľká party!
Ktovie, komu fľaša patrí?“
Vliezol slimák hlúpy dnuká,
hoci ho nik neponúka.
Alkohol ho celkom zhubil,
hoci ho tak veľmi ľúbil.
Nerozumný slimák sýty
zomrel celkom podnapitý.
Nebo plače. Ticho prší.
Slniečko mu slzy suší.
Prečo slimák nerozumný,
vypil preň ten nápoj zhubný?
Rastlinky sa zarmútili,
hoci s ním tak ťažko žili.
Života je vždycky škoda.
Prikryla ho matka pôda.
Pôda, z ktorej rastú kvety,
plodia svoje kvetné deti.
Sad sa lieči po pohrome.
Dobrý slimák spí si v dome.
Slnko, vzduch a voda čistá,
starostlivosť mamy istá,
dá im pokoj, šťastie, silu
a záhradku krásnu, milú.
