Polročné vysvedčenie a kráľ Šalamún

Bol mrazivý február. Konáriky stromov obalil ľad a všetko vyzeralo ako v ľadovom kráľovstve. Aj v Jožkovom srdiečku bol taký mráz a a ľad, lebo sa začal báť, čo bude doma, kde prinesie domov na vysvedčení tú zlú známku z cudzieho jazyka a tiež nie najkrajšiu známku zo slovenčiny. Čo len bude. Marienka sa usmievala ako slniečko, lebo mala na vysvedčení od vrchu až po spodok samé jednotky. Cerila na Jožka zubatý úsmev a Jožko sa pri tom cítil ešte trápnejšie, než keď mu ho pani učiteľka odovzdávala so slovami: „Jožko, Jožko, čo sa to stalo? Z matematiky si najlepší a tie jazyky...“

„Ideme babičke,“ zavelila Majka a Jožkovi sa uľavilo. Babička mu iste poradí ako sa s tým zmieriť.

Babička si prezrela vysvedčenia a na počudovanie pochválila aj Majku a Jožka: „Vďaka Bohu, že ste také šikovné a múdre, deti.“ Majka sa radovala a uháňala s vysvedčením domov. Jožko ešte radšej zostal u babičky. Nechcelo sa mu ponáhľať sa s takou plácou.

„Múdre?“ sebakriticky sa zatváril Jožko a pregúlil očami. Vysvedčenie sa mu nepáčilo a hanbil sa zaň. „Babi, lepšie sa pozri, čo tam mám. Iste nemáš v poriadku okuliare,“ dal Jožko babke okuliare z očí a preleštil jej ich svojím svetrom.

„Ale mám, Jožko, mám. Vidím tu kopec jednotiek. A zvíťazil si v matematickej olympiáde. Veď to je nádherné. Máš veľký dar múdrosti od Pána Boha.“ 

„Babi, a čo tie jazyky?“ ukazoval na zlé známky prstom Jožko.

„Jožko, nikto z nás nevie všetko.“

„A Majka vie!“

„Vieš, Majka je veľmi usilovná. A usilovnosťou dokáže prekonať aj to, čo jej ide ťažšie. A tebe... priznajme si, sa s tým ťažším až tak paprať nechce. Však?“

„Jožko sa zapýril.“

„Vieš, Jožko, poviem ti príbeh o jednom kráľovi z Knihy kráľov. Volal sa Šalamún a bol to syn kráľa Dávida. Toto už poznáš, však?“

„Poznám, babi, veľký a silný kráľ, čo urobil aj veľmi zlé veci, ale chcel to napraviť.“

„Tak teda jeho synovi, Šalamúnovi, veľmi záležalo na tom, aby sa stal múdrym. Preto neustále, už od svojej mladosti, prosil Boha iba o jedno. O múdrosť, aby dokázal rozlíšiť dobro od zla. A preto, že si nežiadal ani bohatstvo, ani slávu, ani moc, ale to najvzácnejšie – múdrosť, dostal spolu s ňou aj všetko ostatné. Dokonca kráľovná zo Sáby sa prišla presvedčiť o jeho múdrosti a dávala mu hádanky. No Šalamún všetko vedel, lebo mal múdrosť nielen z kníh, ale aj tú, ktorú dáva iba Boh. Dobre sa v živote rozhodovať, dobre žiť, tvoriť krásne veci, obdivovať Božie diela, poradiť si vo všetkom, byť spravodlivý a dobrý. Šalamún dal postaviť nádherný chrám, zložil mnoho múdrych piesní a porekadiel, bol spravodlivým sudcom a v krajine udržiaval mier a pokoj.“

„Tak myslíš, babi, že aj ja, keď budem prosiť o múdrosť a budem sa usilovať, budem raz múdry ako Šalamún.“

„Šalamún priniesol Bohu za múdrosť tisíc darov.“

„No, tak to teda nemám. Tak asi sa nestanem múdrym.“

„Ale Jožko, dary, ktoré potešia nebeského Otca nie sú drahé. Sú to tvoje modlitby, dobré skutky, usilovnosť... Vieš, Jožko, Boh nám dáva mnoho darov, ale chce, aby sme s ním spolupracovali. Aby sme sa usilovali. A on nám k tomu úsiliu pridá vzácnosti, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Tak ako Šalamúnovi. Len si nesmieme začať namýšľať, že sme to všetko dosiahli sami. A mali by sme ako Šalamún vedieť aj neprestajne ďakovať a prosiť o ďalšie.“

„Babi, a nebude to drzé, prosiť o ďalšie dary?“

„Veru nebude. Boh má mnoho darov, ale nedáva ich nasilu. A netreba sa ani hnevať, ak nám niečo nedá. On vie, prečo to robí. Možno by nám niektoré uškodili, lebo nie sme na ne zrelí. On vie totiž o nás všetko.“

„Tak dobre, babi. Tak sa budem usilovať a prosiť. A myslíš, že ma ocko doma nevyláta za tieto známky?“

„Nie, Jožko, nevyláta. Je to môj syn a vie, že človek nemôže vedieť všetko. Ale keď ti trošku dohovorí, aby si sa viac usiloval, tak to predsa znesieš, však? Aj Šalamún musel všeličo zniesť. Ale hoci bol kráľ, vedel si priznať chybu. Hlavne, Jožko, aby si bol múdrym človekom a vedel múdro a rozvážne žiť.“

„Jasne, babi,“ Jožko si šupol do úst babičkin dobrý koláčik a bežal rýchlo domov za Majkou. Nech to dohováranie má rýchlo za sebou a pôjde prosiť o múdrosť. A ako dôkaz, že mu na tom záleží, pôjde dnes šprtať slovíčka, čo dostali za domácu úlohu...“