Samostatné zbierky

 

Jarky v kraji

 

Viliam Turčány debutoval básnickou zbierkou Jarky v kraji v roku 1957, ktorú vydalo vydavateľstvo Tatran. Zbierka, ktorá bola ocenená cenou Ivana Kraska má päť častí: Zem na predjarí, Podľa vôd a vodných polí, Žriedla, Najsladší čas, A zasa. Podľa Turčányho sú v tejto prvej zbierke najviac obsiahnuté jeho zážitky z detstva, potok, ktorý tiekol ako jarok, no na jar sa menil na dravú rieku „ako život schvátený vášňou“. Detstvo, ktoré je pre človeka ako zem pod nohami, dáva silu, osviežuje ako vody, ktoré roztvárajú ramená, aby objímali čoraz širší svet, nové zeme a časy. Rodná zem do Turčányho ako sám vraví „napršala“ a zostala v ňom, aj keď sa detstvo už zdá matné. Dáva mu stavebný materiál na stavbu života aj poézie. Cyklus Žriedla je venovaný štúrovským básnikom, Chalupkovi a Dohnánymu a tiež Záborskému a Kollárovi. (Turčány, 1978)

Každá báseň v zbierke je podľa Štrausa „blaženým spevom vôd a voľných polí, srdca a duše človeka. Symbolizuje emocionálno-sémantický reťazec vnútornej harmónie – domov – láska – spev“. Štraus nazýva Turčányho novodobým trubadúrom, potulným pevcom. Zbierka zaujme čistotou citu a výrazu. Turčány sa v nej priklonil ku klasickej poézii. Využíva rým a rytmus ako vlny mora, ktoré „upokojujú i znepokojujú, oslovujú čitateľa svojou naliehavosťou“, slovnú hru, aliteráciu, paronomáziu. (Štraus, 2004, s. 79) Teofil Klas verše z básne Zem pokladá i pre neho za programové: „Podľa vôd a vodných polí v okolí, / ani nevieš, len ťa srdce zabolí, / že sa krok tvoj neodtláčal do hrudy, / že si inam rozsial svoje osudy.“ Turčány brilantne narába s jazykom, pohráva si s ním na umocnenie pôsobivosti vypovedaného. (Klas, 2004, s. 147) Mladý básnik, podľa vtedajšej literárnej kritiky, prekvapil vyspelou technikou i úprimným citovým vyznaním. V básňach zaznieva láska, celá škála citových zážitkov od smútku a bolesti, po mladistvý elán a vrúcnu vďaku za dar života. (Lomerčík, 2004)

V prvej časti s názvom Zem na predjarí básnik ospevuje obrazom jari a nesmelého prebúdzania zo zimy koniec vojny a povojnové nadšenie z budovania, ktoré autor prežil, túžbu po mieri, no i záchvevy mladíckych túžob a obavy chlapčenského srdca: „I pre mládenca je tá pravda hrozná / Jak málo vie, jak biedne svet ten pozná! // Kto aspoň svoju dušu nezaokní, / nech nečaká, že zmúdrie iba rokmi.“ Balada o čiernom dátume, rovnako ako ďalšie dve balady Orgovány a Nad cestami, sú čitateľné každému, kto prežil nešťastnú lásku či len platonickú veľkú lásku. Mladý Turčány vyzýva v poslednej básni cyklu: „Ži dobre! Dobre ži!“ čo dnes možno považovať za jeho básnické i životné krédo. V druhej časti zbierky – Podľa vôd a vodných polí – cítiť v úvodných básňach pochopiteľné povojnové nadšenie mladých z budovania toho, čo vojna zničila. No potom sa vracia k najdôležitejšej téme mladých liet, k láske, k melanchólii z jej straty, v baladickom nádychu nádhery a bolesti z čistej lásky, ukryté v inotajoch, ako je to napr. v básni Lopta nad sieťou: „No sieť, tá stará varovkyňa vzťahov, / urobí neraz bodku za vetou... / Už koľký set môj sa v nej zaplietol / a nestretol sa viac s tou rúčkou drahou – / keď zdalo sa, že život, čo k nej zahol, / je prudká lopta tesne nad sieťou...“ Médiom, ktoré lyrickému hrdinovi Turčányho básní pomáha dostať na povrch živú miazgu duše, je voda, Dunaj (v básni Za večera), rybári pri brehu rieky (básne Rybári, Návrat). V sonete Studne nastolí tému pominuteľnosti, no sonet uzatvára vierou v lásku: „Je hodno dokopať sa hlbokého dna, / bo láska vodou je, čo večne kriesi ľudí. / A zájde starobou len láska nehodná!“

Druhá časť zbierky končí vyznaním ďalšej Turčányho láske – láske k rodnej trnavskej rovine, svojmu rodnému kraju: „Slovenský Rím – a snáď i krajší nad Rím – so zvonivou šnúrou perál nad záňadrím, / trnavský môj kraj, ty rodná rovina, chlebík namočený spola do vína...“ (Rodná rovina) V básni Jarky v kraji sa lyrický hrdina sám stáva ospievaným jarným jarčekom, pramienkom vody stekajúcim z rozmŕzajúcich pahorkatín srdca: „I môj, i môj zas vyrinie / sa cez polia a pažiť, / akoby celej širine / chcel pusté srdce zvlažiť.“ Posledná báseň cyklu – báseň Zem – je mnohoznačná. Zjednocuje motívy sklamania nielen v láske, ale aj sklamanie povojnových nádeji v dobro nového spoločenského poriadku, ktorý vlastníkov zeme obral o ich dedičstvo. No vyjadruje aj nádej na odplatu zeme vinníkom a obnovenie spravodlivosti. V tretej časti Žriedla v úvodnej básni – motte, v obraze potápača potápajúceho sa do hĺbok nájdeme obraz samotného básnika. V básni Pieseň je v inotajoch skrytá kritika nadrealizmu a túžba po návrate klasických foriem a azda istý nárek za piesňovou jednoduchosťou a morálnou čistotou štúrovských básnikov. Sonet Po sto rokoch víta Konštantínov Predspev, ktorý bol storočie akoby pochovaný a zabudnutý, a tak ako v Smelej piesni pripomína pamiatku Hollého. Štvrtá časť Najsladší čas spomína lyrický hrdina na svojich rodičov, na svoju lásku, no i sklamania. Inšpiráciou mu boli texty ľudových piesní a prísloví. Významové roviny básní sú však mnohoznačné: „Boli búrky, boli víchry / plné vírov, no i vier. / Dneska iba sychrí, sychrí... / November. // Opadaný, otlčený / pustne múr a chmúrnie strom. / Doba sĺz a rozlúčení / s uzavretým rtom.“ (Nad tú nízku hmlu). No potom sa zasa vracia k najmilším miestam rodiska, k vinohradu a k potoku, ktoré sú preň obväzom úľavy. No azda už tu sa rodia momentky z jeho potuliek potulného pevca s úctou k dejinám – z Prahy, Bratislavy, Trnavy, Červeného Kameňa, citlivo až nežne: „Tá clivá strieľňa opustenej bašty / nemá čo brániť, sama bezbranná.“ Posledná časť zbierky A zasa je túžbou po jari, po prebudení dobra, lásky, zobúdzaní zeme, citov, ba priam k nim vyzýva. Básne majú vzhľadom na časy a udalosti, v ktorých vznikali aj ďalšie významové roviny. Rispety sú venované túžbe po domove. Celá zbierka je, v súlade s Turčányho presvedčením a podrealistickým manifestom, návratom k literárnej tradícii. Oplýva rôznosťou vyšších strofických foriem, zaujímavými rýmami, sú plné citu a mladíckeho nadšenia, vášnivej hry so slovom a inotajmi.

 

V toku

 

Po ôsmich rokoch od vydania Turčányho debutu, v roku 1965, vyšla vo vydavateľstve Smena druhá zbierka jeho vlastných básní s názvom V toku. Názov zbierky skrýva iniciálky básnikovho mena a priezviska (V. T. [oku]). (Kondrót, 1985, s. 118) V básni V učtárni s prešmyčkou v názve (= V. Turčány) – „menia sa jarky v kraji na toky krajín, a toky na potoky a potopy.“ Lomerčík vidí v zbierke súvislosť s ideovými a estetickými črtami básnického debutu. Zbierka podľa neho vyznieva pokojnejšie a vyrovnanejšie a s bohatšou básnickou skúsenosťou. (Lomerčík, 2004, s. 164). Pozostáva z troch častí: Zo správ a listov, Z bylín a horiacich kostí, Zostrojený človek. Už v prvej básni V učtárni, ktorá je výpoveďou lyrického hrdinu o sebe, nájdeme krásnu slovnú hru: „vec radšej vec a meno radšej nevedz“, ktorá je v čase napísania básne mnohoznačná. Objavujeme tiež fenomén, ktorý sa bude opakovať aj v ďalších Turčányho zbierkach. Je ním uvedenie básne mottom, akoby chcel básnik deklarovať nepretržitú niť myšlienok, ktorej je súčasťou, tiahnucu sa stáročiami až po dnešok.

Aj keď si básne zachovávajú viazanú formu a rytmus, predsa len v tejto zbierke cítiť istú uvoľnenosť, ľahkosť, experiment. Básnenie pociťuje básnik ako poslanie: „každú jar / pár básničiek / pár kvapiek / jarok sa rozozvučí / aby si si zas oči omyl / pri prvej lastovičke.“ Využíva celú škálu jazyka. V prvej časti zbierky reflektuje v básňach udalosti každodenného života (Ráno vo vlaku), ale aj vzťahy a svedomie (Ochudobnená krajina), strach z atómových zbraní a ďalšej Hirošimy (Prv). Personifikuje more a Michelangelov juh plný olivovej vône a révy, náruživo sa hrá so slovami a s významami. Jemnú zvukohru a mnohovýznamovosť si vychutnáva (More, Juh, Pieseň s dažďom, Metafory). V druhej časti Z bylín a horiacich kostí sa prepletajú metafory inšpirované prírodou so vzťahovými významami (Bylina, Kurivo), na vyjadrenie metafory vzťahu použije tradičné veci ako ucho džbánu, no v nových objavných súvislostiach (Horkosť, Zo sklárne, Džbány) ale aj netradičné prostriedky ako napalm (Horkosť). Životné reminiscencie lyrického hrdinu a bilancovanie života cítiť v básňach Vinobranie a Z náčrtov inovate. Vyrovnáva sa s istým rozporom vo svojej duši (Jesenné variácie) a zdá sa, že aj s bolesťou zo straty lásky (Prezerá si ma, A to ja nepoznám). V tretej časti – Zostrojený človek – cítiť dozretie lyrického hrdinu, ktorý sa stáva prúdom „pre jasno v sebe / pre svetlo ľuďom“ (Teraz sa učím plávať), plynutie času a vzťahov, akýsi životný tok v pominuteľnom svete, zahalený do inotaju. No znovu a znovu priznáva nádej, že raz opäť nájde stratenú lásku (Ľahký vietor, Teba som nechcel nikdy klamať). V básni Jesene medzi ľuďmi maľuje impresiu starnutia a samoty. Básne V toku a Korok sú azda najviac zo všetkých básní v zbierke impresiou, plynutím času, hlbokým ponorom do podvedomia a nevedomia, básnickým experimentom.

Podľa Turčányho slov ho strhávala do víru konfliktnosť života, najmä citová, čo naznačuje aj verš, ktorý stráca rytmickú pravidelnosť, čiastočne ustupuje rým, objavujú sa aliterácie, zvuková zhoda sa nachádza na začiatku verša, korene slov sú opornými bodmi obraznosti. Napr. v pásme Korok (názov je tiež palindrómom) z koreňa „kor“ aj pri rozličných významových základoch má vyjadrovať pokoru pred drahým človekom a schopnosť zachrániť ho v zápase s dravými vlnami (korok, kormidlo, koráb...). V básnikovi v čase písania tejto zbierky plávali, podľa jeho vlastných slov, verše z Rimbaudovho Opitého korábu. Hovorí, že chcel otvorene zúčtovať s básnickými postupmi, ktoré nevládzu premieňať chaotický všestrhávajúci prúd na svetlo, ktoré má schopnosť odhaľovať príčiny intímnych katastrof. (Turčány, 1978, s. 231)

 

U kotvy

 

Tretia básnická zbierka Viliama Turčányho s názvom U Kotvy, ktorá vyšla v roku 1972 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, bola ocenená Cenou Zväzu slovenských spisovateľov. Názov zbierky je palindróm – zrkadlový ohlas na názov zbierky V toku. Zároveň je prešmyčkou básnikovho mena (v ko tu – Vilko Tu[rčány]). (Konrót, 1985, s. 118) Zbierka je rozdelená na sedem častí: Vyberane nádob, Mys bez nádeje, Premeny, Piesne potulného pevca, Refrény, U kotvy, Piesne. Literárna kritika označila toto dielo za virtuózne, vyvierajúce z vnútorných konfliktov, citových drám a hodnôt človeka, zápasu v dosahovaní životnej rovnováhy. V druhom oddiele zbierky je cyklus Danteovské variácie napísaný „v perfektných tercínach“, ktoré umožnili cez danteovskú formu prejaviť „najtrýznivejšie momenty citovej drámy lyrického hrdinu“. Autor v nej presvedčil tvorivou potenciou a vynaliezavosťou, využitím foriem minulých storočí, hravo a nenútene odkryl krásu slova. (Lomerčík, 2004, s. 164) Básnik sa podľa vlastných slov usiluje dostať z toku „v ktorom bol človek hračkou neovládateľných síl, čo manifestuje pevnejším a pravidelnejším tvarom“. Doznieva tu zápas medzi krásou predstavy a drsnou realitou. Druhá časť zbierky je už „začiatok novej etapy“ v jeho vývine, „hľadajúcej mosty medzi svetom a domovom, medzi ľuďmi blízkymi a vzdialenými“. Túži budovať pevné základy obývateľnejších vzťahov, aby „murivom neboli iba marivá“ a stavebným materiálom „všeobjímajúca láska“ či „aspoň túžba byť užitočným aj pre iných“. (Turčány, 1978, s. 231) Podľa Štrausa sú básne v zbierke zápasom medzi „vidinou krásy a neúprosnou realitou“, no i návratom k istotám domova. (Štraus, 2004, s. 80)

Prvá časť zbierky s názvom Vyberanie nádob a aj rovnomenná báseň je pátraním po kúsku chleba pre toho „čo žije už len z posledného mála“. Je to hľadanie cesty (Cesta), hľadanie pravej tváre (Obraz), výzva na pokoru (Všeobecný večer), hľadanie lásky (Balada). Druhá časť Mys bez nádeje charakterizujú jeho prvé verše: „Už dosť sĺz a vzlykov! / Nech pohltia i ston / tie tône líp a kríkov, / čo prídu na záhon, / tie loná pohárikov, / tie ypsilony lôn / čo plodia smrteľníkov / i pre život i skon.“ Spomienky na lásku svietia do noci (Nočné svitanie), no bolia (sonety Noc, Nie zúfalstvo), sú triaškou a mrazia (Nebuď, Zmrazili ste ma), sú neustálou túžbou (Máj). Rezonujú tu i Hamletovské inšpirácie (Triumvirát). Kladie si otázky o zmysle a „zámere režiséra“ (Muž), no prebásni aj všedné motívy života ako je let lietadla (Uzemnenie). Štyri nádherné tercíny s názvom Danteovské variácie spája v jeden celok pointa z posledných dvoch veršov: „bo iba tak sa vlastnej viny zbaví / ak prejde sám tým peklom múk, čo robil.“

Časť Premeny pointuje štvorveršie: „Koľko si cítil, i keď nevidel / už z času zotretých či skrytých bytostí! / Hmlu túžob, túžbu hmiel / nejasnú túžbu po určitosti...“ Lyrický hrdina sa stáva hmlou, čo sa rozpila do krajiny (Hmla), večerom, čo sa schyľuje na dážď (Mláka), morom, včelárom, netopierom, čo blúdi nocou a hľadá lásku, no nachádza serpentíny a povinnosť ako tôňu viny. Časť Piesne potulného pevca vystihujú verše: „Žili sme v jednej epoche. Vzdialení viac než vekom. / Stratení v blízkom človeku. A blízki v preďalekom. / Nejaký pevec potulný si do nás piesne skladal,“ no aj báseň Poslanie potulného pevca: „... prichádza pevec potulný / pozdraviť rodné kraje. / Kiež by mu domov útulný / dal to, čo on im praje.“ Cez tieto verše na nás dýchne vôňa stredovekých potulných pevcov, vôňa álb – ľúbostných básní o rannom lúčení milencov, ktoré pripomína sonet Namiesto spevu ranného či Pieseň prosebná, ktoré sú však krištáľovo čisté, platonické: „že – pevec potulný – vám nesmiem spievať alby, / že u vás dvere mám len k slušným návštevám, / kde hosťa neprosia, či na noc neostal by.“ Cítiť tu vôňu čerešní a spomienku na domov (Spev o rodostrome). Posledné dve piesne potulného pevca myslia na večnosť, na cestu k dávnym vieram, obracia sa k Najmilšej a k Bohu s prosbou o prijatie do pokoja.

Časť Refrény pôsobí dojmom životných bilancií: „Tiež som sa cítil trubadúrom / tak trocha strešteným. / Tiež som chcel hlavu prebiť múrom / a múr zas veštením.“ (Tiež som sa cítil). Prediera sa tu na povrch Turčányho životná filozofia, hľadanie odpovedí na najťažšie a najhlbšie otázky života (Životu, Predjarná otázka, Jarná) či protest proti vojne (Spev v úzkosti). Časť U kotvy vystihujú verše: „Príď ešte, sladká triaška, / a nebovo v nás zosinej! / poézia a láska / príď v tebe, v tebe jedinej!“, ale aj posledné verše rovnomennej básne: „Veď prosil – od jarkov a prvej plavby cez tok – / len o list olivy, len o pár ratoliestok. // Neviem, či k vám môj koráb dopláva. / Či naskore. / Raz vody opadnú a kotvu objavia / až na hore. / Má každá archa hodiny – i v bôli / ich tikot vie, / že budete i ste – že vždycky boli / ste pri kotve: / mať dobrá, otec môj – i najmilšia i milí. / Pri všetkých potopách, čo z nás a nám breh myli.“

Kľúčom na pochopenie básne Oliva je báseň K náčrtu olivy. Ožíva v nich staronová a prastará téma jedinej stratenej lásky v nádhernom ľúbostnom háve, tak ako v básni Z prastarých ód a v sonete Ratolesť, no už s nadhľadom, s odstupom rokov a citov, dozretých a prebolených, ako aj v básni U kotvy. Báseň Až po tú smrť je bilanciou života a prosbou: „Odpustite mi, čo som... Vás miloval – a nemal som! / I vy, čo som... vás neľúbil – a mal!“ Bilancovaním je aj báseň Pred Tainarskou bránou, ktorá je vyznaním syna „nenásytného cudzích miest a vôd“ svojej matke. Ďalšia báseň s témou kotvy, rovnomenne nazvaná, objasňuje pohnútku Turčányho tvorby: „... len preorávaj diaľavy a zasej / ... / Bez starostí, kto tvoje zbožie zožne. / A rád, že si len dobré sial“, ako aj v básni Poézia, ktorá je vrúcnym vyznaním básnika svojej múze. Časť Piesne vystihujú verše „Ach, na pieseň / – krásnu i v žiali / a nežnú – / tie túžby zmeň! / Tých, ktorí siali, / a nežnú.“ Básnik túži svojimi básňami obnoviť prúd života a chýbajúce sily. Spieva o živote vpletenom do symbolík a bilancií. Je to zúčtovanie básnika so sebou samým a so svojou lýrou, s láskou, so svojím putovaním: „A krajší o vrásku / kraj s tebou podľa vôd / spev zmení na lásku. / A lásku na život.“

 

Aj most som ja

 

Vo štvrtej Turčányho zbierke poézie s názvom Aj most som ja, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1977, sú básne viažuce sa na jeho pobyt v cudzine, najmä v Taliansku a vo Francúzsku. Prostredníctvom nich básnik nadväzuje dôverný vzťah s krajom, ľudom i kultúrou krajiny, ktorú navštívil a porovnáva všetko so svojou vlasťou. (Obálka knihy Aj most som ja). Palindróm v názve je založený na zvukovej i významovej zhode. Význam slova most, ktorý je cestou ta aj späť, možno chápať ako „symbol sebaoslovenia, hľadania básnickej a ľudskej rovnováhy“. (Štraus, 2004, s. 80) Zbierka sa člení na tri časti. Pohľadnice I., Listy, Pohľadnice II. Za myšlienkovú niť zbierky možno pokladať záver z rovnomennej básne Aj most som ja: „... budem, kde budem (ale iste rád), / za novou loďou náruč vystierať / i smútiť za láskou, nie ale umierať, / len ruky pnúť. / Pnúť, aby prúd / dní, ľudí, diaľok, čias smel z brehu k brehu prúdiť. / Údiv v nich budiť: / čie ruky sa tu takto uskromnia, / že nesú nás sťa klenba nezlomná? / Tak, ruky rozpnuté, vždy znovu cezo mňa / sa valia kraje, ktorými som prešiel, / akoby mostom z mohutných dvoch vesiel, / ktoré keď sa mi vo dve rozlomia, / vždy, vždy mi ujde loď! Bo most – aj most som ja!“ Bátorová hovorí o „akčnej schopnosti básnika vydať sa napospas v podobe mosta a spájajúceho elementu ako o najdramatickejšej polohe autora“. (Bátorová, 2004, s. 27) Je to zbierka „nekonvenčnej príležitostnej poézie“. Obsahuje sto básní z ciest. Zbierku autor zostavil na podnet Jozefa Félixa „z veršov, ktoré posielal priateľom z ciest na pohľadniciach, z miest spojených so životom a dielom Danteho, Petrarcu, provensálskych trubadúrov a ďalších básnikov“. Turčány cestoval po Taliansku a Francúzsku, kde hľadal poéziu, literatúru, kultúru a tvorivosť, ktoré sú lyrickým námetom pre zbierku. Symbol mostu má preklenúť vzdialenosť medzi domovom a cudzinou, ale aj medzi ľuďmi navzájom všeobjímajúcou láskou. (Lomerčík, 2004, s. 168) Jozef Félix v doslove knihy hovorí o poézii v tejto zbierke ako o autentickej, pravej, skutočnej, ihravej a mnohovýznamovej, o „moste do básnického univerza“.

Básne z potuliek romagnolskou, toskánskou, sicílskou či okcitánskou krajinou sú autentickým svedectvom o všetkom, čo básnika premklo, všetko to vysoké ako most, všetky dávne stopy básnikov, most do básnikovho sveta. Félix v poézii tejto zbierky vidí tri základné črty: Turčányho poézia je ako „svetlo Toskány – jemná, zhovievavá a inteligentná. Je ľahučká a je trochu posmutnelá. Inteligentná v zmysle „vnútri čítať“. Turčány podľa Félixa navštívil mnoho miest, prebrodil mnoho riek, zahľadel sa na obrysy talianskych krajov „od Álp až po Sicíliu, francúzskych krajov od Paríža až po Camargue pri ústí Rhônu, kde vraj zomrel posledný Satyr“. Pre Turčányho je dôležitá reflexia vedúca k odkrývaniu poetickej pravdy. O Sulmone, rodisku Ovídia nepovie nič, no o Ovídiovi, básnikovi Lások a Premien sa rozplesá. V básni Sorrento reflektuje matkinu tvár. V básni Danteho rodný dom zasa danteovské „dolce lome“ – sladké svetlo.

Sú to básne „ľahučké“ nie v opozícii k Turčányho schopnosti čítať vnútri vecí, ale v zmysle hry, až humoru, v ktorom je prítomné srdce a pravá radosť. Hrá sa predovšetkým s rýmami, napr. v básni Florencia: neharká – Petrarca – jarka – pohárka, hrá sa v vnútornými rýmami, aj horizontálnymi a vertikálnymi, s eufóniou, so zložitými básnickými formami. Nie sú to verše pre efekt, ale pre radosť zo slova, jazyka, možností, ktoré poskytuje. Posmutnelé sú pre objektívne aj subjektívne príčiny. Z poznania kontrastu. Jeho „amore“ je často „amaro“ láska a trpkosť, rovnako ako to pocítil Dante. Slová ho však nestrhávajú do elégie, ale mu prinášajú oslobodenie. Neutápa sa v smútkoch. Ďakuje životu za krásy v jeho prúde. (Félix, 1975, s. 137 – 139) Autorov most kotví v jeho vlasti, v rodisku, ktorým sú venované posledné básne zbierky.

 

Srdce, DrSc.

 

Do piatej básnickej Turčányho zbierky Srdce DrSc., ktorú vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1987, autor zaradil verše publikované v Slovenských pohľadoch a v Romboide v rokoch 1977 – 1985 a niekoľko básní z rukopisu a z výberu pôvodnej poézie Piesne (1978) a z iných antológií, napr. Dvojhlas, 1985. (Turčány, 1987, s. 115) Názov zbierky je metatézou, ktorá zvukovo – poradím spoluhlások v dvojslovnom názve „symbolizuje dialektické zvnútornenie – jednotu citu a myšlienky Turčányho poézie“. Súčasťou jeho srdca a rozumu sa stávajú aj drámy iných, ba i celého ľudstva. (Štraus, 2004, s. 81) Zbierka sa delí na sedem častí – Srdce, Saltá v atlase I, Prechádzka letami, Záhrada zelená. Popevky a piesne, Saltá v atlase II, Srdce DrSc. V názvoch niektorých básní podľa Kubišovej autor uplatňuje literárnu alúziu. Do prototextu vnáša nové významy. „Ide o medzitextové nadväzovanie na poéziu Ivana Kraska či Hviezdoslava. Prejavuje sa zmysel pre slovnú hru, motívy kontrastu vzdialenej cudziny a domova: „Či pri Evereste, či len pri Rozsutci / či výš, či níž – tak sme si závislí / ó, Premyslovia! Oráči! Ó, hudci! Tvorcovia, čo ste po tejto zemi šli.“ V básni Noc a samota reflektuje Kraskovu osamelosť. Všíma si tiež rozdielnosť v prežívaní lásky muža a ženy. Turčányho intímne verše prezrádzajú clivosť, osamelosť. Sen o ideáli nenaplnenej lásky je večný a krásny. (Kubišová, 2004, s. 87 – 88)

Podľa Tomčíka v Turčányho veršoch vidno pozoruhodné literárne vzdelanie, dlhoročnú prekladateľskú skúsenosť a vnútorné uspôsobenie písať poéziu s hlbokým myšlienkovým fondom a nezvyčajne úprimným a ľudským srdcom. Dvojčlenné pomenovanie zbierky hovorí o nevyhnutnej jednote citu a rozumu. (Tomčík, 1987, prebal knihy Srdce DrSc.) Bžoch tvrdí, že Turčány hľadá krásu, istotu, jas, pohodu a rovnováhu. V cestopisných básňach ide o idylickú túžbu po domove, o kultúrnohistorický optimizmus, lahodiacu krajinnú impresiu. Túžbu po súlade narúšajú však hrany skutočnosti, na ktoré nevyhnutne naráža. Predmetom lyrického vyjadrenia sa stala široká škála tém. Asociácie jeho predstáv pôsobia spontánne, no sú premyslené do detailu. Výraz vzniká ako odraz iného výrazu. Korene slov sa pre Turčányho stávajú opornými bodmi obraznosti. V zbierke Srdce DrSc. podľa Bžocha básnik „maximálne sperfekcionizoval postupy, ktorých sa drží už od svojho debutu“. Hovorí o jazykovej alchýmii. Hoci sa Bžoch díva kriticky na antikvovanú lexiku a syntax, posudzuje Turčányho ako jedného z najčistejších básnikov v estetickom i morálnom zmysle, veriaceho v očistnú silu slova, ktorý bráni základné humanistické hodnoty. (Bžoch, 1988)

V záverečnom sonete zbierky Kto stvoril spev, ktorý vychádza z motta Novomestského Vily Terezy, podľa Štrausa básnik vydáva svedectvo, že na poéziu – „dialóg s vesmírom“ – je potrebné chápavé a „vnímavé srdce, pravý doktor vied“. Básnická zbierka disponuje širokým tematickým záberom, „rozmanitosťou veršových a strofických foriem i samostatných lyrických útvarov, bohatou hláskovou inštrumentáciou verša – eufóniou, eufonickými figúrami, asonanciami, aliteráciami, bohatými (i absolútnymi rýmami), vytváraním celých zvukových obrazcov – vždy funkčne použitých, významovo zapájaných do štruktúry celku diela“. Prvá časť zbierky Srdce a posledná Srdce DrSc. dokumentuje púť poznávania domova a sveta, našej a svetovej kultúry a literatúry. Láskou k matke, otcovi, milovanej žene, ľuďom, životnými skúsenosťami (Záhrada zelená) – „srdce zmúdrie, akoby získalo vedeckú hodnosť“: „Srdce súce za mudrca / nezrelo jak réva?“

Saltá v atlase (s metatézou v názve) sú rôzne zážitky z viacerých krajín spätých s dejinami i dneškom. Tretia časť – Prechádzka letami napĺňa významové roviny leta i liet. Štraus hodnotí básnický tvar Turčányho básní: Z metrického hľadiska ide o jambické metrá, okrem dvoch trochejských (Hviezdoslav pred SND a v každej knižnici; Noc a samota) jedna daktylská s trochejskou klauzulou (sonet básne Pochvala) no v druhej časti básne prvý, druhý a šiesty verš obidvoch šesťveršových strof je amfibrachickým veršom. Podobnú metrickú štruktúru majú aj dvojveršia básne Zrkadlová sieň. Prízvučné elegické distichon nájdeme v básni Pohľad od Gibraltáru do LVÚ SAV.

V zbierke nájdeme slabičnú variabilitu verša od 1-slabičného po 17-slabičný verš a strofickú variabilitu veršov, pôvodné i kanonizované strofy. Turčány aj tradičné strofy pretvára a prispôsobuje. Z kanonizovaných strof je v zbierke prítomná sapfická strofa (Pred pomníkom P. O. Hviezdoslava a Jesenný popevok), stanca (Smútiacej rodine), sonet, rispet (Rispet; Ó, veľkí veštci). V Turčányho poézii ani použitie kanonizovaných strof a samostatných lyrických foriem nie je náhodné. Napríklad, tak ako Hviezdoslav napísal prvú báseň ód (Stesky) v sapfickej strofe, Turčány dedikačnú báseň Pred pomníkom P. O. Hviezdoslava zložil rovnako v sapfickej strofe. Alexandrovi Matuškovi venoval štyri tercety – prvý a tretí verš je napísaný jambickým alexandrínom, prostredný je jeho polovica. Alexandrín súvisí s Alexandrom a literárne so štúrovcami, o ktorých Matuška písal. Parafrázovaním Kraskových veršov v básni Hviezdoslav pred SND a v každej knižnici naznačil kontinuitu medzi Hviezdoslavovým a Kraskovým dielom. Báseň Noc a samota, čo je preklad názvu Kraskovej básne Nox et solitudo a parafrázou Kraskovej Starej romance hovorí aj o Kraskovom diele: „V jaskyni, v tom krase, v krásku“. Štraus napokon konštatuje, že bez pochopenia básnického tvaru nemožno plne pochopiť význam, ani zmysel formálne dokonalej, špecifickej a hlboko ľudskej Turčányho poézie. (Štraus, 1990, s. 63 – 67)

 

Oheň z Neho

 

Šiesta Turčányho zbierka Oheň z Neho, s palindrómom v názve, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v roku 1993, obsahuje básne napísané v rokoch 1988 – 1993. K starším veršom obsiahnutým v zbierke patria Cyrilské zlomky z roku 1969, uverejnené v Literárnom týždenníku a v triptychu Učitelia Slovanov (Matica Slovenská, 1990), no zbierka je rozšírená o básne v časti Podobenstvá. Mottá autor použil z básní slovenských aj svetových básnikov v Turčányho preklade (s výnimkou básní Rostand a Roxana, kde bola prekladateľkou motta M. Rázusová-Martáková), citáty zo Svätého písma, z vlastných básní, zo spevníkov, rozhovorov a z iných zdrojov zo života autora. Celá zbierka je podľa autorovej edičnej poznámky v závere vyslovením vďačnosti Hollému a jeho historickým predchodcom Cyrilovi a Metodovi. (Turčány, 1992, s. 109) Zbierka sa člení na dve časti. Prvá časť On – a oheň z Neho – áno. Druhá časť má názov V oheň snehov. Obe časti sa delia na sedem cyklov, ktoré rámcuje prológ a epilóg, mnohé citáty domácich a svetových básnikov, vo funkcii motta, citáty neliterárnych textov a rozhovorov. Prvá časť sa delí na cykly Tvár, Láska, Záhrada. Druhá časť na cykly Čas, Vesmír, Znamenia, Podobenstvá. Prvý cyklus Tvár tvoria básne, ktoré nemohli byť uverejnené v čase socializmu. (Lomerčík, 2004, s. 188) Zbierku možno charakterizovať ako „slávu slovenského slova, jeho skrytých významových vrstiev a možností“. Podobenstvá a minicyklus Cyrilské zlomky, obsiahnutý v zbierke, podľa Fordinálovej „pôsobí ako lyrický pendant Cyrillo-Metodiády“. Turčány chcel nimi vzdať úctu sv. Cyrilovi a Metodovi, zakladateľom slovenskej a slovanskej slovesnosti. (Fordinálová, 2004, s. 35 – 37)

Aj v tejto zbierke autor stavia na základoch literárnej tradície. Svojím posolstvom oslovuje spoločenstvo, národ, iné národy a obracia sa i k Bohu. Oživuje cyrilometodskú tradíciu. Básne obsahujú „vďakospevy“ tým, čo ju rozvíjali. Je to posolstvo o ľudskosti, láske, dobrote, pokoji, viere, nádeji a o pokore. Znelky, ódy, žalmy, modlitby, prosby, výzvy, popevky, podobenstvá, oslovenia a vďakospevy adresuje Turčány svojmu i susedným národom, v kontinuite hodnôt kresťanskej Európy. Čas vyznieva v zbierke ako „pohyb, vzostup, zdvih“. Zbierka je podľa Vincenta Šabíka prehliadkou virtuóznych schopností autora, hľadaním nových kombinácií, diferenciácie funkcií verša, hravosťou a odľahčovaním. Turčány venuje pozornosť materiálnej, figurálnej i vizuálnej stránke verša, vynaliezavosti pri stavbe strof. Využíva aj medzery, pauzy, medzipriestory. (Šabík, 1992, s. 26)

Názov knihy aj názov prvého oddielu je citátom z Hollého. Turčány „tematizuje svoj tradicionalizmus“. Ukazuje ho v novom svetle, lesku a kreativite. Zbierka je pokračovaním procesu, ktorý začal v zbierke U kotvy (1972), s mnohými anticipáciami s ňou: „A hoci vie, že ešte neumieram, / keď hľadám dni, čo v tmách sa podeli, / keď hľadám cestu k tvojim dávnym vieram, / cez húšte dní a púšte nedelí...“, ktoré odhaľujú náboženské pramene jeho básnenia, „literárnohistoricky fixované v rámci povojnovej generačnej iniciatívy trnavskej básnickej skupiny“. Zbierka poskytuje pocit predelu, bilancie, akt oslobodenia: „svedomie, túžiace von z okov / a bohapustých púštnych rokov.“ Ozývajú sa tu pocity hriešnosti, viny a výzvy na pokánie, ktoré sú v autorovom ponímaní procesom, ktorým prešiel. Básnik cíti renesanciu zbožnosti: „Vo svete cítiť smäd po svätosti / lebo je svet až zhnusený / tým pádom ľudstva do neľudskosti, / úpadkom vied a umení...“ V zbierke sú prítomné organické prechody medzi básňou a modlitbou – prvotnou formou lyrickej artikulácie, ktorá spája svetské, profánne a sakrálne, cíti sa „zodpovedný pred najvyššou inštanciou, ktorá aj profánnej kultúre a inteligencii dáva poslednú hĺbku“. Cestu k formám tradície čerpá Turčány z Danteho. Turčányho básne sú plné religiozity, „heslovitých apelov na prebudenie svedomia a zodpovednosti za budúcnosť“. Asimiluje a filtruje všetko z reality dneška. Konfrontuje čitateľa s konkrétnou atmosférou deväťdesiatych rokov – s vojnou v Juhoslávii, situáciou Kurdov a tlejúcich konfliktov. V obraze sveta nestráca realistické prvky. Turčány je umierneným básnikom, ktorý svoju mieru čerpá z Európskej a kresťanskej kultúry. „Zachováva mieru klasického, večne platného, nadčasovo krásneho“, ktorú moderna poprela. Podľa Šabíka je Turčányho báseň „stupňovaná selektívna reč, viazaná kultiváciou, čerpajúca z rezervných energií jazyka, ktoré každodenná reč nevyužíva. Turčányho hodnotí ako artistu, mága, alchymistu slova. V zbierke Turčány syntetizuje plody tradície európskej lyriky (od Pindara, cez Danteho, Holého, Hviezdoslava k Silanovi a Rúfusovi) a duchovných tradícií kresťanstva, ktoré môžu obnoviť, regenerovať poetickú a morálnu tvár dneška, cez obraz záhrady, sadu, ktorý u Turčányho dostáva hlbšie významové nuansy s dôrazom na pestovanie, kultivovanosť. V cykle Záhrada vzdáva hold básnikom ako žiak svojim učiteľom.

V záverečnom cykle Podobenstvá Turčány hodnotí historický čin solúnskych bratov. Moc slova, jazyka, reči, jej zvukov a tvarov je pre neho viac ako nástroj komunikácie. Upriamuje pozornosť na fenomény, ktorými sa zaoberá aj súčasná filológia a filozofia v časoch kríz. Národ chápe v duchu európskych vlastí, otčín, spoločného kresťanského domu, postaveného na múdrosti slova. Vzdáva hold písmu, písmenám, textom vysokej i ľudovej, profánnej i sakrálnej tradície. Zbierka Oheň z Neho je ohňom Logosu, slovo Boha a Ducha. Zbierka je predovšetkým chválou. (Šabík, 1993, s. 113 – 121) Podľa Michaely Jurkovskej je Turčány „skvelý znalec, cizelér, kováč a brusič jazyka. Rodný jazyk mu je nástrojom a žriedlom inšpirácie, radosti, hry.“ Vylupovaním významových spojitostí, z ktorých má radosť aj autor, aj čitateľ. Hovorí o symbióze intelektu a intuície, túžbe po kráse a mravnej ušľachtilosti. (Jurovská, 2003, s. 131 – 132)

 

Rada a dar

 

Siedma Turčányho zbierka Rada a dar, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v roku 1995, pozostáva z troch častí – Móda a dom, Radar, Rada a dar. Časť Móda a dom pozostáva z troch oddielov – Dátumy, Prosby, Pomníky. Časť Radar obsahuje tiež tri oddiely Slovoradia, Vety, Hlásky skál. Časť Rada a dar je rovnako trojdielna – Hlaholica, Dar, Iskoni bie slovo. Podľa Fordinálovej je návodom (formou palindrómu v názve, no tiež vnútorným obsahom), kde hľadať prameň živej vody – v Božom Slove, za čo treba ďakovať vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi. V záverečnom cykle zbierky Iskoni bie Slovo zaznieva motto z Hollého ódy Na slovenskí národ. V závere zbierky naznačuje líniu: Boh – Cyril Metod, Hollý, Hviezdoslav – my. (Fordinálová, 2004, s. 38)

V zbierke zaznieva aj intenzívny vzťah Turčányho k jazyku. Svedčia o tom aj názvy básní: Dar jazyka, Slovenčina. Často sa vracia k cyrilometodskej tradícii, k textom v staroslovienčine alebo k ich prekladom, k bernolákovskej kultúre a literatúre. Využíva citáty z diel z tohto obdobia: Kollára a jeho Mínu, Chalupku, Sládkoviča a jeho Marínu, Štúra, Botta, Kuzmányho, Milkina, Hviezdoslava, Strmeňa. O jeho vzťahu k Taliansku svedčia v básňach spomínané talianske mestá (Rím, Benátky) a s nimi súvisiaci talianski básnici (Dante, Michelangelo, Petrarca). Je to pre neho most k starovekej antike s menami umelcov (Sapfó, Feidias, Herkules a antických objektov (Olympia, Parnas, Akropolis, Rodos). No spomína aj francúzskych básnikov (A. Villon, P. Corneill) a dramatikov (Shakespeare) a zemepisné názvy (Temža, Brighton). Básnický zemepis Viliama Turčányho má vysokú výpovednú hodnotu z hľadiska vzťahu k Slovensku aj iným národom a kultúram. Citáty využíva na nadväzovanie na známe motívy či charakteristické slovné spojenia zo slovenskej poézie, náboženských piesní či ľudovej slovesnosti. Nachádzame ich napr. v básni Storočie (využíva rozprávkové motívy), v básni O tú cestu po nábreží sú využité ohlasy na motívy z Bottovej Smrti Jánošíkovej a Báji na Dunaji a z Kuzmányho Slávy šľachetným. V básni Pri Račianskom mýte nadväzuje na Chalupkovu báseň Mor ho! V básni Zem na motto z Hviezdoslavovho Žalmu na tisícročnú pamiatku vierozvestov sv. Cyrila a Metodeja, do básne Dar jazyka zaradil citáty zo staroslovienskej pamiatky Život Konštantína atď. (Kačala, 2004, s. 104 – 118)

 

Srdce zve a vyzváňa

 

Zbierka básní Turčányho juvenílií, ktorá vyšla v roku 1998 k 70. narodeninám básnika vo vydavateľstve Lúč, zhrnuje básne, ktorými debutoval v zborníku Trnavský gymnazista v roku 1947 a básne z rokov 1946 – 1950, ktoré neboli knižne vydané, no boli publikované v časopisoch a novinách. Len niekoľko z nich bolo súčasťou zbierky Jarky v kraji (1957) a príležitostnej bibliofílie – V. Turčány Plný snenia a rozochvenia (1988, zost. I. Vaško) a v neskorších výberov, napr. Zrkadlová sieň (1988). Básne vyšli v periodikách a publikáciách: Plameň, Posol Božského Srdca, Nová práca, Mariánka, Trnavský gymnazista, Jas, Slovenský svet, Sloboda, Čas, Pútnik svätovojtešský, Pútnik cyrilometodský, Borba, Ľud, Kalendár Jednoty sv. Cyrila a Metoda, Cyklostylovaný trnavský zborníček. (Pašteka, 1998, s. 139) Tituly štyroch cyklov v zbierke – Najkrajší veniec Madone, Najúchvatnejšia premena, Ak ti čos dala moja láska, Hľaď ku krížu – vyjadrujú hlavné myšlienky zbierky. Básne z ďalších desaťročí toto smerovanie vyjadrovali nejasne, no autor túži v najbližších rokoch vyjadriť ho zreteľnejšie.

Básne mladosti boli podľa Turčányho veľmi úzko zviazané s mestom Trnava a s „Pannou na veži“. Autor chce podľa vlastných slov a aj podľa elegického disticha z Básničky o ďalších básňach svojou tvorbou objať nielen Trnavu, ale i Slovensko a celý svet. Jednu zo svojich najmilších básní Veniec Madone napísal ako oktaván, gymnazista, navyše v horúčke. Verše venoval aj soche Madony pri kostole vo svojom rodisku, v Suchej nad Parnou. Smer daný už v rodičovskom dome autor rozvíjal i naďalej. Hovoria o tom verše z oddielu Advent. Jeho smerom mladosti a aj tým celoživotným bolo: „per Mariam ad Jesum“. Názov zbierky si editor vyvodil z básne Jar v rovnomennom cykle výberu z poézie Zrkadlová sieň: „Nech len srdce vyzváňa / prudšie svoje vyzvania, / možno sa ti raz to zvanie / v pŕške dní už nerozvanie“, alebo tiež zo zbierky Oheň z Neho: „Som ako veža, v ktorej zvony / až srdcemrúca mlčali. / Som ako veža, čo sa kloní / a nezvonením užiali. / Už neznejú z nej ani stony? / Rozzvoním sa zas? Pomaly?“ (Turčány, 1998, s. 134)

Básnik v týchto básňach z mladosti zvládol už ako trnavský stredoškolák a bratislavský vysokoškolák aj takú náročnú formu akou bola stredoveká villonovská balada, no s moderným obsahom. Do jeho tvorby vstupoval celý svet mladého človeka dychtivého po živote, priateľstve a láske, radosť z povojnových nádejí, aj úzkosti a obavy nových rozporných čias. Základné ladenie básní je náboženské, v mariánskych, ale aj ľúbostných básňach. Podnetom na tvorbu mu bol Janko Silan a Ján Hollý. No Turčány ide svojou vlastnou cestou. (Obálka knihy Srdce zve a vyzváňa, 1998)

Podľa Kačalu sa básnik zaoberá čarom prvých lások, používa mená literárnych lások. Je si vedomý, že človek nedokáže ospievať skutočnú silu ľúbostného zážitku. Preklady trubadúrskej poézie ho inšpirovali na napísanie básne Balada pri portréte na zámku, kde som mal byť väznený za čias.“ Žáner typu balatta v provensálskej poézii je ľahká ľúbostná poézia sprevádzaná hudobnými nástrojmi. Tento žáner využil aj Turčány v básňach: Balada o dievčati, čo malo krásne copy; Balada o banáne; V Balade o čiernom dátume spomína na stratenú lásku, priznáva svoju vinu, no predsa sa vyrovnáva s rozchodom. (Kačala, 2004)

Podľa Kubišovej básnik využíva najmä formu sonetu, ktorá je najbližšia mladíckemu očareniu (najmä v časti Ak ti čos dala moja láska). V básni Ak tu je hviezda sníva o láske až hriešne intenzívnej. Predmetom jeho obdivu v Balade o dievčati, čo malo krásne copy sú podobne ako u Petrarcovej Laury vlasy, v básni Na jej chválu sú to belasé oči, okrúhle rúčky, ružová pleť. V básňach z mladosti sa objavuje túžba po poznaní Európy, v Balade o banáne zaznieva túžba po cestovaní a stavia do protikladu túžbu po cudzine a túžbu po domove. Rytmus morských vĺn mu pripomína rytmus poézie: „Sledujem bezvetrie / jak more meria si / vlnivé hexametre / ich zvodné terasy. (Kubišová, 2004, s. 93) Autor vraví o svojej zbierke ako o návrate do seba a do celej doby, do „dobodaní“ ňou a ľúbosťami v nej i do jej spodobovania vo veršoch. (Lomerčík, 2004, s. 192)

 

V okraje jarkov

 

Zbierka V okraje jarkov, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v roku 2000, má päť častí: Na okraj rady a daru, Verše každodenné, Z etiky a poetiky, Psychoanalýza, V okraje jarkov. Rámcuje ju úvodná báseň Vzorec a záverečná báseň s názvom 2000, uvedená názvom oddielu P. S. Zbierka je prechádzkou križovatkami básnikovho života a času. Podľa Drasticha sú Turčányho básne „neskutočným, hlbokomyseľným poetickým svetom“. Majster Turčány podľa neho v priebehu desaťročí „vygradoval priebojnosť myšlienky“. V zbierke V okraje jarkov zhutnil text so silným výpovedným nábojom. Sú to básne o dnešnom svete, no i o aktuálnych vojnách (báseň Cvet). Od jeho ranej tvorby až doteraz kráča k Bohu a k ľudskosti. Nie je mu ľahostajný osud ľudských duší (Kreácie), no nestráca ani zmysel pre humor. Podľa Drasticha je zbierka „jazdou slovného a myšlienkového víťazstva“. (Drastich, 2000, s. 10) Turčány nadväzuje na predchádzajúce témy svojej tvorby, najmä v prvej časti s názvom Na okraj rady a daru (podľa predchádzajúcej zbierky Rada a dar). Témy nachádza vo svojom okolí. Sústavnou témou mu je národ a náboženské prvky. V druhej časti s názvom Verše každodenné sa autor teší z pohľadu na bežné situácie, dojíma ho pohľad na Tatry, ktoré básňou pozdravuje. V básni Dominica cituje v motte Proglas, nazýva ho veľpiesňou, vyzdvihuje jeho vznešené poslanie. V časti Z etiky i poetiky čerpá z bohatstva talianskej kultúry – Petrarcu, Danteho, Michelangela. Časť Psychoanalýza je ponorom do jeho vnútra. Jozefa Daniela dojímajú básne spomienok na Dušičkový večer. V záverečnej časti V okraje jarkov sa vracia k svojej prvej básnickej zbierke Jarky v kraji, kde zaznieva spätosť s rodiskom a s Bratislavou vo vyznaniach ľuďom, ktorých stretol v mladosti. Daniel hodnotí formálnu dokonalosť Turčányho veršov, prekvapujúce hry so slovami, spevavosť. (Daniel, 2000)

 

Obrazy, čiže Mária i rám

 

Zbierka básní Obrazy, čiže Mária i rám, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v roku 2002, pozostáva z piatich oddielov: Čary a čará, Zlato a ďalšie dary, Óda ód, Mária i rám, Obrazy čiže Mária i rám. Rámcuje ju úvodná báseň Obraz a záverečná báseň Obrazy, čiže Mária i rám. Podľa Andreja Červeňáka je zbierka „plná triptichu, trinarít a triád“, v ktorých vidí súvislosť s kresťanskou „ontológiou svätej Trojice“. Turčányho dielo ovplyvnili aj kontakty s talianskou literatúrou, najmä Danteho tvorbou. V diele autor hľadá zmysel života človeka, pranieruje hedonizmus, pragmatickú etiku, ktorá „ideál hľadá v racionálne zdôvodnenom egoizme, horlí za etiku slobody a lásky, ktorej garantom sa stáva Božia Matka“. Jeho poézia je však oslavou života, človeka stvoreného na Boží obraz, ako transcendentálnej hodnoty. Staré texty využíva ako dôkaz „kontinuity božsko-ľudskej kreativity“. Turčányho ukotvenie v textoch svetovej literatúry nie je v duchu postmodernej intertextuality, ale dialóg dvoch epoch, dvoch kultúr. Hovorí o „Božom náryse“, čiže ráme, ktorý máme dokresľovať životom. Dôležité v Turčányho myslení je Slovo, Logos, ktoré chápe ako „Dušu, Ducha i Myseľ Creatora a Demiurga Súcna“. Využíva sémantické archaizmy a neologizmy. Dynamizuje statiku sém (blaženosť je stav, oblaženie proces, oči vidia – zrak zhliada). Tvorí „vo fónickom vytržení“, aby zachytil nie len javy, ale aj proces ich vzniku (duch vzduch už takmer ani nedýchal; keď človek z Boha bohatne)“. Zvukom spája veci a javy do zmysluplných celkov (môj údol nad údol... vás som zabudol; na česť Trojice tvoríme... trojrýmie; svet lejakmi cuchá... ty večne budeš suchá; v nížine, na holi... hlaholika nám hlaholí. Turčányho obraz človeka je podľa Červenáka „na magistrále humanistickej, demokratickej a kresťanskej poézie nesmrteľným bilbordom pre tých, ktorí veria, že človek je (či môže byť) chrámom Lásky, chrámom našej i Božej Matky“. (Červenák, 2004, s. 99 – 103)

Zbierka podľa Lomerčíka nadväzuje na najlepšie tradície kresťanskej poézie, založené na verzologických hodnotách. Je pomenovaná podľa poslednej básne v zbierke. Prvá báseň v zbierke – Obraz, je jediná prevzatá zo zbierky U kotvy. (Lomerčík, 2004, s. 195) Autor podľa Vladislava Doktora v zbierke predvádza svoje poetické majstrovstvo a sprostredkovane aj majstrovstvo tých, ktorých tvorba ho ovplyvnila. Obraz je pre Turčányho zdrojom poézie. Jednotiacim prvkom básní je tvorba a kresťanstvo. V básni Čary a čará vraví o umení prekladu. V ďalších reflektuje svoje detstvo, mladosť i rodisko. Námety čerpá aj z tvorby iných. Hovorí o okupácii (báseň 33) a konci socializmu (Óda ód). Zbierka obsahuje aj preklady poézie Danteho (Rajská krása), Petrarcu (Panna, ty krásna), Boccacia (Sonet Panne Márii). (Doktor, 2003)

Turčány podľa Jaroslava Vlnku „stojí na pilieroch excelentného zvládnutia básnickej formy, premyslenej kompozičnej výstavby a tradíciách domácej aj zahraničnej duchovnej lyriky“. Čerpá z kvality spečatenej časom – Danteho, Petrarcu, Ovídia, Vergília a domácej lyriky – Konštantína Filozofa, J. Hollého, J. Kollára, I. Kraska, L. Novomestského. Najbytostnejšie naňho pôsobia podnety tvorby Jána Hollého. Duchovná lyrika autora slúži ako „vnútorná komunikácia s vlastnou minulosťou, sebareflexia doterajšej tvorby a štylizovaný rozhovor s Bohom“. Jaroslav Vlnka hovorí o Turčányho strofickej forme ako „o aréne prezentácie individuálnych osobitostí básnického umenia a rozpätia vlastného náboženského presvedčenia“, no pociťuje potrebu prelomiť „intímny, na pohľad hermeticky uzavretý charakter tejto arény“. Básne v zbierke sú väčšinou demonštratívne venované konkrétnemu adresátovi. Tvorivá reakcia na už povedanú myšlienku sa stáva súčasťou dômyselnej autorskej stratégie, utvára celok svojráznej básnickej kompozície. Po tridsiatich rokoch básnického, vedeckého a prekladateľského úsilia vypovedá intertextovým a interpersonálnym rozmerom básnickej kompozície, intímnym nábojom poézie o návrate plnom sily a invencie, predovšetkým na úrovni básnickej formy. (Vlnka, 2003, s. 116)

 

Básnické výbery

 

Oliva

 

Antológiu ľúbostných veršov Oliva, ktorú vydalo vydavateľstvo Tatran v roku 1974, tvoria básne z Turčányho zbierok Jarky v kraji (1957), V toku (1965) a U kotvy (1972). Posledné dva cykly – Nové Bukoliky a Elégie potulného pevca a úvodná báseň Dieťa sú do výberu vybrané z rukopisov. Do cyklu V toku autor preradil niektoré zo zbierky U kotvy. (Turčány, 1974) V názve básnického výberu Oliva sa skrýva palindróm „A Vilo“. Zbierka je rozdelená na štyri oddiely – Jarky v kraji, V toku, U kotvy, Oliva. Oddiel U kotvy pozostáva z častí Piesne potulného pevca, U kotvy a Piesne. Oddiel Oliva sa delí na časti Nové bukoliky a Elégie potulného pevca.

Podľa Stanislava Šmatláka je poézia v tejto zbierke sladkým spevom túžby po kráse, láske a harmónii len prvým povrchným dojmom, je opravdivou výpoveďou o živote. Pri dlhšom dotyku s ňou cítiť trpkastú „príchuť životnosti, ktorá osloví aj prísny jazyk estetickej súdnosti. Nie je ani snom, ani dobre naučeným a pekne poskladaným murivom veršov, ale umelecky presnou a opravdivou výpoveďou o živote“. Za motto básnikovo života Šmatlák pokladá verše z prvej básne výberu s názvom Dieťa, ktorú napísal sotva dvadsaťročný v čase druhej svetovej vojny: „... ešte sto ráz spúta / sny v tvary zložité – a sto ráz sa mu zrútia / nárazom o žitie“. Jeho básne sú reálne a preto protirečivé. Hodnoty preňho nie sú len darom, ale aj plodom života. Je presvedčený o ich ideovej konštantnosti a stálej tvorivej funkčnosti, no i o nevyhnutnosti viesť dramatický zápas o ich dosahovanie, ako podmienky plodného ľudského života. Šmatlák vidí dve autoštylizačné podoby Turčányho poézie, zodpovedajúce dvom hodnotám – láske, citovo plnej, no nenaplnenej láske trubadúra a hodnote domova – ktoré ho sprevádzajú všade, aj keď „ako potulný pevec vdychuje vnímavo vôňu cudzích krajov“. Pre Turčányho poéziu je konštitutívna aj predstava spevu, ako všadeprítomnej skutočnosti, ktorú básnik iba pokorne vyjadruje: „Nad cestami, kde vtáctva niet, oj, šťastie / blažený spev, spev tvoj mi bude znieť...“ Nesebecky a vskutku trubadúrsky hovorí o žene: „Ty, čo aj mojou nebudeš“, predsa je schopná produkovať „blažený spev“ a stať sa „východiskom z tmí všetkých neistôt...“ (Nad cestami) Skutočnosť podľa Turčányho dokáže produkovať spev, ktorý ustavične znie ako hlas zeme, „lebo hoc aj mĺkvi sme, hoc neznieme, / zem vždy volá – zem, tá nikdy neznemie!“ (Zem) Turčányho lyrika je zdanlivo iba intímna. Už v počiatkoch básnikovej tvorby je hlboká. Kladie si otázky o životnej funkcii poézie. Zároveň tu cítiť túžbu po harmónii, ktorá sa výsostne vyjadruje melódiou slova i verša, no pozná aj jej zradnú zvodnosť, keď si ju prikladá ako obväz úľavy: „Najsladší čas, keď mušt sa stáča, / keď oddychuje vinohrad / a k pivniciam zem sama kráča / skrehnuté srdcia rozohriať / keď strácajú sa nad val lesa / sny márne, vtáci túlaví, / a mäkká hmla v kraj tíško klesá / jak mier, jak obväz úľavy!“ (Najsladší sen)

Druhá časť výberu – zo zbierky V toku (1965) je podľa Šmatláka výrazom vnútorného zápasu medzi krásou predstavy a drsnou realitou života, ktorý pokračuje a doznieva aj v prvých oddieloch časti U kotvy (1972), ktorá je v znamení „exponovania protikladných pocitov“. Vidieť aj výrazný posun v Turčányho poetike, zámerné potlačenie básnickej melódie. Korešpondujú s úzkostnými pocitmi strácania spojenia so skutočnosťou, s pocitom, že v toku času uniká človeku spod nôh zem. Nie spev, ale jednotlivé slová sa zmocňujú významového kontextu básne. Narážajú do seba, odštepujú sa jedno od druhého. V pocitových a citových protikladoch, rozporoch i vnútorných sporoch sa po prvý raz objavuje motív olivy ako symbolické pomenovanie vnútorného zmyslu a významového smerovania jeho doterajšej poézie: „Veď prosil – od jarkov a prvej plavby cez tok – / len o list olivy, len o pár ratoliestok“ (U kotvy). Názov časti U kotvy, ktorá je výberom z rovnomennej zbierky, je v protiklade k básňam vytvoreným „v toku“ predchádzajúceho obdobia. Ako „symbol pokoja a mieru v človeku i v skutočnosti, ako pocit bezpečnej ukotvenosti v živote a domove“. Znova nájde melodický spev, obnovený vnútornou silou ľudsky zrelej vyrovnanosti. Pocit slasti sa mení na lásku a cit lásky na život, reálny a preto poznačený „vráskami skutočného života“. Idyla je len odvekým poetickým kontrapunktom citových drám: „Neľúbený vždy spieval o idyle“ (Nové bukoliky). No napriek tomu jeho poézia zostáva spevom na život, aj keď sa musí stať elégiou: „A zasa jeden sen sa v duši rozplýva. / No vďaka za všetko. Nech vonia oliva!“ S trpkastou chuťou vlastného života, vzdáva hold opojne sladkej vôni života. (Tak ako oliva so svojou trpkou chuťou plodu a omamnou vôňou kvetu). (Šmatlák, 1974, s. 210 – 223)

 

Piesne

 

Výber z Turčányho básní s názvom Piesne, vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v roku 1978, keď básnik slávil svoje päťdesiatiny, a tak sa zdá byť zhrnutím a bilanciou jeho dovtedajšej tvorby. Obsahuje Turčányho takmer kompletné prvé tri zbierky – Jarky v kraji (1957), V toku (1965), a U kotvy (1972), básne z výberu Oliva (1974), dva samostatné cykly Nové bukoliky a Elégie potulného pevca, zo zbierky Aj most som ja (1977) asi tretinu veršov. Celý súbor rámcujú básne publikované v časopisoch – úvodná časť výberu nazvaná Mám veľkú rodinu a záverečná časť výberu s názvom Akordy. Rozhovor na konci knihy je prevzatý z Nového slova. (Turčány, 1978, s. 226). Časť Mám veľkú rodinu obsahuje dve básne Súmrak a Čelaď, v ktorých lyrický hrdina prejavuje smútok pre stratu matky. V časti Akordy sa zamýšľa nad údelom básnika v básňach Básnikovi, Samotárova ária, Akordy, ale aj v básňach Opava a Píjali sme strašne. V básni Popevok sa vracia poetickým slovom k svojmu otcovi. Turčány v nej tiež smúti, že jeho jedinými deťmi sú básne.

 

Zrkadlová sieň

 

Výber z Turčányho básní Zrkadlová sieň, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v roku 1988, vyšiel v tom istom roku ako výber Piesne, no zbierka je bohatšia o básne, čo ešte nevyšli knižne, no boli publikované v iných printových médiách a o básne z rukopisov. Je zložená z dvoch častí. Prvá časť sa zhoduje so zbierkou Piesne (1978), druhá časť Piesne II. je zostavená z básní uverejnených v ostatných desiatich rokoch. (Lomerčík, 2004)

Prvá časť obsahuje prvé tri Turčányho takmer kompletné zbierky – Jarky v kraji (1957), V toku (1965) a U kotvy (1972). Z výberu Oliva (1974) sú do zbierky zaradené dva cykly Nové bukoliky a Elégie potulného pevca, zo zbierky Aj most som ja (1977) asi tretina veršov. Prvú časť zbierky vymedzuje na začiatku dvojbáseň Mám veľkú rodinu a na konci cyklus Akordy. Druhú časť, Piesne II, tvoria verše niekoľkých rukopisných básní a básní publikovaných v časopisoch i knižne, ako súčasti autorových iných kníh, či kníh, ktorých bol spoluautorom. Nájdeme tu báseň z antológie Kniha pod Tatrami (1986) – Mám svoje mesto rád, sonety z knihy spoločne vydanej s archeológom Jozefom Vladárom Venuše slovenského praveku (1979), „básnické ilustrácie“ ku kresbám Vincenta Hložníka (1984). Časť Piesne II je rámcovaná na začiatku básňou Za humnami a na konci básňou Zrkadlová sieň, ktorej verše načrtávajú dôvod napísania tejto rovnomennej zbierky: „A je tu práca. Jej obrad presný: / tiež vedie až k svietivej piesni. // Kiežby i v dielni nie rozdielny úkon / vás vracal k jej ľúbostným zvukom! // Aby i práca i láska priam božsky / si bez konca dávali bozky – // by z nich prúdiace jasy a sily / v nás všetkých sa odzrkadlili. // Aby sa celý svet svetiel i tieňov / stal radostnou svadobnou sieňou! // Aby váš život bol jediným bozkom: / i dlhým, i vrúcnym – až po skon!“ (Turčány, 1988, s. 287)

 

Až do najďalších končín

 

Výber z Turčányho básní Až do najďalších končín, ktorý vydalo vydavateľstvo Tatran v roku 1988, v roku básnikových šesťdesiatin, je zostavený z básní publikovaných v zbierkach Aj most som ja (1977), Piesne (1978), z vtedy pripravovanej zbierky Srdce, DrSc. a cestopisné básne z rukopisov: Occhiobello pri Páde, Torguato Tasso na úteku z Ferrary, Horáciovi, Našim predkom, Mám svoje mesto rád, Tatry a more, Praha – Catania – Paríž, Ty a Catania, Cestou z Paláca Normanov v Palerme, Téby a Pesnička z Provincie. (Turčány, 1988, s. 143) Zbierka pozostáva z úvodnej básne Blúdim s piesňou po svete, z troch oddielov – Láska a more, Tatry a more, Piesne a more a záverečnej básne Bála sa oňho a čakala.

Podľa Feldeka je Turčány kráľom cestopisnej poézie. To, čo vidí Turčány, „je v porovnaní s tým, čo vidia iní, také výnimočné, že sa to dá nazvať akousi výtržnosťou.“ Cestuje „pripravený na lapanie zážitkov, ktoré iným, nepripraveným, nevyhnutne unikajú“. Podľa Feldeka ani rodený Talian už nemyslí na to, čo napísal vo svojich veršoch Turčány, že „tu niekde Dante stretával sa s Cinom, / láska i spev tu stávali sa vínom, / múdrosť i cnosť tu rástli v jednom lone“. V jeho básni motív dostáva celkom špeciálnu symboliku: „Nie, nemohol som neprísť do Bolone, / sem, k tým dvom vežiam skloneným, k tým obrom, / sem, kde i zlo sa v piesni stáva dobrom.“ V osobe Turčányho, ako vraví Feldek, je tu básnik, ktorý dáva najavo, že jedným z najčistejších zdrojov, z ktorých môžu literáti čerpať, je literatúra. To, že máme Turčányho, je, podľa Feldeka, „veľkým šťastím celej slovenskej poézie“. V tomto výbere z jeho poézie je prítomný „most“ niekoľkorakým spôsobom. Most medzi prítomnosťou a minulosťou – premosťuje vzdialenosť medzi súčasnými a minulovekými básnickými formami. V básňach venovaných básnikom sa prihovára veršom, ktorým písali oni. Premosťuje aj minulosť a prítomnosť miesta, kam vkročil. Vytvára most medzi kultúrou krajiny, kam prišiel a kultúrou svojho rodiska. Je to most ponad storočia, ponad krajiny. Most, ktorý sa klenie z básnikovho rodiska, Feldekom nazvaného Suchou nad Parnasom, pretože sa klenie až k „dávnym pevcom“, až k najvzdialenejším končinám budúcich čitateľských generácií. (Feldek, 1988)

 

Učitelia Slovanov

 

Monotematický výber z Turčányho básní s názvom Učitelia Slovanov vydala Matica slovenská v roku 1990 k Dňom slovenského písomníctva a kultúry s ilustráciami Jozefa Ilavského. Zostavil ju Ján Štibraný. (Lomerčík, 2004, s. 186)

 

Kráľovstvo ducha

 

Výber z Turčányho básní Kráľovstvo ducha vydala Matica slovenská v roku 1992. Dielko vydané k 65. narodeninám básnika obsahuje aj Bernolákovský triptych, uverejnený v Literárnom týždenníku 27. októbra 1992. (Lomerčík, 2004, s. 187)

 

Prsteň

 

Výber z básní s názvom Prsteň vydalo vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007. Názov pre výber z piatich zbierok svojej poézie vysvetľuje Turčány slovami: prsteň „láskou spína jednotlivca so všetkými jeho blížnymi – na púti až k večnému Dobru“. Podľa Turčányho Edičnej a bibliografickej poznámky je názov výberu inšpirovaný básňou Prsteň, ktorú napísal ako študent v treťom ročníku na filozofii: „My nevieme, čím komu sme. / Prsteň sa z prsta pokĺzne – / a bol tam iba krátky čas.“ Báseň sa stratila, no o tridsať rokov si na ňu básnik spomenul a k spomínanému trojveršiu doskladal nové, ktoré predznačovali podľa jeho vlastných slov smerovanie jeho ďalšej tvorby. Takto „vynovená“ bola báseň po prvý raz zaradená do zbierky Rada a dar (1995). Knihu tvorí výber zo zbierok Srdce, DrSc. (1987), Oheň z neho (1992), Rada a dar (1995), V okraje jarkov (2000), Obrazy, čiže Mária i rám (2002). Výber uvádzajú dve básne – dvojmottá. Prvá z nich, ktorá ešte nebola publikovaná, je venovaná rodnej obci Suchej nad Parnou. Druhou je báseň Téby, „inšpirovaná antickým lyrikom Pindarom, publikovaná vo výbere Až do najďalších končín“. V zbierke je z hľadiska výberu foriem použitá rovnozvučná pieseň – trubadúrska cansó unissonans, použitá v básni Národu bol i lekárom i liekom, kde sa rýmy z prvej slohy musia opakovať v rovnakom poradí aj v ostatných slohách, alebo dvojsonet Neprestajné znelky v rovnomennej básni. Ďalej básnik použil vaganskú pieseň s trochejským metrom, ktorá je zložená zo štvorverší sedemslabičných a šesťslabičných veršov (Dedičstvo). (Turčány, 2007, s. 138 – 140)

Podľa Viery Prokešovej sa výber usiluje priniesť básne, ktoré boli autorovi srdcu najbližšie, to, čo najlepšie vyjadruje básnikovu osobnosť. Jeho básne sú ľubozvučné, nesprofanované, dôstojné a zvukomalebné, hlboké. Spája ich čistota myšlienky a básnického obrazu, poslanie (ako z villonovskej balady). Všíma si prírodu, ale aj slovenskú minulosť, ku ktorej má vrúcny tvorivý vzťah, spomína na svoje neapolské obdobie. „Viliam Turčány,“ píše o ňom Viera Prokešová, „ponúka svoje chvejúce sa srdce na dlani. Ako pravý muž a džentlmen ho nevnucuje, len dáva, akoby práve plný poézie prešiel vedľa nás a obdaroval nás.“ (Prokešová, 2008, s. 5)

 

Turčányho poézia v knihách iných autorov

 

Venuše slovenského praveku

 

Viliam Turčány vydal spoločne s archeológom Jozefom Vladárom vo vydavateľstve Tatran v roku 1979 knihu Venuše slovenského praveku. Jozef Vladár ho oslovil, aby dielo o archeologických artefaktoch pravekých ženských plastík obohatil o svoje verše. Odporučil mu ho literárny kritik Karol Rosenbaum. Viliam Turčány, ktorého Vladár považuje za polyhistora, na jeho prosbu napísal sonety venované ženám z praveku Slovenska, ktoré boli v službách kultu. V knihe Venuše slovenského praveku poézia a archeológia našli spoločný predmet, hoci je ich jazyk rozličný. Plastika je poéziou a poézia upozorňuje na zmysel a krásu výtvarného prejavu. Turčány si zvolil na napísanie veršov sonet – formu vďaky, oslavy, posolstva a odkazu. Turčányho sonety v tejto knihe sú zväzkom úcty, holdovanie kráse, neskončený sen, úsilie o poznanie skutočnosti a zmyslu života. (Vladár, 2004, s. 122 – 124 )

Antropomorfné plastiky zobrazujú ženu nie ako ideál krásy, ale nositeľku plodnosti, symbol kontinuity života. Archeológ a básnik sa podujali poodhaliť tajomstvo duchovného života dávnych pokolení severokarpatskej oblasti, kultúrnej križovatky Európy. Publikácia má upriamiť pozornosť na dvanásť najtypickejších ženských plastík, dokladov umenia dávneho Slovenska, ktoré inšpirovali básnika upozorniť na zmysel a krásu výtvarného prejavu. Dvanásť sonetov dopĺňa prológ a epilóg s eufonickým zámerom. Sonety oslavujú pravekú ženu, obetujúcu a obetujúcu sa a vyjadrujú krehkosť ospevovaných plastík. Sú oslavou života, ženy matky, zračí sa v nich ich neha, bolesť i utrpenie. Z Turčányho veršov cítiť hudbu pravekého matriarchátu, kde bola žena centrom jestvovania ľudstva. Vo veršoch kladie do eufonickej asociácie lokalitu nálezu a nájdený artefakt: „... nech život bez zrád usmieva sa zvodne. / Až za koľkými zámkami je Svodín: / zvod nádejí vás národov, vás rodín?“ No v eufonickej hre slov možno nájsť aj materiál plastiky: „Osláv i sochára, čo v mamutovine / po mame milenku si hľadal s trémou trém / že v nej len mora van, tvar mamu ovinie!“ Autor využíva poetickú viacvýznamovosť slova. Dielo sa vyznačuje melodickosťou a hravosťou. Do veršov zakomponoval aj priezvisko spoluautora publikácie: „Veď kto vie vliať jej tvary v lad – je vladár / a nezostane v svete bez chýru / dar jeho rúk. Ó, vďaka, vďaka za dar.“ (Melicher, 2004, s. 127 – 130)

Turčányho postoj k týmto básňam vyjadruje básnikov Prológ: „Keď ešte JA tu bolo NE-JA v temne, / a predsa ja už v pra-pra-jadierku / predieralo sa k jasom, k jazierku, / doň vyrývali víry sily zemné // – než znežnie tvár a celý tvar než zjemnie / i žien i sôch v šperk drahší od šperku – / vydal si, um, už aspoň iskierku, / ktorou to JA sa rozžiarilo v NE-MNE? // Temená čias! Ó, temná hôr! – Z tých temien / blysne sa žena ako meteor, / ako keď zrazu iskru vydá kremeň! // Blysne sa žena ako úsmev zôr, / jas tejto zeme, odkaz dávnych plemien: / že snil, že túžil – žil tu ľudský tvor!“ (Turčány, 1979, s. 23)

 

Vincent Hložník Rozhovor

 

V roku 1984 vydalo vydavateľstvo Tatran knižnú publikáciu kresieb Vincenta Hložníka s názvom Rozhovor, ktoré Viliam Turčány obohatil básnickým slovom. Zbierka je poetickým rozhovorom medzi intímnymi kresbami Vincenta Hložníka a básňami Viliama Turčányho, ktorý dáva dielu nový rozmer. (Lomerčík, 2004, s. 179)

 

 

 

 

LITERATÚRA

 

BÁTOROVÁ, Mária. 2004. Veniec z vyznaní. In Život a dielo Viliama Turčányho. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. ISBN 80-8050-662-0. s. 23 – 29.

 

BŽOCH, J. 1988. Očistná sila slova (Viliam Turčány: Srdce, DrSc). In Slovenské pohľady, 1988, roč. 104, č. 2.

 

CIFRA, Štefan. 2014. „Vy Slováci ste veľký národ!“ In Literárny týždenník. ISSN 0862-5999, 2014, roč. XXVII., č. 37 – 38, s. 1 – 2.

 

ČERVEŇÁK, Andrej. 2004. Na úvod. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 7 – 11.

 

ČERVENÁK, Andrej. 2004. Turčányho „Mária a rám v ráme ontologickej triády. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 97 – 103.

 

DANIEL, Jozef. 2000. Ponor do seba (Viliam Turčány: V okraje jarkov). In Slovenské národné noviny, ISSN 862-8823, 2000, roč. 11 (15) , č. 14.

 

DOKTOR, Vladislav. 2003. Rôznorodý kolorit (Viliam Turčány: Obrazy, čiže, Mária i rám). In Rak, ISSN 1335-1702. 2003, roč. 8, č. 1, s. 41 – 42.

 

DRASTICH, Miloš. 1988. Jazda víťazstva. (Viliam Turčány: V okraje jarkov.) In Literárny týždenník. ISSN 0862-5999, 2000, roč. 13, č. 38, s. 10.

 

FELDEK, Ľubomír. 1988. Pútnik zo Suchej nad Parnasom. In Turčány, Viliam. Až do najďalších končín. Bratislava : Tatran, 1988, s. 144 –147.

 

FÉLIX, Jozef. 1975. Poézia ako svetlo Toskány. In Turčány, Viliam. Aj most som ja. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 1977, s. 136 – 140.

 

FORDINÁLOVÁ, Eva. 2004. Turčányho hold Hollému. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 30 – 42.

 

HUDÍK, Pavol. 2004. Rozhlasové podoby majstra slova. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 134 – 141.

 

JUROVSKÁ, M. 2003. Nad dielom jubilujúceho Viliama Turčányho. In Revue slovenskej literatúry 2003, č. 2, s. 130 – 132.

KAČALA, Ján. 2004. Jedinečný básnický jazyk Viliama Turčányho. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 104 – 118.

 

KAČALA, Ján. 1998. Sonda do básnického jazyka Viliama Turčányho. In Slovenské pohľady, 1998, roč. 4+114, č. 3, s. 25 – 32.

 

KLAS, Teofil. 2004. Vďačne sa k nemu hlásim (Moje dotyky s Turčánym). In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 147 – 151.

 

KONRÓT, Vojtech. 1985. Tie staré slová školských slohov. In Viliam Turčány. Jarky v kraji. Druhé vydanie. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1985, s. 118.

 

KUBIŠOVÁ, Hedviga. 2004. Metamorfózy lásky v poézii Viliama Turčányho. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 87 – 96.

 

LOMERČÍK, Július. 2004. Triadickosť diela premostená životom mysliaceho citu. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s.152 – 197.

 

MATEJOV, R. 2002. Turčányho renesančný (?) pokus : Viliam Turčány. Obrazy, čiže Mária i rám. In Knižná revue, 2002, roč. 12, č. 18, s. 41.

 

MELICHER, Jozef. 2004. Dvanásť sonetov o pravekej žene. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 127 – 130.

 

PAŠTEKA, Július. 1998. Editorská poznámka. In Turčány, Viliam. Srdce zve a vyzváňa. Bratislava : Lúč, 1998, s. 139. ISBN 80-7114-222-0.

 

PAŠTEKA, Július. 1998. Keď básnik rozpínal krídla. In Turčány, Viliam. Srdce zve a vyzváňa. Bratislava : Lúč, 1998, s. 7–13. ISBN 80-7114-222-0.

 

PROKEŠOVÁ, Viera. 2008. Srdce na dlani. In Knižná revue, ISSN 1210-1982, 2008, roč. XVIII., č. 10, s. 5.

 

RÚFUS, Milan. 1988. Pár správ o V. T. In Turčány, Viliam. Zrkadlová sieň. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1988. s. 281 – 285.

 

SVETOŇ, Ľuboš – TURČÁNY, Viliam. 2005. Tú cestu by som si vyvolil zas : Rozhovor s básnikom, prekladateľom a literárnym vedcom Viliamom Turčánym. In Knižná revue 2005. s. 12.

 

ŠABÍK, Vincent. 1992. Viliam Turčány: Oheň z neho. In: Knižná revue, 1992, 2, 25 – 26.

 

ŠABÍK, Vincent. 2004. Výzvy Viliama Turčányho „Ad plures ire“. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 62 – 70.

 

ŠMATLÁK, Stanislav. 1974. Doslov. In Turčány, Viliam. Oliva. Bratislava : Tatran, 1974, s. 209 – 224.

 

ŠTRAUS, František. 1990. František Štraus číta Viliama Turčányho. In: Romboid, 25, 1990, č. 1, s. 63 – 67.

 

ŠTRAUS, František. 2004. Poetológia a poetika Viliama Turčányho. In Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 71 – 86.

 

TOMČÍK, Miloš. 1987. In Turčány Viliam. Srdce, DrSc. Bratislava : Smena, 1987, prebal knihy.

 

TURČÁNY, Viliam. 1977. Aj most som ja. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1977, 144 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1988. Až do najďalších končín. Bratislava : Tatran, 1988, 152 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1977 Básnik sám doma. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 1977. s. 164 – 169.

 

TURČÁNY, Viliam. 1998. Básnik a veniec. In Turčány, Viliam. Srdce zve a vyzváňa alebo básne mladosti. ISBN 80-7114-222-0. Bratislava : Lúč, 1998, s. 133 – 138.

 

TURČÁNY, Viliam. 1988. Edičná poznámka. In Turčány, Viliam. Až do najďalších končín. Bratislava : Tatran, 1988, s. 143.

 

TURČÁNY, Viliam. 1992. Edičná poznámka. In. Turčány, Viliam. Oheň z neho. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992, s. 109.

 

TURČÁNY, Viliam. 1974. Edičná poznámka. In Turčány, Viliam. Oliva. Bratislava : Tatran, 1974. s. 225.

 

TURČÁNY, Viliam. 1978. Edičná poznámka. In Turčány, Viliam. Piesne. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1978. s. 226.

 

TURČANY, Viliam. 1987. Edičná poznámka In Turčány Viliam. Srdce, Dr.Sc. Bratislava : Smena, s. 114.

 

TURČÁNY, Viliam. 1988. Edičná poznámka. In Zrkadlová sieň. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1988. s. 287.

 

TURČÁNY, Viliam. 1985. Jarky v kraji. 2. vydanie. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1985, 127 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1992. Oheň z Neho. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992, 112 s. ISBN 80-220-0382-4.

 

TURČÁNY, Viliam. 1974. Oliva. Bratislava : Tatran, 1974, 242 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1978. Piesne. Bratislava : Slovenský spisovateľ, s. 240 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 2007. Prsteň. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007, 144 s. ISBN 978-80-8061-292-4.

 

TURČÁNY, Viliam. 1995. Rada a dar. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1995, 96 s. ISBN 80-220-0659-9.

 

TURČÁNY, Viliam. 1978. Rozhovor namiesto doslovu. In Turčány Viliam. Piesne. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1978. s. 229 – 232.

 

TURČÁNY, Viliam. 1987. Srdce, DrSc. Bratislava : Smena, 1987, 120 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1998. Srdce zve a vyzváňa. Bratislava : Lúč, 1998. ISBN 80-7114-222-0. 147 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1972. U kotvy. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 1972. 136 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 1965. V toku. Bratislava : Smena, 1965, 95 s.

 

TURČÁNY, Viliam. 2000. V okraje jarkov. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2000, 80 s. ISBN 80-220-1044-8.

 

TURČÁNY, Viliam. 1988. Zrkadlová sieň. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1988, 295 s.

 

VISKUPOVÁ, Etela. 1997. Personálna bibliografia Viliama Turčányho. Bratislava : Univerzitná knižnica, 1997. ISBN 8085170213

 

VLADÁR, Jozef. 2004. Viliam Turčány a archeológia. In: Život a dielo Viliama Turčányho. ISBN 80-8050-662-0. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. s. 119 – 126.

 

VLADÁR, Jozef – Turčány, Viliam. 1979. Venuše slovenského praveku. Bratislava : Tatran, 1979, 63 s.

 

VLNKA, Jaroslav. 2003. Návrat plný tvorivej energie. Viliam Turčány: Obrazy, čiže, Mária i rám. In: Slovenské pohľady, 2003, ročník 4+119, č. 5, s. 116.

 

Život a dielo Viliama Turčányho. 2004. Nitra : Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF, 2004. ISBN 80-8050-662-0.

 

 

ELEKTRONICKÉ ZDROJE

 

Literárny vedec Viliam Turčány oslávi 85 rokov. [online]. Bratislava : Tlačová agentúra Slovenskej republiky, 23. februára 2013. [cit. 2014, 11. 03]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/kultura/viliam-turcany-poezia-basnik-slovensky/38401-clanok.html TASR, 23. februára 2013

 

Odovzdali Ceny Pavla Straussa [online]. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 24.1.2013. [cit. 04. 11. 2014]. Dostupné na internete: https://www.ukf.sk/udalosti/2584-Odovzdali-Ceny-Pavla-Straussa

 

PROKEŠOVÁ, Viera: Srdce na dlani. [online]. 2008, roč. XVIII., č. 10 [cit. cit. 2014, 11. 03]. Dostupné na internete: https://www.litcentrum.sk/recenzie/prsten-viliam-turcany-srdce-na-dlani. Knižná revue 2008/10, ISSN 1210-1982; (E-ISSN 1336-247X).

 

Redakcia Slovenských pohľadov ocenila piatich literátov. [online]. Bratislava : Tlačová agentúra Slovenskej republiky, dátum vydania 11. 12. 2013 [cit. 04. 11. 2014]. Dostupné na internete:https://www.teraz.sk/kultura/redakcia-slovenske-pohlady-laureati/67426-clanok.html