PRECITNÚŤ

 

 

CLIVÝ JÚN

 

clivý jún

upriadol z dažďa

pre Medarda plášť

 

realita

pretkaná rečou vtákov

cez otvorený oblok

ponára moju myseľ do seba

a do teba

 

myšlienkami ti posielam sms

a mailom mi prichádza správa

že si ju dostal ako vždy

spoľahlivo

 

satelitom otvoreného srdca

prijímam signál tvojej družice

 

cítim obsah tvojich citov

a prenikajú celým mojím ja

cez končeky prstov na nohách

vnikajú do zeme po ktorej chodím

a posväcujú ju

 

si ďaleko

a predsa cítim

cez zavreté viečka

bozk

jemný a hrejivý

 

padá do srdca

aby bilo

pokojne a ticho

 

preniknutá

tvojou prítomnosťou

umieram slasťou

tušenia nekonečna

 

súčet lásky a múdrosti

ma rozkladá na kvarky

ponorené do teba

 

 

 

PLNÁ NEDOKONALOSTÍ

 

Som tu

Celá

Plná nedokonalostí

 

Moje kosti zrátali už

Mnoho HRIECHOV

Mechov sebectva

A necitu

 

Chcem precitnúť

A vyčistiť si okná

 

Na dno dovidieť

Čo krídla moje láme

Z cieľov odvádza

 

Máme radi to

Čo teší

Srdce podvádza

 

Po statusoch márnych

Dumy túžia

Viac než slúžia

 

Ťahaní svetom

Obrazov a zvukov

Strácame sa

V nemej otázke

O hodnote

O láske

 

 

SMIETKA

 

Som smietka prachu

Čo padá

Z neba svojich ideálov

Na zem

 

Rozochvená hlukom sveta

Odfúknutá až na okraj

Spoznávam všetok prach zeme

 

Udupaná nohami smrteľníkov

Prilepená o podrážku topánok

 

Cítim ťarchu tiel

Konzumného sveta

 

Spláchnutá vodou

Stekám cez kanály

Odpadových potrubí

A padám

Padám

Až na dno hlbín

 

Dotýkam sa

Nepriepustnej skaly

A odpočívam v hĺbke

Pritúlená a skrytá

Celkom premenená

Očistená zemou čakám

 

Čakám

Kým ma podzemné vody

Vynesú na povrch

Kde uzriem znovu slnko

 

Tam na brehu prameňa

Obschnem a stanem sa

Zrnkom

Úrodnej pôdy

 

 

TELO

 

Je to iba schránka.

Schránka môjho ticha.

Schránka, ktorá dranká.

Schránka, ktorá vzdychá.

 

Sú to iba múry

z uhlíka a vody,

v ktorých môj krb kúri,

ku hmotám ma vodí.

 

Schránka, ktorá márne

túži dorásť dušu,

pot ňou steká v sparne,

zuby čias ju kúšu.

 

Je to iba telo,

schránka mojich mýtov,

na ktorých tak ľpelo

ego mojich citov.

 

 

 

O ČO IDE?

 

O čo ide, o čo?

Kde sú ciele bytia?

Otázky ma moria,

odpovede sýtia.

 

O čo ide, o čo?

Kto vie odpovede?

Vidím si len pod nos,

skrytá v svojej biede.

 

O čo ide, o čo?

Som iná, než iní?

Odpovede blúdia

a rátajú viny!

 

O čo ide, o čo?

O pravdu a lásku.

Každý z nás sa myká

ega na povrázku!

 

O čo ide, o čo?

Odraziť sa od dna,

objať ťa a smiať sa

a byť lásky hodná?

 

O čo ide, o čo?

O to vyjsť zo seba.

Nechať vlastné kruhy

a dotknúť sa neba?

 

O čo ide tebe?

Všetkým o to isté.

Spoznať v iných lásku

a odhaliť hmlisté.

 

 

 

OBMEDZENIA

 

Bojujem s obmedzením.

Nie som Bohom.

Zápasím s každým

ostrým rohom,

slabosťou, biedou,

túžbou, strasťou

a kúsok lásky je mi slasťou.

 

Bojujem s obmedzením

myšlienok a činov.

Putujem stále

za príčinou.

Príčinou svojich

reakcií

a vplietam dumy

do akcií.

 

SPLYNUTIE

 

Zapáľ ma láskou

Smädná som

Zahaľ ma nehy

Úžasom

Túlim sa k tebe

Otvor ma

Nasýť ma neha

Prehojná

Laso len túžbou

Utkané

Hoď mi nech šepot

Ustane

 

Všetko mi vzdychá

Slastným: „Ach!“

Už nie som smietka

Nie som prach

Vnorená v lásky

Podstatu

Zabudnem na tvár

Na status

 

V tebe sa LÁSKA

Rozplyniem

Nech srdce stratí

Márny vnem

Žblnkáš mi v žilách

Oheň môj

Zapáli ma tvoj

Lásky voj

Tak slastne stíchnem

V objatí

V ktorom sa LÁSKA

Netratí

 

Bohom ťa ľudia nazvali

Nie sme však tvoji vazali

Je v tvojej láske

Otec

Mať

Chceš bez podmienok

Milovať

 

Tým ohňom spáľ zlo

Mojich úst

A už ma z lásky

Nevypusť

 

 

RELATIVITA ČASU

 

Čas je relatívny pojem.

Nie je to len dojem.

Máš ho dostatok a sýtosť

pre tých, ktorým veríš.

 

Čas je skrýša.

Vyššia méta,

ktorú nemáš

pre to, čo ťa máta.

 

Zrátal si si

pre nechcených minúty.

Vopred minutý podiel.

Rozdiel v realite chcení.

Prídel necítených.

 

Čas je relatívny pojem.

Chrániš si ním krídla.

 

Len ty

nad ním panuješ.

Tak ako vládzeš,

vieš či chceš.

 

 

 

KDE BÝVAM?

 

Kde bývam? Kde?

A kto nesie môj kríž?

Že ty ho vôbec necítiš?

Dívaj sa, precíť, pochop ma,

kde pochod môj svoj domov má.

 

Kde bývam? Kde?

Mám mnoho svetov.

Nedá sa to riecť jednou vetou.

Inak znie nebo, inak zem.

Všetko, čo nesiem má aj tieň.

 

Kde bývam? Kde?

Môj svet je inde.

On všetko vie.

Raz po mňa príde.

 

Pre neho staviam ten svoj dom.

Nech stáva sa mu príbytkom.

Chudobný, biedny, ubitý

príbytok mojej nahoty.

 

Učím sa uniesť ten svoj dom.

A naplniť ho pokladom.

 

Prebolím v stenách pukliny,

kým navrátim sa do hliny.

Preletím ponad priepasti,

kým zložím kosti do kostí...

AŽ Z HLBÍN

 

Až z hlbín volá

Kričí moja duša

Blíži sa polnoc

Starej bolesti

 

Až k nebu letí

A ma skúša

Vlak udalostí

Prehrmel mi

Cez kosti

 

Až z hlbín volá

Kričí moja duša

Za úsmev skrytá

Kým sa rozvodní

 

Čo všetko bolo

Je a bude

Ty Večný zváž

A rozhodni

 

Až z hlbín volá

Kričí moja duša

Blíži sa polnoc

Novodnia

 

Ja čakám

Kričím

Klopem k tebe

Večný

Kým sa mi

Vzlyky rozvodnia

 

 

 

NEVZLYKAŤ

 

Že život chváliť má svet úlohu,

že chválou je už každý jeden dych,

to vnímať chcem a prestať vzlykať len,

veď darom je a krásou každý deň.

 

Mám chváliť každý jeden dobrý dych,

čo dal mi ŽIVOT darom do dlaní

a pre tú vzácnosť, pre ten okamih,

ja odpúšťam ti viny zahmlené.

 

 

MYŠLIENKA

 

počúvam ticho

čo vo mne praská

ako horúci oheň

 

prikladám myšlienky

do krbu

a ohrievam sa,

kým nezhoria

na popol

 

 

KNIŽNICA

 

z police na mňa

vyzývavo hľadí

oceán slov

 

skočím doň

a topím sa

 

hádžeš mi

záchranné lano

a berieš ma

na svoju plť

 

napĺňaš ma

poznaním,

že po múdrosti

môže človek

iba surfovať

 

 

VIRTUÁLNY SVET

 

nedumať, nechcieť,

ísť len po povrchu

 

ticho sa kĺzať, pohľad pásť

utápať myseľ v neskutočnom svete

nemyslieť na cieľ, na zápas…

 

otroci bitov do svitania slúžia

vo svete plnom virtuálnych viet

tvoria si svety, vzdušné zámky snujú

 

svet neskutočný plánuje si let

a pohlcuje život,

pustne Svet

 

ovocie zreje, nedáva sa najesť

nebude hriať ten neskutočný šat

 

... a že ma máš aj virtuálne rád?

nestojím o to! Si len had...

 

 

 

FORMALIZMUS

 

Svet upätý je na formu,

vyprázdňujúc obsahy.

 

Premisy ciele míňajú,

topené v mori

prehnanej zmyslovosti,

moria sluch...

... prázdnotou.

 

 

OD NADIRU PO ZENIT

 

Od nadiru po zenit

tiahne sa moje pomyselné JA

ako lúč svetla, dlhá niť

spútaná tiažou zeme

vrastám do RAJA.

 

 

ŽENA A MUŽ

 

žena a muž

dva živly v prúde času

dva svety schopné navzájom sa zahubiť

spôsobiť eróziu až na kameň

 

muž a žena

dva elementy schopné

stvoriť nové svety

svety vrastené v jeden

 

iba vedno tvoria ľudstvo

iba vedno tvoria človeka

iba vedno majú silu splodiť

piaty element

 

 

 

NEBOJ SA

 

Neboj sa braček,

zem je vlhká.

Ujme sa ten tvoj

krehký strom.

Vyrastie k nebu,

dotkne sa slnka.

Nebude skrytý

za plotom.

 

Neboj sa braček,

že je tak krehký.

Musí rásť priamo

na mieste.

Zapustiť koreň,

rozvinúť listy

a sýtiť vtáctvo na ceste.

 

Neboj sa braček,

svet je tak malý.

Všetci chcú vodu,

zem a vzduch.

V tebe sú gény

veľkého stromu,

čo dotýka sa

slnka, dúh.

 

Neboj sa braček,

pošlem ti vánok.

Poteší ťa a oveje.

A plameň sviečky,

čo v srdci planie,

roztopí tvoje záveje.

 

 

 

ODCHÁDZAŠ

 

Už musíš ísť

Aj mne je nemo

Ticho vo víre pocitov

Už musíš ísť

Čas sa nám kráti

Už iba chvíľa nemých slov

 

Iné ti vravím

No iné cítim

Je mi tak čudne

Neisto

A je mi smutno

Za ušlým časom

Je pre mňa ťažké prijať to

 

Už musíš ísť

A mne je nemo

Želám ti DOBRO

Úprimne

Bohatšie stráne

A plnosť svetov

Nech nasýtia ťa

PREHOJNE

 

Už musíš ísť

Nemôžeš zostať

Postávať len tak

Na mieste

Budem ťa niesť

Vo svojej mysli

Kým prach mi pamäť

Odnesie

 

 

UŽ IBA CHVÍĽA

 

Už iba chvíľa, chvíľa malá,

posledná chvíľa z mnohých chvíľ.

Už iba srdce pohojdám si,

kým začnem ďalšiu z nových míľ.

 

Už iba žblnkot mojej duše

poráta nitky spomienok.

Už iba úsmev, jedna veta

pohladí mysle pramienok.

 

Už iba povzdych, ohliadnutie

a ďalšia z perál v pamäti.

A už len vpred sa dívať musím,

kto mi na cestu posvieti.

 

 

 

 

AKO MÁLO STAČÍ

 

ako málo stačí

pochopiť a mlčať

uchlácholiť city

 

ako málo stačí

aj bez slov byť vďačný

za puklinu v skale

 

ako málo stačí

vyčkať, kým v nej vietor

zaseje dážď kvetov

 

ako málo stačí

prečkať letné búrky

poumývať nebo

 

ako málo stačí

nechať lávu z hlbín

nech si v hĺbkach drieme

 

v dlani len kus zeme

úrodnej si chrániť

 

 

KREÁCIA SVETA

 

Svet je modlitba.

Cez dokonalosť vecí,

rôznosť stvorení,

spoznávaš AUTORA.

Z presnosti dejov

zastavuje sa ti dych.

 

Vzdych dokonalých

MIKROKOZMOV

spieva chválu

TVORCOVI.

Otcovi prameňov

a morí.

Oceánov hviezd.

 

Svet je odrazom

BEZHRANIČNEJ LÁSKY.

Túžby po zdieľaní krásy.

Jasný tón kladných pólov

EXISTENCIE.

Toho, čo žije, ľúbi, dáva,

zmiera obetou.

 

Slovom MÚDROSTI

je svet TVORENÝ.

Zápasom o pozitívnu

SLOBODU.

Do bodu splynutia

a nehy.

 

Brehy nekonečna

ponorené v láske

PLAČÚ NAD SVETOM,

čo popiera svoj

PÔVOD a svoj

CIEĽ.