Tajomný egyptský princ a nevďačný ľud (Text Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Konečne sa oteplilo a Majka s Jožkom šantili v babičkinej záhrade. Babička sadila v záhrade semienka. Pribehli k nej deti. Majka objala babičku a pohládzala ju po strieborných vlasoch.

„Babi, povedz, čo by si robila, keby si bola predsedníčkou triedy a pani učiteľka by ti dala úlohu, aby bolo v triede pred vyučovaním ticho a poriadok, a nikto by ťa nepočúval? Nechcem byť predsedníčkou,“ zošpúlila ústa Majka.

„Kuriatko moje, byť šéfom je ťažké. Niekto ti možno závidí a niekto len nerád poslúcha. Ak chceš, porozprávam ti príbeh o chlapcovi z knihy Exodus, ktorý keď vyrástol, musel šéfovať mnohotisícovému národu. Tiež ho mnohí neposlúchali, ale on sa nevzdával.“

„Ale ja ani neviem tak rozprávať, aby ma poslúchli.“

„To nevedel ani on – Mojžiš. No Boh mu dal dobrého brata, Árona, ktorý hovoril zaňho. Možno aj tebe by mohol pomôcť v tom šéfovaní tvoj braček Jožko.“

„No, to by mohol, ale keď tí chlapci, čo mu robili zle, by ho asi nepočúvali.“

„A ešte ti, Jožko, robia stále zle?“ spytovala sa babička.

Jožko spustil kútiky úst: „Už nie, ale ani sa nekamarátia.“ Babička sa usmiala: „Nemusia sa kamarátiť. Ani s Mojžišom sa mnohí nekamarátili a provokovali ho.“

„A ako to teda bolo, babi, s tým Mojžišom?“ drankala Majka.

„Pamätáte si deti Jozefa Egyptského?“ Deti súhlasne kývali hlavou. „Keď jeho potomkovia žili v Egypte už zo dvesto rokov, rozrástli sa na veľký národ. Egypťania ich začali utláčať otrockou prácou a mučiť príkazom zabiť po narodení každého chlapca. No Mojžišova mama svojho chlapčeka nechcela zabiť. Vložila ho do košíka a nechala ho na brehu Nílu, kam sa chodievala kúpať egyptská princezná. ,Aký nádherný chlapec,ʻ pomyslela si, keď ho našla. Odniesla si ho do paláca a vychovala ho ako vlastné dieťa. Ako princa. No keď Mojžiš dospel a videl, ako dozorca bil jedného Izraelitu, veľmi sa rozčúlil a udrel ho tak, že zomrel. To bol veľmi zlý čin. Hnev je veľmi zlý radca.“

Babička sa pozrela na Jožka. „Pravda sa nebudeš nikdy s nikým biť.“ Jožko jej rýchlo prisvedčil. „A čo sa potom stalo s Mojžišom, babi?“ zahováral.

„Mojžiš sa zľakol a ušiel pred trestom na púšť. A tam sa mu zjavil Boh v horiacom kríku. Dal mu poslanie, ktorým by mohol svoj zlý čin napraviť. Mal svoj národ oslobodiť z otroctva. Mojžiš sa však vyhováral, že to nedokáže. Ale Boh mu dal znamenia, vďaka ktorým mu Izraeliti uverili, že ho posiela on. A tak sa Mojžiš vybral za faraónom so žiadosťou, aby jeho národ pustil na slobodu. Faraón nechcel o tom ani počuť, a tak Egypt postihlo deväť trestov – Egyptských rán. Až napokon, po desiatej rane, ich konečne pustil. Zakrátko však faraón poslal vojsko, aby Izraelitov prenasledovalo. No Boh urobil ďalší div. Mojžiš prešiel aj so svojím národom cez Červené more, ktoré sa pred nimi rozostúpilo, no prenasledovatelia sa v mori utopili. Izraeliti boli konečne na slobode a vydali sa cez púšť do zeme, ktorú im Boh prisľúbil. Ale mnohí z nich začali proti Mojžišovi reptať, že na púšti nemajú toľko jedla ako v otroctve, lebo život na slobode bol ťažší. Dokonca sa začali klaňať zlatu namiesto Boha. Zhotovili si z neho zlaté teľa, keď sa Mojžiš dlho nevracal z vrchu Sinaj.“

„A na čo bol na tom vrchu, babi,“ premýšľala zvedavá Majka.

„Priniesol odtiaľ Desatoro Božích prikázaní. Keby ľudia tieto prikázania dodržiavali, bolo by aj dnes na zemi tak dobre, ako v nebi. Nikto by nikomu neubližoval.“

„A to Mojžiša nenahnevalo, že sa klaňali tomu teľaťu?“ nedalo Jožkovi. „Veru nahnevalo. A veľmi. Dokonca hodil kamenné tabule s Desatorom o zem, rozbili sa a musel ísť po nové. No Boh sa preto na Mojžiša nenahneval. Pomáhal mu zvládnuť jeho veľké poslanie. Pomáha každému, kto miluje pravdu a dobro, kto sa nevzdáva a je vytrvalý.“

„Pomôže aj mne, babi?“ zadívala sa Majka babičke do očí a netrpezlivo čakala, čo povie.

„Celkom určite ti bude pomáhať v tvojom dobrom poslaní, tak ako Mojžišovi, ktorý viedol svoj národ po púšti 40 rokov. Izraeliti do prisľúbenej zeme nemohli vstúpiť, lebo stále reptali. Prisľúbená zem patrila až ich deťom, ktoré nikdy neboli otrokmi. Voviedol ich do nej až Mojžišov nástupca – Jozue.“

„Babi, to teda ten Mojžiš naozaj nemal ľahké s tými svojimi ľuďmi. Vôbec neboli vďační, že ich zachránil z otroctva?“ čudovala sa Majka.

„Vieš, ľudia často nie sú vďační, ani ľuďom, ani Bohu. No byť vďační, odpúšťať, poprosiť, povedať prepáč, to sa človek musí učiť už odmalička, od mamičky a od otecka...“

„Ja viem byť vďačná, babi. Ďakujem ti za dobrú radu. Budem svojim spolužiakom šéfovať ako Mojžiš. Aj keď budú reptať...“