
Dobrodružstvo života a tvorby
Tŕňové mesto (Gabriela Spustová Izakovičová) Básne venované rodnej Trnave
RÁNO
Budíček zvonov stohlasne zvoní
z vysokých veží,
tŕňové mesto pretrie si oči s
brieždením sviežim.
V kúpeľni ulíc očistu koná, češe si
vlasy.
Počúva nemo tisíc-hlas detí: Hladné sme,
nasýť!
Do šera ulíc podpätkov klopot kde-tu sa náhli.
A štrngot kľúčov ticho snov ruší,
zvonivý, náhly.
Pečiva vôňa a rannej kávy náruč je teplá.
Ospalo zívli triedy škôl mnohých, zažali
svetlá.
Počúvam tlkot ranného mesta pokojný tichý,
duchovia parkov chránia dych stromov, jaseňov
vzdychy.
Z východu lúče šteklia im listy
a sochy clivé,
trojičku budia, hradby aj brány, sídliská
sivé.
Výfuky plnia dymom tiel pľúca, tepny ciest, žily.
Kruhový objazd roztočí kolo. Zebra sa silí
záľahou ľudí. Hmýriace duše kamsi čas súri.
A dozor majú nad ruchom ranným stáročné
múry.
ADVENTNÉ
TRHY
Námestie zhustlo stánkami vôní
v Adventom zhone,
tak ako vtedy, keď prišlo Dieťa skryté do
tône.
Ktosi sa náhli a iný hľadá záchvevy
sväté
a iný stoná, že hurhaj svetský kamsi nás
metie.
Jagavé svetlá adventné šerá rušia kde môžu,
nasýtia zmysly, navlečú čačky na hrošiu kožu.
V mäteži ľudí v strede sa čupia
jasličky z dreva,
do počtu stoja, zabudli na ne Adam
a Eva.
POVIANOČNÉ
TICHO
Rozľahlo sa ticho povianočné mestom,
nasýtené, spavé. Stíchli ruchy všetky,
čas na chvíľu zmĺkol. Našiel teplé miesto.
Ulice sú prázdne. Stíchli ľudské pletky
vyčerpané zhonom. Svet na chvíľu ustal.
Pokoj v duši pletie pavučiniek sieťky,
utká vankúš mäkký. Dobrocit v ňom
nastlal,
aby bolo milo ľuďom dobrej vôle.
Otvoril v nich okná, ba aj lásky portál.
Brány mesta strážia všetky tajné bôle.
Povianočné tichá liečia rany holé.
NOVÝ ROK
Je celkom nový, čistučký sťa sneh.
Starý mu schystal neboskvúcu slávu -
šťastný, že môže konečne už ísť.
Každý, kto vládze, doň vkladá nádej -
že bude lepší, smútky pozmetá...
Zametie z ulíc usadený prach.
A kde-tu v dušiach zablysne sa
strach...
A inde v očiach mihoce sa sen
Stráži si taje - roztúžené sny
Je nový, rok, čo nedotknuto tkvie
v starého lone. Vytrysknúť túži.
Novosťou tvoriť posvätený čas.
JARNÉ MESTO
Vykuklo slniečko, sídliská ožili.
Zelené parčíky lavičky núkajú,
veď ledva zimný chlad v samote prežili.
Ďatle si do stromov klopotne ťukajú,
do kŕdľov zbieha sa šantivá mestská mlaď
a ľady v srdciach sa kamenných pukajú.
Ožili uličky staručké, pijú slad
slnka a sviežosti. Kvetinár do vôní
zahalil prachsivý mestský chlad.
Páriky ľúbencov skryli sa do tôní,
hľadajúc zrkadlá blížencov na duši,
kým láska ukrytá mocne v nich zazvoní.
Staručkých manželov spev, trilkot neruší.
Pomaly krivkajú v starostnom závese,
láskaní zrelosťou, čo všetko vytuší.
Klopocú podpätky, tanec sťa na plese.
Náhlia sa do zhonu, ženie ich ľudský hlad.
Moria sa, strácajú v časovom pralese.
Dvanásta odbila. Výdych má každý rád.
Poludnie zastaví časobeh na chvíľu.
V slnku sa vykúpať náhli sa sveta sad.
Na večer pýta si žírny deň posilu.
Prechádzok jemný šum pomojká pramene.
Nočnú stráž rozhlásia ramenné jasene.
CUKRÁREŇ
Sladkosťou pohládza brány sŕdc zranené
láskou či neláskou, priateľstvom oddaným,
či detským štebotom, aj zrelým odkvitom.
Náhradu za lásku ponúka dokorán,
či ju len pohládza, keď príde odrazu.
Prítomnosť, spomienky zabalí do vôní.
Tróni si, kraľuje, pritúli bez chvatu
a nechá odplaviť zlovôle pochmúrne.
Čičíka sladkosťou, noblesne, bravúrne.
LEKÁREŇ
Liečivé zátoky, meandre na duši,
zranené telá chcú potok sĺz osušiť.
Uzdraviť z nelásky a túžob po moci.
Vyliečiť chceme sa z bolestí, polnocí.
Na stres a nelásku hľadáme všelieky.
Čia je tá najhoršia, bežíme preteky.
ZASTÁVKA
Tajomný opar nad miestom, čo čaká.
Príchod a odchod v napätí sa kúpe.
Zem saje city, z izieb sŕdc ich láka
a márna vrava šupy duší šúpe.
Pohľady nemé, zabodnuté vo sne
a ťarchy tiel, čo chceli by byť inde,
merajú čas tak neúprosne presne.
Oči a telá vzdialené sú v tesne.
DÁŽĎ
Ulice rozkvitli klobúkmi dáždnikov,
závesy dažďové zvesila obloha.
Zotmela v oblokoch. Kde tu sa zjaví
tvár,
hľadiaca do neba.
Námestie zívlo si, myje sa trojička
v tom Božom sviežení, aj parky znavené.
Lavičky pijú dážď a ticho závidia
bláznivým ľúbencom ochotným premoknúť.
Mesto je kúpeľom dosýta umyté,
dovolí každému nadýchnuť do vôle,
vonia a prebúdza útroby ospalé,
ďakuje za sviežosť, v tom sveta kostole.
KNIŽNICA
Záplava múdrostí preniká do kostí,
tým ktorých pohostiť túži.
Strážkyňa múdrych slov, myšlienok, túžob,
snov,
nečujne tichunko slúži.
Tým, čo ju hľadajú, múdrosť sa ponúka,
otvára nesmiernu krásu.
Pohládza, rozplače, utíši, vovedie
do tajov ľudského času.
Hoc všetko márne je, múdrosť má od vekov
od krásy, tajomstiev kľúče.
Preniká priestory tajomných zákutí,
do neba svietia jej lúče.
KOSTOLNÉ
ZVONY
Odpradávna bijú, naprotiveň svetu,
ohlasujúc pravdy o podstate bytí.
Hlasno ako v srdciach výčitky
a vzlyky,
rozkmitajú priestor, do zákonov vrytý.
Priestorom sa vlní pozvanie do ticha,
čo uzdraviť túži. Zdvihnúť ľudské kríže,
skúša zas a znova. Nádej vlieva do žíl.
Aj keď zvon už dobil, vesmír sa ním kníše.
ÚSCHOVŇA CITOV
Úschovňa citov -
Zložíš si kabát ťárch a prianí
Do tône kávy
Dúfajúc
Že znovu prebudí
Tvoje lepšie ja
Utopené v čiernoťaži
Tvojich vesmírov
ŠKOLA
Otvára náruč ustatú vekmi z nosenia
detí.
Hlboká studňa múdrosti ľudskej polieva kvety,
čo smädné pijú. Bránia sa štepu podpníky
divé.
Kým dobrý štepár, zranený strasťou vlasy má
sivé.
Kto chce sa napiť a dá sa štepiť, štepom
sa stáva.
Kto múdrosť saje, víta ju, hostí, ten ju aj
dáva.
A ten kto touto ohrdne paňou, len pýchou
sýty,
bude sa skúpou, hrubou a drzou hlúposťou
sýtiť.
PEŠIA ZÓNA
Vykračuješ si ulicou
Pomaly a clivo
Zatiaľ čo iní
Naháňajú čas
Ponáhľajú sa -
Do hrobu
No ty si vychutnávaš
Že žiješ
Odkedy si si uvedomil
Nutnosť odchodu
A márnosť všetkého -
Čo veky zaprášili
Prachom času
A zabudnutia
Saješ ten okamih -
Štebotu, vône, ľudskej vravy
Túžob a úsmevov
Radosť detí
A krásu lásky
Čo nepozná čas
A priestor
Tvoja pešia zóna
Je všade
Kadiaľ chodíš
Aby si cítil
Že ešte žiješ
A svet vôkol teba
Nie je len virtuálny
Že sa ho môžeš dotýkať
Že ho chceš
Ovoniavať a ochutnávať
Aby si s jarou v duši
Ďakoval za to
Že žiješ
MESTO
ZASPÁVA
Zaspáva mesto po horúcom lete
Zatvára oči, spomaľuje tepy
Zametá ľudí do príbytkov teplých
Zažína svetlá, s tmou im vrkoč pletie
Chladnúci vánok hladká mestu strechy
Výklady slnia chodníky a bary
Omladlo mesto, nepatrí už starým
Čo šetria sily rána na potechy
Zobúdza viečka mestu hukot kolies
Vrava a smiechy, kde tu kési pevy
Zblúdilých zmyslov, nasýtených z révy
Zaspáva každá z pyšných mestských noblies
V kvapkách sa jagá tráva nočná rosná
Mesačná krása nad mestom si tróni
Dvanástu bijú tiché nočné zvony
Ulice stíchli, vnorili sa do sna
VÔŇA MÁJA
Do kvetov sa zaodelo tŕňosýte mesto,
vôňou vdychy naplnilo, májokrásou, siestou.
Dobrobytov do sýtosti. Očiam, srdcu paša.
Žiadostivosť, nie však hriešnu, dotyk
s krásou skáša.
Iskrivosťou oživené oči mám a detí
naplnili kaviarničky. Vzduch je plný kvetín.
Starobylá veža čnie sa nad tou vôňou s pýchou.
Trojička dnes usmieva sa, majestátne, ticho.
Slnko ťahá k sebe hore všetky krásy,
vône,
a babičky dobroduché hľadajú si tône.
Farbosýta chvála svetlu najkrajšia je
v máji.
Stráži lásky čo chcú nájsť sa, taje neodtají.
MATURANTI
Rachot a piskot, bubny a trúby
Hlásia, že ktosi dospieť sa chystá
Ulice mladnú, chodníky rúbi
Bujará chasa, jar sveta čistá
Dospeli z jari, do leta vkĺznu
Len čo prah školy, zelené stuhy
opustia. V oku utrú si slzu
Na pole sveta zložia si pluhy
Dozretí telom, zelení v duši
Hľadajú lásku , jas, farby svetla
Otázok mnoho srdcom im búši
Brodia sa lesom divého sveta
Ožilo mesto. Tvárami sýte
Výklady hľadia do ulíc hlasne
Nádejí plné, mladosťou sýte
Príbehy snívajú vo sne
Rachot a piskot, bubny a trúby
Oslavu mladosť si chystá
Ulice mladnú, chodníky rúbi
Mladosť čo chystá sa pristať
Nech ešte letí, myšlienkou nehy
Čo vlastní diaľavy svetov
Objať chce vesmír, objaviť brehy
A letieť tisíce letov.
PROMÓCIE
Mestom sa derie hlúčik orchídeí
Múdrosť dnes slávia, skrytú do ídeí
Predkov, čo smelo narábali perom
Ukázať chceli kam ísť, ktorým smerom
K pravde, čo krvou overili vekov
By boli svetlom, cestou, pre svet liekom
NOC KOSTOLOV
Noc jasná, tichá. Mať dávna vzdychá,
pozýva domov. Vežatá pýcha
ďaleko od pých mok srdca roní.
Vznešená pani nad vekmi tróni.
Tajomná matka do noci svieti,
pozýva domov stratené deti,
aj keď len nazrieť. Stáročný strážca
potriasa darmi svätého mešca.
Poklady zbiera z dna duší veky.
Čas hatí rýchly, zlu robí prieky.
Ovlažiť srdce, pookriať láka.
Nenúti. Ticho pod vežou čaká.
SLÁVA
KUCHÁROM
Sláva vám, čo pohládzate chute,
tým, ktorí na prelome poludní,
idú si zložiť batoh svojej púte,
ku stolom chutnať menu. Slovutným
kuchárom, čarodejom, sláva buď,
že ľahšou denne robia ľudskú púť.
Že vedia všednosť spraviť slávnostnou
a bežnú siestu štedrou, honosnou...
MLADÝ JÚN
Mladý jún rozsypal vôňu líp omamnú
Stáročné súsošia z tej vône omladnú
Necudné halúzky oblieka do lístia
Horúčosť zoblečie ľudskú mlaď doista
Mladý jún, šantivý, má vôňu čerešní
Hostinu krídlam dal, zbytočne nereční
Blankytom nebeským pohostí, poláska
Zásnuby chystá s ním pohody stokráska
DEŇ DETÍ
Cupity, dupity, hrkoty, smiech a plač
Ruky máš, nohy máš, vystrájaj , behaj, skáč!
Námestie ožilo, smeje sa od šťastia
Je plné nádeje, radosti priehrštia
Hlásia sa k životu krikom a výskaním
V náručí mamičiek, jemnunkým ískaním
LUMEN
Zažiarilo Svetlom mesto tŕnisté
Bubny srdca chvejú more farbisté
Struny citov k vežiam sú až napnuté
Spevom mladosť rovná časy nahnuté
Lumen svieti z hĺbok rovno do neba
Podeliť sa túži duší veleba
More tónov vlní mesto slovutné
Mladosť, tá má krídla, túžby mohutné
Zažiarilo Svetlo, vyšlo nad mestom
Z koreňov sa napiť túži mladý strom
MESTSKÉ LETÁ
Leto sa hlási spevavými festmi
Popraje zdravie, poprebúdza hrami
Najprv sa slní, potom kropí cesty
Až rinčia v oknách starobylé trámy
Po jánskych ohňoch túži mestská chasa
Úpeky sídlisk vymeniť za taje
Panvice ciest vrú od kolies, no zdá sa
Čoskoro sa ich vidiek schuti naje
Zmrzinár pánom stal sa mestských ulíc
Tá chladná dúha najväčším je hitom
Kaviarne lovia na reklamy udíc
Príchodzích smädných po oddychu sýtom
Mesto sa prázdní prázdninovým tichom
Holubov húfy hája staré múry
Kostolný chlad, čo stráži mravy dychom
Na klamné lásky z vežičiek sa chmúri
Krôčiky jemné mamičiek a detí
Do parkov vedú k preliezkam
a k vode
Paličiek klopot striebrom veku svieti
A nohy ženca šliapu po úrode.
To leto sýte, leto zlatých polí
Češe si vlasy v podvečernom blahu
A všetky dary márnotratne drolí
A dušu nechá nasýtenú, vlahú
HUDOBNÁ ŠKOLA
Kolíska múzy, hojdá svoje deti
Buduje cesty ku kráse a blahu
Rozsieva semä, s padáčikmi letí
K zlomeným tónom kladie denne dlahu
Narovná rytmy, prekypruje tóny
K prameňom vedie smädné mladé ústa
A roky hľadá príbytky, kde tróni
Oázy stavia, púšť kde bola pustá
Niekomu zdá sa cesta k cieľu ťažká
Na ťažkej, dlhej, otočí sa, vráti
Kto k cieľu dôjde, hrivny vzácne ťažká
Kto múzy vzdal sa, poklad vzácny stratil
DIVADLO
Zrkadlo čias sa vysmieva, plače
Do kúta dejín dumy čias sáče
Presýpa, cedí, vyzlieka svety
Na pranier stavia človečie deti
Kajúcne rúcha nenosí, nemá
Tá hrdá pani výrečná, nemá
Od vekov slúži pravde a svetu
Aj keď ju mocní do kútov metú
Rozmarná múza, dieťa je doby
Raz slúži mocným, dbá na spôsoby
A potom z trucu mecénmi metá
Slepá a hluchá je pravdy méta
Do studní nazrie, načerpá vody
Čisté aj mútne, močiare brodí
Poslušná slúžka, márnivá pani
Dvojsečným slovom česť, pravdu bráni
NEMOCNICA
Anjeli bez krídiel rozhodli sa stavať
Pevný múr pre bolesť, smrti napriek robiť
Slabí hoc smrteľní, predsa vedia dávať
AUGUST
Pokojný vánok dozretého leta
Vznešený august promenádu láska
Hojí a hladká, kde-tu páper lieta
Vznešený, tichý, nádych zrelej duše
Oddychom dýcha, nenáhlivý, jemný
Priviera viečka, pohládza dná, súše
Dozreté leto, neponáhľa, nečnie
Nechce sa pachtiť za márnosťou sveta
Vychutnať si chce pravdy sýte, večné
A chváliť krásu, ktorú cestou stretá
CINTORÍNY
Hlboko v zemi zapustené rany
Vrastajú do nás, cez nás stále žijú
Prikryli časy pocty ba aj hany
Zo svojich génov budúcnosť nám vijú
Prejde len chvíľa, zemou staneme sa
A nebom plným plačlivého dažďa
Nemôže zmiznúť sila žitia každá
Iba sa mení... Azda šťastím plesá
TRNAVSKÉ BRÁNY
Tŕnisté mesto otvorilo brány
Prastaré lásky, okná histórie
Zdvorilý august čistí staré trámy
Krv mladá do nich rydlom novým ryje
Tŕnistá brána odela sa krojmi
Pradávnou krásou, stuhou múry zdobí
Ožije mesto mladej krvi rojmi
Čo kriesia krásy dedoviznej doby
Keď mladí zváči rozdať túžia radosť
Tancujú múry, tešia bujnú mladosť
VELIKÁNI
Koľkí už Veľkí vstali z tohto mesta
Z rázcestí dôb a veľkých ľudských prianí
Či už to bolo z rána, na svitaní
S ružencom a či žezlom vyšli slúžiť
A koľkí vstali s knihou Múdrych zrána
Ovlažiť smädné po múdrosti ústa
Sypali ju sťa holúbätkám sústa
Bezhlavo ľúbiac Múdrosť pre ňu samu
Tých ozvien umu zostali v nás stopy
Kvapôčky zlata vyčírili časy
Slovutným - bosým naplnili klasy
A sýtia dodnes - z nebies a či živí...
PRVÝ SEPTEMBER
Ulice
sa zobúdzajú po vznešenom blahu
Brány
škôl sa otvárajú, vážia svoju váhu
Štebotavé
lastovičky nosia do škôl kvety
Všetky
dráhy letov ku nim obsadili deti
Čisté
hárky detských myslí rátajú si strany
Do plecniakov
balia ráno vrece plné prianí
Chichotaví
priatelia sa tešia, že sú spolu
Chvália
toho, kto vymyslel prestávky a kolu
Na vážených učiteľov vypiskujú múry
Súsošia ich letmo zdravia, veža, tá sa chmúri
Zažila už mnoho prvých septembrových rykov
Umom školy múdrosť nosia - ako stromom lyko
Mesto zívlo unavene, kroky rezké ráta
Večer diery na ponožkách po tých krokoch
pláta
JARMOK
September štedrý rozsypal mestom
paletu vôní
V staručkom centre záľahou ľudí
jarmok dnes tróni
Prútikár, kováč, drotár aj včelár
uctia si mesto
Cigánska, lokše, aj húsky chutné,
na placky cesto
Rozvonia dušu, pohládza zmysly,
nasýti vnemy
Stredovek v parku - metú ho mnohé
habitov lemy
Šermiarov, panien, vojakov, sluhov -
pradávne doby
Dym ohnísk padá, duchovia mesta
majú dnes hody
KAVIARNIČKY
Potajme strážia sníčky
Tie mestské kaviarničky
Rumencom farbia líčka
Kávička vôňou hýčka
Obláčik blaho halí
Do sladu radosť balí
Aj smútky sivé hladká
Pred spánkom ako matka
Na siestu čaká káva
A srdce pohojdáva
Každému, čo ju rád
Veď topí
v srdciach ľad