Ukradnuté topánky a Elizeov sluha Giezi (text Gabriela Spustová, Ilustrácia Lenka Spustová)

Marienka sa dnes nevedela dočkať, kedy už skončí vyučovanie. Babička bola zasa v nemocnici. Prestali jej slúžiť nohy. Už jej nestačila ani chodúľka, ktorou sa pomaličky pohybovala z izby do izby. Do nemocnice Majka priam bežala. Chcela vidieť babičku, či nie je z toho smutná, no potrebovala sa aj posťažovať a poradiť. Keď však už od dverí uvidela babičkin široký úsmev na tvári, zo srdiečka jej padol veľký kameň.

„Babi, nie si smutná, že ti nôžky prestali slúžiť?“ netaktne sa spýtala Majka.

„No, mrzí ma to, ale nie som smutná. Mám predsa vás a hlavné je, že mám hlavu a srdce na svojom mieste,“ zasmiala sa babička.

„To je dobre, babi, lebo potrebujem tvoju múdru radu,“ hopla Majka babičke na posteľ a objala ju.

„A čo sa deje? Niečo zlé?“ starostlivo sa pozrela vnučke do očí.

 „Vieš, babi, niekto v škole ukradol v šatni všetky topánky. A vieš, že mi na jar mamička kúpila  nové, aké som už dlho chcela. Aj ja som si na ne niečo ušetrila. Už mi nemôže kúpiť také isté. Sú trochu drahšie a nevyšlo by mame na stravu a zaplatenie účtov. Prečo sú ľudia takí! Povedz, babi, prečo ľudia kradnú!“

Babička pokyvkala hlavou. „Vieš, Majka, niekedy preto, že sú zlí, niekedy preto, že sú chorí a v niektorých krajinách možno aj pre veľkú biedu. No nemyslím si, že by dnes u nás musel niekto kradnúť pre hlad, a určite by to neboli topánky deťom. Pamätáš si, ako som vám minule hovorila o prorokovi Eliášovi a Elizeovi?“

„Pamätám, babi. Elizeus si pýtal od Eliáša dvojnásobnú silu, a keď ho videl odchádzať do neba, tak ju aj dostal.“

„Veru, tak to bolo. A Elizeus bol skutočne výnimočný Boží muž. Pomáhal tým, čo mali núdzu a trápenie, napomínal tých, čo robili zlé skutky. A ľudia, ktorí poslúchli jeho múdre slová, to nikdy neoľutovali. Dokázal rozmnožiť olej vdove, ktorej hrozilo, že jej synovia sa stanú pre rodinné dlžoby otrokmi, vzkriesil syna Sunamitke, ktorej ho kedysi vyprosil od Boha, keďže nemohla mať deti, vedel predpovedať mnohé udalosti, nasýtil 100 chlapov troškou zrna a dvadsiatimi malými jačmennými chlebíkmi a ešte množstvo zvýšilo, uzdravil Námana, veliteľa aramejského kráľa, z ťažkej choroby - z malomocenstva... Bolo to zvláštne uzdravenie. Náman sa mal sedem ráz ponoriť v rieke Jordán, aby ozdravel. A práve o tomto Námanovi ti chcem povedať viac. Vlastne o Elizeovom naničhodnom sluhovi, ktorý si privlastnil to, čo si privlastniť nemal. Elizeus totiž nechcel za uzdravenie Námana celkom nič, hoci mu Náman núkal mnoho zo svojho veľkého bohatstva. No Elizeov zištný sluha Giezi bežal za Námanom a vypýtal si od neho, akože v mene Elizea, striebro a dvoje drahých šiat. Vymyslel si, že ich Elizeus potrebuje pre dvoch mladíkov, ktorí práve prišli na návštevu. Teda klamal, podvádzal a ešte aj kradol. Keď prišiel späť k Elizeovi, klamal znova. Elizeus však poznal pravdu. Veď bol prorokom a videl vo svojej mysli, čo a ako sa stalo. Povedal svojmu sluhovi, že to, čo si privlastnil - striebro a šaty, čo Náman niesol prorokovi za uzdravenie - si má nechať, ale on aj celá jeho rodina ochorie chorobou, z ktorej Námana nezištne uzdravil. To bol trest za klamstvo, podvod  a krádež. Od tej chvíle bol Giezi aj celá jeho rodina malomocní.“

„Babi, a ty si myslíš, že každá krádež, podvod a klamstvo sú potrestané?“ zadumala sa Majka.

„Ja si myslím, Majka, že každý zlý čin je skôr či neskôr potrestaný. No keď zlé skutky človek oľutuje, a dá si predsavzatie polepšiť sa a napraviť spáchané škody, môže sa zachrániť aj uzdraviť.“

„Babi, myslíš, že ten zlodej dostane malomocenstvo?“  

 „Dúfam, že nie, Majka, ale možno má malomocnú dušu a srdce, keď sa takto správa a okráda deti. Skúsme sa pomodliť aj za neho. Možno sa z toho uzdraví, lebo ak nie, skôr či neskôr na neho čaká zaslúžený trest.“