Zbierka poézie pre deti obsahuje 15 dlhších veršovaných bájok, vhodných aj na recitačné súťaže. Bájky o zvieratkách, ktoré dopĺňajú kresby Lenky Spustovej, hovoria o neposlušných, lenivých, pahltných, prelietavých, či chamtivých zvieratkách, ktoré na svoje neresti doplatia, no väčšinou príbeh dopadne dobre. No nájdu sa tu aj zvieratká pracovité, usilovné, pokojné a verné, ktoré sú za svoju dobrotu odmenené.

Brožovaná väzba

Rozmery 17 x 13 cm

80 strán

Rok vydania 2013

ISBN 978-80-89604-09-8

Veršované bájky...pdf (791801)

Viac tu: https://www.ruah.sk/products/versovane-bajky/

Ukážka z diela

ŽABURIENKA RENKA

Na jazierku, blízko lekna,

leží závoj žabích vajec.

Príroda je vôkol pekná.

Lúka ako chleba krajec.

Odrazu sa voda čerí,

z vajíčok sa liahne čosi.

Slnko vlnke vody verí,

že žubrienky rátať musí.

Čierne ako perly vzácne,

guľaté sú sťaby hrášky.

Rásť im zrazu chvostík začne.

Nad jazerom letia vážky!

– Pozor na ne! Ktosi číha

na tie žabie malé deti.

Žubrienočka Renka – fíha,

ukryla sa medzi kvety.

Priplávala veľká ryba,

pochutnať si na nej túži.

To by bola veľká chyba!

Života si treba užiť!

Žubrienočka Renka tíško

pod leknom si nemo tróni.

Od hladu ju bolí bruško

a vôkol je toľko vôní.

Veľká ryba znenazdajky

odplávala zrazu kamsi.

– Prileteli totiž čajky,

na rybičkách pochutnať si.

Renka pláva, chvostom myká,

ku sestričkám plávať skúsi.

Žiabrami si dýchať zvyká,

kým v rybníčku bývať musí.

Do zrkadla Renka hľadí...

už je ako fazulienka.

Chvostíkom si bruško hladí:

„Prečo nie som štíhla, tenká?“

Zrazu nôžky rásť jej začnú,

preľaknutá obzerá sa.

Vraví slnko vlnkám, mračnu:

„Renka rastie, to je krása!“

„Neplač, Renka,“ vravia kríčky,

„rásť sa musí ako z dažďa!“

Renka pozrie na sestričky:

„Nôžky má už takmer každá!“

Najprv zadné, potom vpredu,

rastú nôžky žabkám všetkým.

Z vodičky na lúku prejdú,

spoznať trávu, ba aj kvietky.

„Chvostík sa mi stráca kamsi!

Očká, ústa rastú veľmi!

Nepekná dnes pripadám si!“

Slnko vraví: „Žabka, ver mi!

Budeš krásna, vyčkaj chvíľu!“

Renke slnko slzy suší.

„Svojím svetlom dám ti silu.

Veď už teraz ti to sluší!“

Miznú Renke žiabre vodné,

pľúcami už dýcha smelo.

Na súši už žiť je vhodné.

No za vodou sa jej cnelo.

V nej sa môže iba čľapkať,

už nie plávať pod hladinou.

– Narástla z nej krásna žabka.

Lúka je jej domovinou.

Renka skáče: „Jupí! Sláva!

Spoznám les, aj všetky stráne!“

V noci v lístí hebkom spáva,

z vodičky k nej vánok vanie.