VOJNA A ŽIVOT V SUCHEJ

Keď v tridsiatom deviatom roku vypukla vojna, Martuška bola sotva trojročná a keď vojna skončila, bola žiačkou ľudovej školy. Prvé tri ročníky strávila v budove školy oproti židovskej modlitebni. Učila ju pani učiteľka Rajnicová, neskôr pani učiteľka Kopúnková, matka piatich detí. Triedy ľudovej školy boli roztrúsené v centre dediny na viacerých miestach. V apríli 1945 mala Martuška deväť rokov.

Rodičia stiesnení s dvoma deťmi v jednej izbe v dome dedka Imricha sa rozhodli postaviť si na Pasinkoch nový dom. Tehly zo sušianskej tehelne, čo stála v Starej hore, značené značkou DS, mali zložené na pozemku už počas vojny. Malá žiačka občas cestou zo školy zamierila na „Pasinek“, pozrieť sa na ne. Aj dnes zahla v Mestečku za mostom na chodník popri umelom ramene Podhájskeho potoka, čo tieklo k mlynu. Dobehla o tri roky mladšieho prváčika Ivanka Kobetiča, chvíľu sa dívali ako voda steká zo stavu, ktorým sa časť vody vracala späť do potoka a časť tiekla úzkym kanálom do mlyna. Umelé rameno obkolesovalo malý ostrovček porastený vegetáciou lužného lesa, kam sa niekedy, keď bolo málo vody, chodievali deti zahrať.

Martuška Ivankovi pomohla prejsť popri koňoch, čo stáli zaťažené vozmi naloženými vrecami plnými múky pred mlynom. Odfrkovali a erdžali. Úzka ulička vedúca k mlynu ich bola plná. Mlyn sa v tomto čase nezastavil. Ľudia potrebovali múku stále. Ivanko bol rád, že Matuška išla s ním okolo mlyna. Kone boli pre malého prváka priveľké. Dívali sa naň veľkými čiernymi očami a nepokojne prešľapovali v postrojoch.

Martuške sa kone páčili. U dedka sa na nich nosila po dvore.

„A ako bolo v škole?“ pýtala sa prváka.

„Musel som pani učiteľke Hostinovej čítať po škole na dvore na notariáte,“ povedal Ivanko. Pani učiteľka Hostinová, manželka notára Hostina, ktorá učila v budove vedľa notariátu, si často svojich malých žiakov nechávala po škole. Na lavičke pod úkolom – zastrešeným priestorom za bránou – ich učila lepšie čítať. Na žiačikoch jej záležalo.

„A prečo ideš domov cez dedinu? Nebolo ti bližšie ísť okolo pivovaru a sýpky cez lávku?“

„Pani učiteľka nám prikázala, aby sme nechodili po ceste, keď je bombardovanie. Máme sa schovávať pod stromy, aby nás piloti v lietadlách nevideli,“ hovoril dôležito Ivanko.

„Ale teraz nie je bombardovanie. Teraz môžeme ísť po ceste. A keby sme začuli lietadlo, schováme sa.“

Ivanko sa uspokojil. Bol rád, že ho odprevadila až po dom. Jeho sestra Lydka bola Martuškina spolužiačka a najlepšia kamarátka. Ich otec Ignác bol bytovým maliarom. Vedel vymýšľať všakovaké moderné vzory a vyrábal aj kupoval šablóny a moderné zlaté farby. Dom mali na Pasinkoch medzi prvými. Keď postavia aj Fančovičovci, budú takmer susedia. Okolo sú polia a po žatve strniská. Na jar tu rozvoniavajú orgovánové a šípkové kríčky, ktoré lemujú cestu a poľné chodníčky. Budú sa tam hrať, keď pôjdu pásť k potoku húsky či trhať pre zajacov trávu.

Martuška sa pozrela na tehlu a ponáhľala sa domov. Rodičia ju budú potrebovať pri práci. Našťastie, bombardovanie dnes nebolo.

Vojna-nevojna, život na dedine sa nemohol zastaviť. Práca na poli a okolo statku nemohla prestať ani cez vojnu. Jesť bolo treba stále. Polia a statok boli pre starých rodičov jediným zdrojom obživy.

Aj keď Ján vedel uživiť rodinu aj inou prácou než prácou na poli, Terezka, ktorá sa starala o deti a o domácnosť, rodičom pomáhala aj na poliach, najmä pri okopávkach, pri žatve a pri opatere statku.

Žatva začala začiatkom júla. Martuška pomáhala ako vedela. Prestrela dve hrste obilia na motúz či na provísla a knutlom – na jednom konci zaostrenou palicou, viazala snopy. Províslá boli upletené z ražnej slamy. Ražnej preto, že raž bola najvyššia a mala najdlhšie vlákno. Zviazané snopy skladala do krížov, aby sa presušili. Do jedného kríža sa viazalo desať snopov.

Domov sa presušené snopy zvážali na veľkom rebriniaku ťahanom koňmi alebo býčkami. Bol to priam sviatok. Deti mali dôležitú úlohu. Snopy, čo otec vykladal na voz, bolo potrebné poriadne upevniť, aby sa cestou nezosypali.

Keď sa všetko z polí pozvážalo na humno, obilie sa mlátilo.

Pred vojnou sa mlátilo cepmi a po cepovaní sa obilie dočisťovalo lajtárom, čo vyzeral ako mlynček. Na jednej strane z neho vychádzalo čisté obilie a na druhej plevy.

Aj okolo vinohradov sa všetci riadne narobili, od jari až do jesene. Vinohrady bolo treba strihať, plieť, viazať, striekať proti chorobám, okopávať, hnojiť, oberať a zvážať domov na spracovanie hrozna či na predaj.

Deti museli pri všetkej práci pomáhať. No našli si aj mnoho zábaviek a radosti. Pásli husi, kúpali sa v potoku, hrali sa s lamorkami, šongo-longo rúža (vyhadzovala sa lopta na strechu) a iné hry.

Hračiek deti veľa nemali. Preliezkami im boli stromy, hračkami bábiky zo šúpolia, z látok či dreva. Šikovní ockovia a mamy sa im o zábavu postarali.

Hrou bolo aj miesenie cesta a pečenie koláčikov, nie len tých na piesku, ale aj ozajstných, v maminej kuchyni. Pri rúbaní dreva otec vždy našiel dajaký špalček dreva, ktorý nepotreboval a dalo sa s ním zahrať – postaviť zo špalkov vežu, či ich len jednoducho pomôcť poukladať. Hra na prácu dospelých nebola vždy len drinou. Niekedy bola aj dobrou hrou a zábavou.

Mama aj otec pri práci spievali a detská duša bola popri ich speve, trilkovaní vtáčikov a svrkote svrčkov ako v nebi. Hudobným nástrojom im bolo popiskovanie si melódií, napodobňovanie vtáčieho klebetenia, či píšťalôčka, čo im vystrúhal otec, alebo ju kúpil na trhu.

Chlapci si vyrobili praky a kuše a ožili v nich dávni hrdinovia či lovci. Potoky boli plné rýb a rakov, a to všetko spolu vytváralo napriek ťažkej práci rodičov a aj detí, čo museli so všetkým pomáhať, krásne a nezabudnuteľné rodinné idylky. Nik nemusel deti zabávať. Zabávali sa samy. Hračkou im bol celý okolitý svet.

No Martuška raz hračku predsa len dostala, bol to kočík s bábikou. No keď prišla na návštevu strýkova dcéra Cilka, chcela jej ho darovať. Mama jej to nechcela dovoliť, no dobrosrdečná mladá slečna jej kočík aj tak darovala.

Najlepšia hra pre deti však bola tá, keď mlynár Pilárik zastavil vodu na „stave“ – na hati v umelom ramene Podhájskeho potoka, čo viedlo k mlynu a odklonil ho tým do pôvodného koryta, aby umelý prítok vyčistil od nánosov bahna.

V koryte zostali jamky s vodou a v nich sa hmýrilo mnoho malých rybičiek. Mlynár sa vôbec nehneval, že sa do koryta nahrnuli deti, aby si obohatili jedálničiek o malé rybky – pleskáče, hrúzy, ostrieže a rakov, ktorých bolo úzke umelé koryto plné. Aj dnes pribehol Rudko celý spotený domov a udychčane jachtal dôležitú správu:

„Pilárici vyrazili potok!“ a hneď bral prázdne čisté vedro prichystané na mlieko.

V stodole našiel podberák so sieťkou a chystal sa v gumákoch na potok, aby ho ktosi nepredbehol. Martuška išla tiež. Jej kamarátky z Pasinka tam už boli a po kolená sa brodili v úzkom blatistom koryte vypusteného potôčika.

Domov prišli deti po takomto rybárčení celé od blata, no nikto im to nezakazoval, ani ich za to nekarhal. Cesty neboli upravované, iba vyjazdené vozmi a kočmi a keď pršalo, ľudia šli zablatení aj do kostola.

Deti nazberali plné vedro rybičiek a natešené sa ponáhľali potešiť mamu svojím úlovkom.

Mama Terezka sa tešila ako malé dieťa. Rybky, račie klepietka a račie chvosty umyla, očistila, vysypala na plech, osolila ich, posypala kmínom, červenou paprikou, korením a podliate vodou ich dala piecť do rozhorúčenej chlebovej pece.

Práve v nej dopiekla chlieb a čerstvý rozvoniaval až k susedom.

To bola ale mňamka! Rybičky boli síce plné jemných kostičiek, ale to malým hladošom vôbec neprekážalo. Jedli ich priamo z plechu s čerstvým chlebíkom a upečenými chrumkavými zemiačikmi, dookola poukladanými okolo rybičiek.