Dobrodružstvo života a tvorby
Žaburienka Renka (G. Spustová Izakovičová: Veršované bájky)
Na jazierku blízko lekna
leží závoj žabích vajec.
Príroda je vôkol pekná.
Lúka ako chleba krajec.
Odrazu sa voda čerí
Z vajíčok sa liahne čosi.
Slnko vlnke vody verí,
že žubrienky rátať musí.
Čierne ako perly vzácne,
guľaté sú ako hrášky,
rásť im zrazu chvostík začne.
Nad jazerom letia vážky!
Pozor na ne! Ktosi číha
na tie žabie malé deti.
Žubrienočka Renka, fíha!,
ukryla sa medzi kvety.
Prišla ku nej veľká ryba!
Pochutnať si na nej túži.
To by bola veľká chyba!
Života si treba užiť!
Žubrienočka Renka tíško
pod leknom si ticho tróni,
od hladu ju bolí bruško
a vôkol je toľko vôní.
Ryba veľká znenazdajky,
odplávala zrazu kamsi,
prileteli totiž čajky,
na rybičkách pochutnať si.
Renka pláva, chvostom myká,
ku sestričkám plávať skúsi,
žiabrami si dýchať zvyká,
kým v rybníčku bývať musí.
Do zrkadla Renka hľadí
už je ako fazulienka,
chvostíkom si bruško hladí.
„Prečo nie som štíhla, tenká?“
Zrazu nôžky rásť jej začnú,
preľaknutá obzerá sa.
Vraví slnko vlnkám, mračnu:
„Renka rastie, to je krása!“
„Neplač Renka,“ vravia kríčky,
„rásť sa musí, ako z dažďa!“
Renka pozrie na sestričky:
„Nôžky má už takmer každá!“
Najprv zadné, potom vpredu,
rastú nôžky žabkám všetkým!
Z vodičky na lúku prejdú,
spoznať trávu, ba aj kvietky.
„Chvostík sa mi stráca kamsi!
Očká, ústa rastú veľmi!
Nepekná dnes pripadám si!“
Slnko vraví: „Žabka, ver mi!
Budeš krásna, vyčkaj chvíľu!“
Renke Slnko slzy suší.
„Svojím svetlom dám ti silu,
Veď už teraz ti to sluší!“
Miznú Renke žiabre vodné,
pľúcami už dýcha smelo.
Na súši už žiť je vhodné.
No za vodou sa jej cnelo.
V nej sa môže iba čľapkať,
už nie plávať pod hladinou.
Narástla z nej krásna žabka.
Lúka je jej domovinou.
Renka skáče: „Jupí! Sláva!
Spoznám les, aj všetky stráne!“
V noci v lístí hebkom spáva,
od vodičky vánok vanie.
