Jedutun začal pomaly a jasne rozprávať ľudu Dávidov príbeh:

Svitá.

V prítmí vidno proroka Samuela ako kľačí pri skale a modlí sa.

Odrazu Samuel spozornie, akoby počúval. Počuje niečo, či len duša vníma to, čo jej chce povedať Stvoriteľ?

„Áno Pane, tvoj sluha Samuel počúva.“

Samuel počuje slová, ktoré prenikajú jeho srdce, rozum aj vôľu:

„Samuel! Ľutujem, že som Šaula ustanovil za kráľa, lebo odstúpil odo mňa. Nesplnil moje slová.“

Samuel od prekvapenia onemel. Boh zavrhol prvého Izraelského kráľa? Mocného a urasteného Šaula? Kráľa, čo si od Boha vyprosil ľud, aby sa mohol rovnať iným národom? Izrael predtým kráľov nemal. Vládol mu Boh, ktorý si ho vyvolil za národ. Jeho ústami boli praotcovia a proroci.

 

Samuela Božie slová o Šaulovi trápili. Prosil za kráľa celú noc.

Boh ho zavrhol pre jeho pýchu, pohŕdanie prikázaniami, nepočúvanie Božích slov.

Zamladi Samuela Boží hlas desil. Ale kňaz Heli ho naučil počúvať to, čo sa v ňom tak naliehavo ozývalo, nástojilo, žiadalo. Usiloval sa však Boží hlas odlíšiť od vlastných myšlienok a hnutí.

Božie Slovo ho presviedčalo o svojej pravdivosti a pra-vosti tým, že sa uskutočnilo. Ani jedno nezostalo nevyplnené.

„Pane, veď si si ho vyvolil za kráľa! Ľud si ho ctí a vzdáva mu úctu.“

Samuel sa nebál Bohu oponovať, žiadať vysvetlenie, objasnenie, spresnenie a Boh mu odpovedal:

„Dnes som odtrhol od Šaula kráľovstvo Izraela a dal som ho jeho blížnemu, ktorý je lepší ako on. Dokedy chceš žialiť za Šaulom, hoci som ho zavrhol, aby nebol kráľom nad Izraelom?

Naplň si roh olejom a choď!“

„Ale Pane, kde mám hľadať iného kráľa? Šaul ma zabije, keď sa o tom dozvie!“

„Choď do Betlehema! Do domu Izaiho, Jesseho. Izai má osem synov. Dozvieš sa včas, ktorého máš pomazať.

Šaul ťa nezabije. Vezmi zo sebou jalovicu a povedz, že si prišiel Izaiho pozvať na obetu.

Potom pomažeš toho, ktorého označím.“

Samuel si sadol na kameň a premýšľal. Potom zobral svoj roh, naplnil ho olejom, vzal si svoju palicu, o ktorú sa podopieral a vydal sa na cestu.

 

*

 

Jedutun vzal do rúk citaru a ľudu, čo ho počúval, začal spievať Dávidov ďalší žalm:

[1]„Pane, prečo si tak ďaleko?

Prečo sa skrývaš v časoch súženia?

Bezbožný vo svojej pýche sužuje bedára;

nech sa chytí do nástrah, čo sám zosnoval.

Veď hriešnik sa chvastá svojou náruživosťou

a lakomec sa vychvaľuje.

Hriešnik pohŕda Pánom a namyslene hovorí:

‚Boh nezasahuje; Boha niet.‘

 

Také sú všetky jeho myšlienky

a jeho cesty sú vždy úspešné.

Ďaleko je od myšlienky na tvoj súd

a všetkých svojich odporcov nemá za nič.

 

V srdci si takto hovorí: ‚Mnou nič nepohne,

ani mňa, ani moje pokolenie nezastihne nešťastie.‘

Jeho ústa sú plné luhania, klamu a podvodu;

pod jeho jazykom zločin a násilie.

Sedí na postriežke blízko osád,

nevinného zákerne zabíja.

Očami sliedi za chudákom;

ako lev v húštine číha v úkryte.

Číha, chce schvátiť bedára;

chytá ho a hádže naňho sieť.

Prikrčí sa a vyrúti, i hynú chudáci

v jeho násilných pazúroch.

V duchu si ešte hovorí: ‚Boh zabudol,

odvrátil svoju tvár, vôbec sa nedíva.‘

 

Povstaň, Pane, Bože, zdvihni svoju ruku,

nezabúdaj na úbohých.

Ako môže bezbožník Bohom pohŕdať?

Ako si môže v duchu hovoriť: ‚Boh nezasiahne!‘

 

Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ

a berieš ich do svojich rúk.

Na teba sa chudák spolieha

a sirote pomáhaš.

Rozmliažď rameno hriešnika a zločinca;

budeš hľadať jeho hriech, a už ho nenájdeš.

 

Pán je kráľom navždy, na veky vekov.

Pohania vymizli z jeho krajiny,

Pane, ty vyslýchaš túžbu úbožiakov,

vzpružuješ im srdce, ucho si k nim nakláňaš.

Zastaň sa práva siroty a utláčaného,

aby už nikdy nenaháňal hrôzu človek stvorený zo zeme.“

 

*

 

Jedutun položil citaru a rozprával:

Na pastvine v diaľke bolo počuť ovce.

Izaiho siedmi synovia sedeli okolo ohňa.

„Izai, videli sme prichádzať proroka Samuela. Vedie so sebou jalovicu,“ prišli oznámiť Izaimu zadýchaní pastieri.

„Až mi stŕpli nohy a v ústach mi vyschlo. Čo ak nesie zlú novinu? Prehrešili sme sa? Čaká nás Boží trest?“

 

Izai sa na dvoch vystrašených pastierov pozrel a nechápavo si ich premeral:

„Prečo by nás čakal trest? Konáme spravodlivo.

Pokojne pasieme svoje stáda. Neberieme, čo je cudzie a svoje si chránime.

No mám tušenie, že to bude niečo dôležité. Možno zvesť od kráľa. Keď vedie jalovicu, chce ju iste obetovať Pánovi.“

Samuel o chvíľu skutočne prišiel. Jalovica dôstojne kráčala vedľa neho.

„Buďte pozdravení.“

Izai ho privítal otázkou: „Prichádzaš v pokoji prorok? Alebo azda máme očakávať Boží hnev?“

Samuel krútil hlavou, kým si trochu vydýchol, unavený z cesty.

„Nebojte sa, prichádzam v pokoji.

Chcem s vami obetovať Pánovi pokojnú obetu. Hľadám Izaiho.“

„To som ja, prorok, vítam ťa. Poď, prisadni si.“ Samuel zasa nesúhlasne krútil hlavou.

„Nebudem sedieť Izai.

Vstaňte a posväťte sa na obetu! Toto sú tvoji synovia Izai?

Chýr o nich sa dostal až pred kráľa. Sú to udatní bojovníci. Mohli by ísť po boku Šaula do boja.“

Izai, poctený prorokovou chválou hrdo súhlasil: „Áno, prorok, to sú moji siedmi synovia, moja pýcha.“

Urastení chlapci vstali a poklonili sa pred prorokom.

„To je Eliáb,“ predstavil prvého Izai.

Samuel sa naňho zadíval a v duchu sa spytoval Pána:

„Pane, iste je tento vysoký, urastený mladý muž tvoj pomazaný.“

No Boží hlas v jeho srdci mu oponoval:

„Samuel, nehľaď na výzor a výšku postavy. Tento nebude kráľom! Pán nehľadí na výzor, ale na srdce.“

Izai, Bózov vnuk, ktorý netušil, čo sa odohráva v Samuelovom srdci predstavil svojich ďalších synov:

„Toto je môj najstarší syn – Abinadab, ďalší je Sama...“

Samuel si premeriaval chlapcov jedného po druhom. Díval sa im rovno do očí.

Abinadab sa vystrel, Sama uhol pohľadom...

„Bude to Abinadab, či Sama?“

Rozhliadol sa aj po ostatných. No Boh v jeho srdci a mysli neoznačil ani jedného.

Samuel zosmutnel. Počul Boží hlas alebo nie? A keď áno, prečo si Boh nikoho z nich nevybral?

„Izai, to sú všetci mladíci? Už nemáš viac synov?“ pýtal sa smutne Samuel.

Odpoveď, čo mu dal Izai, mu vliala určitú nádej:

„Mám, prorok. Mám ešte jedného. Je urastený, smelý... Pasie ovce, vymýšľa piesne a hrá na citare... Ale je ešte priveľmi mladý.“

Samuelovi zažiarili oči.

„Pošli poň, Izai, chcem ho vidieť, kým prinesieme obetu Pánovi.“

„Abinadab, bež Dávida zavolať!“ poslal Izai svojho syna a ten poslúchol. Ihneď vstal, aby splnil otcov príkaz.

Nezvykol namietať. Otcovo slovo bolo nedotknuteľné. Keď sa raz chcel stať otcom a starším mesta, musel sa najskôr od otca všetko naučiť. Získať skúsenosti. Poslúchol teda aj teraz, hoci mu to nebolo veľmi po vôli. Horúce slnko unavovalo aj mladých statných chlapcov.

Prorok stál ticho a sústredene. Nikto sa ho neodvážil rušiť rozprávaním.

O chvíľu už z pastviny prichádzali Abinadab a mladučký Dávid.

Útly ryšavý mládenček sršal iskrivou radosťou a energiou. Okolo krku mal obľúbené malé jahniatko, ktoré ho všade nasledovalo. Na opasku mal zavesenú lutnu. Bratovi niečo s veľkým smiechom nadšene rozprával a ten sa pustil do smiechu.

„Tu som, otec, volal si ma? Už som bol na ceste domov, keď po mňa Abinadab prišiel.“

Izai ho upozornil na proroka, čo stál pri ohni: „Máme vzácnu návštevu, Dávid. Zavítal k nám prorok, chce sa s tebou rozprávať.“

Prorok podišiel k Dávidovi. Bol skutočne útly, ale urastený, pekný, nebojácny, s čistým iskrivým pohľadom. Pred prorokom sa úctivo uklonil.

„Buď pozdravený, prorok.“

Samuel mu úsmev neopätoval. Bol zamyslený a usiloval sa čo najviac sústrediť, aby počul Boží hlas.

„Ako sa voláš, chlapče?“ spýtal sa prorok.

„Som Dávid,“ povedal chlapec rozhodne a sebaisto.

Samuela prenikla celá Dávidova budúcnosť. Videl ju v jedinom krátkom okamihu. Videl všetku jeho majestátnosť. Pocítil jeho vyvolenie vnútorným pohľadom.

„Pomaž ho Samuel, pomaž ho, to je on!“

No Samuel akoby ešte stále váhal. Akoby ešte stále skúšal Boha. Je to skutočne on?

Pomazať kohosi, znamená učiniť ho kráľom. Je toto kráľ? Je toto Boží vyvolený?

„Čo mi môžeš o sebe povedať, Dávid?“ spýtal sa ho, hoci mu telo zmrazilo niečo, čo ho nútilo poslúchnuť a nevzpierať sa. No Samuel ešte stále počúval viac rozum ako hlas, čo v ňom priam kričal.

Dávid, nezvyknutý na záujem proroka, pokojne a smelo odpovedal:

„Pasiem ovce. Ochránim ich pred levom i pred medveďom. Nik im neublíži. Každú ovečku som vyrval z ich tlamy.“

V Samuelovi sa protest lámal. Stačí toto, čo povedal na kráľovskú hodnosť? Nie je to len chvastúnstvo dospievajúceho chlapca?

„Si smelý. Miluješ Pána?“ položil Dávidovi poslednú otázku, ktorá mala rozohnať Samuelove pochybnosti a nechať konečne konať Pána. Dávidova odpoveď bola rozhodná a jednoznačná. Nebol v nej ani náznak zaváhania:

„Celým svojím srdcom.“

Samuelove oči sa zarosili. Nech sa teda stane to, čo sa má stať.

„Pokľakni Dávid.“

Dávid v tom okamihu ani nevedel, čo sa s ním deje. Prekvapene si kľakol. Samuelova výzva bola rozhodná a jednoznačná, naliehavá a silná.

Samuel zobral roh a nechal tiecť olej na hlavu Dávida. Potichu sa modlil.

Dávid kľačal. Po hlave mu na tvár stekal olej. Ani sa nepohol.

Jahniatko, ktoré predtým položil na zem, mu zaspávalo pri nohách.

„Odteraz bude s tebou Pánov duch. Bude ťa viesť po jeho cestách. Nasleduj ho. Počúvaj jeho hlas pozorne.“

 

*

 

Jedutun na chvíľu stíchol. Dav ani nedýchal. Hltal každé jeho slovo. Vzal lutnu a spieval Dávidov žalm, ktorý ľud dobre poznal. Miloval Dávidove žalmy. Často si ich spieval na slávu Pána. Upokojovali, dodávali silu. Ľudia začali ticho spievať spolu s Jedutunom:

 

[2]„Pán je môj pastier, nič mi nechýba:

pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám,

dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

 

I keby som mal ísť tmavou dolinou,

nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica,

tie sú mi útechou.

 

Prestieraš mi stôl

pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu

a kalich mi napĺňaš až po okraj.

 

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať

po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom

mnoho a mnoho dní.“

 

*

 

Jedutun položil lutnu a príbeh dorozprával:

 

Samuel bol spokojný. Už prestal žialiť za Šaulom, hoci ho už nikdy viac nevidel. Teraz už vedel, že Dávid je ten pravý, že on bude raz sľúbený kráľ, Boží miláčik.

Rozhliadol sa po pastvinách a videl na nich očami srdca celé ľudské stádo, čo bez pastiera blúdi a nebezpečne sa túla, kým príde o život v papuli šeliem či na dne strmých skál.

„Poďme, obetujeme jalovicu, zapálime obetu. Čo malo byť vykonané, vykonali sme...“

A Dávid, jeho otec, ani bratia nechápali, ale neodvážili sa spýtať. Pán vie, čo sa stalo a on im to v pravý čas objasní...

Keď bolo vykonané to, čo Pán žiadal, Samuel vstal a odišiel do Rámy, mestečka v hornatom kraji Efraim.